Kvapky
– Veď ona vôbec nie je strašidelná! Je krásna! Matúš, povedz im!
Barborka si pritískala k sebe doškriabanú, vychudnutú mačku, a plakala tak hlasno, až si susedia stojať okolo nej zapchávali uši.
Svojím hrubým, zvučným hlasom, typickým pre ich veľkú rodinu, Barborka vždy vedela, ako sa presadiť ak nie logicky, tak aspoň nahlas. Vo svojich piatich rokoch nemala vo dvore konkurenciu, čo sa týkalo škriekania, ktoré prechádzalo do okien.
Všetci už boli dávno zvyknutí na Barborku a jej početných súrodencov. Výstrelky ich bandy už nikto neriešil, každý si uvedomoval, že ich mama Vierka nedokáže vždy skrotiť takýto zástup. Pracovala v takom kolotoči zmien, že by to iná žena už dávno vzdala a zhrútila sa na plot.
Ten plot krásny, kovaný, delil kedysi starý kaštieľ, dnes prerobený na bytovku, od zvyšku ulice. Bol hrdosťou celého domu, a Vierka, rovnako ako všetci susedia, ho každú jar spolu prefarbovala, takže mala úplné právo visieť na ňom, koľko sa jej zachcelo.
O túto výsadu sa však stále neuchádzala, len si povzdychla:
– Všetci sme kone! Krásne, silné ťažné kone. A čo s tým? Každý nesie len svoje, nikto ti to nevezme ani nepotiahne. Sama musím všetko ťahať! A ja, baby, som nesmrteľný poník. Krútim sa v kruhu, ani neviem kam. Prečo, to už dávno viem. Ale kam Neustále ťa niečo kopne alebo sa dotlačíš nosom do chvosta kone pred sebou a snívaš, kedy už bude večer. Aby boli všetci v posteli, čistí, sýti a šťastní. A v umývadle by bolo prázdno Lebo niekto už tie hrnce umyl. Divné možno, ale práve tá prázdnota je pre mňa šťastím
Vierka mala filozofickú myseľ a bola naozaj krásna žena. Lenže kto by sa díval na ženu, keď má šesť detí, jedno menšie ako druhé, a takmer nijakú pomoc? Osobný život si dávno škrtla zo zoznamu. Aj bez záletov mala dosť starostí.
Byť mamou šiestim to veru nie je žiaden med!
Navyše jej nikto v okolí nič nevyčítal, všetci poznali Vierkin príbeh.
Barborka, rovnako ako ďalšie tri deti, bola adoptovaná.
Nie, Vierka ich nevzala z detského domova v záchvate spasiteľstva. Bola by toho schopná? Možno, ale vtedy určite nie a sama už vôbec nie.
Život, ako vieme, rád skúša charakter a srdce, a nikdy si nepýta dovolenie.
Tak teda, tu máš! Premýšľaj! Rozhodni sa, aký si človek!
Vierka premýšľala i keď hneď od začiatku bolo jasné, aké rozhodnutie padne.
Všetky deti, ktoré Vierka vychovávala, boli jej dedičstvom.
A dedičstvo človek buď prijme, alebo odmietne. Vierka vedela, že odmietnuť, to sa v jej prípade jednoducho nedá. Jí ju neodhodili, tak prečo by ona mala nechať tých, ktorých osud otrieskal? Zvlášť, keď patria do rodiny!
Na tieto myšlienky mala Vierka dôvod. Väčší, menší jej to bolo jedno. Stačilo, že pre ňu boli.
Vierka bola dieťaťom deväťdesiatych.
Jej mama bola kráľovnou krásy a pýchou malého mestečka na Záhorí. Ešte len osemnásť, už rozprávková svadba, šaty ako zo sna, pri ktorých baby len vzdychali a snívali o takých, a manžel podnikateľ taký, až desilo, čo za podnikanie to bolo.
Svojich rodičov si Vierka vôbec nepamätala.
Chodila ich navštevovať s babkou na mestský cintorín. Tam stál na hrobe krásny pomník s fotkami, ktoré malá Vierka hladievala prstíkom a šepkala im novinky: ako ju pochválila pani učiteľka za kreslenie, alebo o červeno-bielom šále, čo jej uplietla babka.
Čo sa s rodičmi stalo, sa Vierka dozvedela v šestnástich.
– Ocko bol bandita, moja. Sám odišiel priskoro a zobral maminu so sebou. Vraj sa naňho nemá hovoriť zle, ale odpustiť mu mamu nemôžem. Nikdy. Ach, ako som prosila, aby sa s ním nezaplietla! Ale ona Ľúbila ho. A on ju tiež. Hoci, hovorievali, že ju vlastným telom chránil, keď poňho došli. Možno naozaj ľúbil. Vieš, teba veľmi ľúbili. Aspoň nejaká radosť mi po nich zostala
Až vtedy Vierka pochopila, prečo k nim na návštevu občas prichádzali zvláštni ľudia. Postávali v predizbe, alebo ticho sedeli v kuchyni pri čaji, počúvali rozprúvanie babky o jej úspechoch v škole či na hudobnej. Potom nechali obálku s peniazmi a ticho odišli.
Babka peniaze neodmietala. Ale ani ich nemíňala. Ukladala bokom. A keď Vierka končila gymnázium, kúpila jej veľký priestranný byt.
– No, dievča moje. Tu je tvoje dedičstvo. Po mame aj po otcovi
Vo svojom byte Vierka bývať nechcela. Zostala s babkou.
– Prečo, Vierka? Veď je to krásny byt! V centre! Škola na skok, do práce tiež blízko Ty si teda tvrdohlavá!
– Bez teba tam neostanem! Buď ideš so mnou, alebo ostávame tu!
Babka dlho nechcela opustiť svoju malú garsónku, kde každý kút pripomínal dcéru. Súhlasila až vtedy, keď sa objavila jej neter Gabika.
– Vierka, dovolíš nám bývať v tvojom byte? Prosím! Mám deti, ty tam aj tak nebývaš. Je prázdny. Ja budem platiť nájom, aspoň vám s babkou uľavím. A vybav mi trvalý pobyt, deti berú do škôlky len s trvalým
Gabika bola žena priebojná, a babka celkom správne usúdila, že takých, čo sa vedia votrieť človeku do priazne, už zažila dosť.
– Nechaj ju tak, Vierka! Aj keď je mojou neterou, je to líška podšitá! Nech sa postarajú sami! Ty si pre mňa prednejšia!
Vierka babku počúvala, ale malých ešte vtedy Matúša a Lýdiu nemohla odsunúť. Chúďatá sa k nej túlili, cítili lásku, a keď mama Gabika pre ne išla, krčili nosy:
– Poriadne sa poutierajte! Vierka vám nie je opatrovateľka!
Vierka deti hladila, v hlave jej hučalo, že je nefér vlastniť veľký prázdny byt, keď švagriná s deťmi býva v podnájme. Najmä keď Gabika stále opakovala, že rodinu človek neodháňa.
Tá veta Vierku prenasledovala od mala. Vždy počúvala od babky, že keby jej otec žil poctivo, mama by žila.
To sa jej hlboko vpísalo do duše, robila všetko preto, aby počula od babky tú najmilšiu vetu:
– Toto je dobre, Vierka! Po ľudsky si sa zachovala. Som na teba pyšná. Rasti človekom!
Toto bola najväčšia pochvala, akú Vierka mohla dostať. Vyzeralo jej správne sa zachovať tak aj v prípade Gabiky, no babka ju zaskočila:
– Nie, Vierka! To nie je ono!
– Prečo nie? Veď je to nefér, ak Gabika bude tlačiť deti do prenájmov a ja mám prázdny byt
– Áno! Pretože ona nie je naša! A ešte, lebo si zabudla rozprávku o líške a ľadovom domčeku. Ja si ju pamätám veľmi dobre!
– Babka
– Mlč! Nenechaj ju tam bývať, bodka! My tam pôjdeme.
– Ale veď si nechcela!
– Teraz musím. Nechať rodinu v núdzi je zlé. Ale hádzať im všetko na prvé poprosenie je hlúposť! Gabika si poradí. Byt aj všetko. Potrebuje čas a udicu, ale nie rybu! Vieš, ak dáš niečo prilis ľahko, nie si užitočná.
– Prečo?
– Pretože potom sa netreba snažiť. Veď načo? Ak by si Gabiku pustila do bytu, neskôr ju nevyhodíš. A ani nebudeš chcieť budeš sa cítiť zaviazaná. Uvidíš, ona na tom postaví svoj život. Lebo má deti a chce žiť pekne ihneď, nie raz v budúcnosti. Chápeš to?
– Asi Babka, ale je správne takto myslieť o ľuďoch?
– Neviem. Asi nie. Ale hovorím ti, potom keď sa niečo stane, bude ťa to štvať. A čo? Tmu zaženieme? Netráp sa!
– Dobre!
– A teraz sa postav bokom, nech si na mňa hnevajú. Ja to vybavím. Pre deti Gabiky je dôležité, aby mali niekoho, kto ich ľúbi. To je naozaj dôležité! V každom životopise je kvapka lásky veľké bohatstvo, pamätaj na to, Vierka!
Čas dal babke za pravdu.
Gabika babkine rozhodnutie prijala s povzdychom.
– Vedela som, že Vierku nikdy nenecháte v štychu.
– Chcela si jej ublížiť?
– Nie, veď ste mi jediná rodina!
– Tak si nás drž! Pomôžeme ti, aj podržíme, vieš.
– Viem
– Gabika, rozumiem ti, veď mám deti i ja. Ale Vierka je sirota. A sirote ubližovať? Nikdy! Čo by som potom povedala dcére na onom svete? Takto to byť nesmie! Nehnevaj sa! Najskôr nepochopíš, no darom nič nejde. Byt ti nedávam, len požičiavam. Je malý, ale dobrý. Škola, škôlka, všetko blízko.
– Ďakujem! Aj za domov, aj za pravdu!
– Nie si mi cudzia, Gabika! Pamätaj na to!
A tak sa presťahovali, začali si s babkou nový život.
Lenže čas beží. A Vierka túžila, aby babka mala konečne pokoj, no osud mal iné plány.
Do polikliniky za rohom chodila babka pravidelne.
– Ako do roboty! smiala sa, preberajúc recepty od lekárov.
Jej zdravie nebolo najlepšie.
Vierka sa o ňu strachovala, no babka vždy len mávla rukou:
– Veď to je na rohu! Rob si svoje, ja sa o seba postarám!
Ach, ako to potom ľutovala
Bežná zima. Sneh, ľad. Drobná nepozornosť a zaplatíš príliš draho
Babka padla len pár krokov od polikliniky. Udrela si hlavu, stratila vedomie. Ľudia sa náhlili okolo určite mali veľa. Nemali čas všímať si starú pani, ležiacu pri obrubníku.
Taxikár, čo tam práve vyložil cestujúcich, zavolal záchranku a nalistoval Vierkin kontakt, ktorý našiel v babkinej taške. Ale už bolo neskoro
Babka zomrela o deň neskôr. Vierka celé tie hodiny sedela na chodbe nemocnice, objímala Gabiku, ktorá zverila svoje deti susede a hneď prišla.
– Ako budem bez nej, Gabika?
– Nebudeš. Nádej nezomiera! upokojovala ju, no sama vedela, že je to márne.
Lekári im nádej nekládli.
– Vierka, ona by tvoje nariekanie nerada videla!
– Čo?
– Veď si silná! Tak ťa vychovávala, nie?
– Áno
– Tak prestaň plakať! Kvôli nej
– Budem sa držať
A o deň neskôr si Vierka uvedomila, že jej život sa znovu mení. A teraz bude niesť zodpovednosť za všetko sama.
A toho bolo nemálo.
Objavil sa Andrej, s ktorým žila takmer päť rokov, pokojne sa rozišli, ostali im dve deti, ale aspoň bez bolesti v srdci. Andrej bol rovný chlap, manželku potešil úprimnosťou. Keď si našiel novú, rovno povedal Vierke: už to spolu nejde, ale deti bude vždy podporovať.
– Veď sme kamaráti, Vierka, nie? balil si kufor, do očí sa jej nepozrel.
– Áno Andrej, ty sa počúvaš? ironicky sa opýtala. Bolesť vtedy cítila rovnakú ako v ten deň, keď jej volal taxikár od babky.
Ale načo sa hnevať? Za úprimnosť? Za to, že odišiel za inou? Tak to v živote chodí Deti ho majú radi, to je hlavné.
Čo mala Vierka robiť, netušila. Pomohla mu pobaliť veci a vyprevadila ho.
Potom zašla za deťmi, vyťukala Gabičine číslo a poprosila:
– Príď
Gabika ešte stále bývala v byte po babke, robila vrchnú sestru v nemocnici, práve sa ukladala, keď zazvonil mobil. Chcela povedať Vierke pár teplých slov, ale keď započula v jej hlase ten takmer šepot, len krátko odpovedala:
– Už idem!
O polhodinu už v náručí túlala smútiacu Vierku, medzi rečou si popod fúz nadávala na Andrejových príbuzných.
– Neplač! Nech si ide kadiaľ chce! On by ťa aj tak raz nechal! Lebo je prosto taký! Obyčajný chlap Prepáč, tak to je. Nie si chyba ty! On by odišiel tak či tak. Ale že má o deti záujem, to sa cení. Možno s tým budeš teraz ťažko žiť, ale ver mi, nie je to málo! Ja svojho tiež nedonútim ani zavolať. Deti sú iba moje, on nevie, že existujú Platí alimenty, ale slzy! Lepšie by si ich nechal! Prosila som, aspoň nech zavolá Márne. No a ich otcom som aj mamou ja Je to normálne? Ale môžeme za to niečo? Vierka, Maxík potrebuje otca A on nie je, ako by nikdy nebol
– Gabi, čo mám robiť?
– Nehádať sa! To je jediná rada, ktorú ti dám. Všetko ostatné sa časom utrasie.
– Povieš mi klišé o tom, že čas lieči?
– Nepoviem. Nelieči. Všetci klamú. Len príde niečo nové, čo prekryje túto bolesť. Neodstráni ju, ale skryje. Nútiť myslieť na iné problémy.
– Gabi, ty si múdra!
– Tvoja babka. Naučila ma všetko o živote. Jej múdrosť, nie moja. A vidíš, stále tu je Keď ja rozprávam, počujem ju vedľa. Ako teba, práve teraz
– Ďakujem, babka Vierka si suchou utierkou utierala oči, vymenila ju za novú. Ale prečo to tak bolí?
– To je normálne. Keby si necítila nič, až potom by si sa mala báť!
Gabika mala pravdu. Čas išiel, a Vierka sa upokojovala. Nebolo kedy smútiť.
Andrej deti vídal, bral na víkend, snažil sa, aby necítili stratu.
A tak, keď jej povedal, že bude mať ďalšie dieťa, nebrala to už tragicky.
– To je dobre
– Vierka, vďaka!
– Za čo?!
– Že si pokojná! Si úžasná žena!
– Viem o tom! usmiala sa.
Lenže potom prišla ďalšia správa.
– Gabika! To čo má znamenať?!
– Ach, Vierka, vieš ako Bola si vydatá a máš dve deti Aj ja viem Podrobnosti si odpustím! Gabika ustráchane žartovala, no v očiach mala strach.
– Vtipná! A kto je otec?
– Nechaj to tak. Keď som povedala, že som tehotná, zmizol. Tak mu treba! Asi som ho nestihla poriadne vystrašiť
– Čím ako?
– Že čakám dvojičky! Vierka, čo mám robiť? Nemám ani bývanie a mám už Maxa a Lýdiu. Ako to zvládnem?
Gabika utekla do kúpeľne, a Vierka sa dívala na deti, ktoré vbehli do kuchyne vyjedať cukríky.
– Hej, drobizg! komentoval Matúš. Každému rovnako! Teta Vierka, aj tebe! Pomáha to!
Pozerala do jeho očí a rozhodla sa pre to, čo iní nazvú nerozumnosťou.
– Si sa zbláznila! Gabika nechápavo držala darovaciu zmluvu. Ja nemôžem
– Môžeš! Vierka sa usmiala na právnika. Tak je to správne. Babka by rozumela. Máš úžasné deti, nech majú domov.
Babka byt prepisala na Gabiku a všetci čakali na dvojičky.
Barborka a Marienka sa narodili v termíne. Drobné ako bábiky, dali svetu jasne najavo, že s nimi treba rátať.
– Hlasné dievčatá! Ako ich nazvete, pani?
– Jedna bude Barbora po mojej mame, druhá Mária po tete.
– To ste mali skvelú tetu, keď nesie jej meno.
– Keby nebolo jej, ani by tieto deti neboli.
Z pôrodnice Gabiku vítali deti aj Vierka.
– Tak! O niečo sme väčšia rodina! pošepkala Vierka, keď nadvihla čipkovaný rožtek deky. Pozri na tie krásky!
– Keby len boli šťastné Gabika objímala deti, v očiach jej však driemal nepokoj.
Keby sa zverila, zašla včas k lekárovi mohlo byť všetko inak.
Lenže matka myslí vždy len na deti
Zle sa jej spravilo týždeň po prepustení. Zavolala si Matúša a kývla smerom na postieľky k dvojičkám.
– Dohliadni na ne. Záchranku som volala. Zavolaj Vierku. A neplač, neplaš Lýdiu! Pokým netreba
Gabiku nezachránili.
Srdce, na ktoré si nikdy nesťažovala, zlyhalo.
A Vierka zas musela urobiť to najťažšie rozhodnutie v živote. Ale malo nejaké iné riešenie?
– Ste jediná príbuzná, áno Ale štyri deti! A vy už máte svoje dve! Pravda, musíme to premyslieť, je to priveľa.
Vierka neodporovala.
Nebola pred ňou nikdy ťažšia otázka. Ale odovzdať Matúša, Lýdiu a bábätká do detského domova či cudzincov? To bolo nemysliteľné. Vedela, že za všetky rozhodnutia treba niesť zodpovednosť. Tak ju vychovala babka. Tak vychovávala svoje deti.
A keď tak, už nie je o čom. Deti musia zostať spolu. Bodka!
Pomohol Andrej. Našiel dobrého právnika, pomohol s papiermi. Opatroval deti, kým Vierka behala po úradoch.
– A tvoja žena súhlasí?
– Áno. Vie, že ty ma späť nevezmeš.
– Pravda.
– Tak o čo má strach? Andrej sa usmial. Vierka, si si istá?
– Nie som si istá ničím. Bojím sa! Pravdu poviem som v panike! Ale inak neviem. Sú moje Ako ich rozdelím? Ako ich niekomu dám?
– A čoho sa bojíš?
– Toho, že to nezvládnem Som sama.
– Nie si. Ak dovolíš, pomôžem ti. Mám ti byť dlžný, si pamätáš? utrieral jej slzy Nebuď smutná! Zvládneme to! Vieš čo?
– Čo?
– Lepšiu ženu nepoznám. Takí ľudia už asi ani neexistujú. Ty to určite zvládneš! Každý iný nie, ale ty áno!
– Kiežby si to Boh vypočul, Andrej!
– Veď on vie všetko. Tvoja babka mu to vysvetlí, keby náhodou niečo nechápal!
– Tak to určite! Vierka sa prvý raz od Gabičkinej smrti usmiala.
A potom už boloťažko.
Vierka sa držala. Ale v noci, potajomky, sa niekedy rozplakala do vankúša, hryzla ho, aby deti nepočuuli.
– Babka, čo mám robiť? Ako ďalej? Ty si vždy poznala správnu cestu, poraď!
A z pamäti sa vynorila odpoveď nie vždy presná, niekedy len letmá, ale pomáhala jej zaspať. Deti rástli. Pre ne bola Vierka ten pravý človek, ku ktorému vždy utekali. To vedeli všetky deti v dome nech sa stane čokoľvek, Vierka ich pochopí a neublíži.
A tak dnes Barborka pridržala svoju mačku, zamračila sa na susedov hlas:
– Vierka ťa vyhodí aj s tou mačkou! Veď je špinavá! Asi má svrab! Nechaj ju!
– Nie! Barborka sa zúfalo obzrela po bratovi, čo stál vedľa, a potom na dvere vchodu.
Tento deň mala Vierka v pláne ísť s deťmi do bratislavskej zoologickej. Vstala skoro, urobila raňajky, rýchlo zorganizovala rodinu. Mladších poslala s Matúšom na dvor.
– Na hojdačky ich, Matúš! Mne daj päť minút! Kde som dala tie staré tenisky?
– Pozri u Lýdie v skrini! Upratovala ju! Sme na dvore! Matúš vyprevadil sestry, otočil sa: Mama, namaľuj si druhé oko, vyzeráš divne. A neponáhľaj sa! Ja to tu zvládnem.
Vierka pobehovala, našla tenisky, a keď už bola na odchode, konečne, oprášila aj druhé oko, pridala rúž. Nezvyk cez víkend sa nelíčila, ale prečo si nedopriať?
Dnes, keď sa pozrela do zrkadla, napadlo jej aj keď má kopu detí a starostí, prečo sa nestarať aj o seba? Prečo sa skrývať pred svetom? Prečo nemôže byť šťastná?
Našla si spôsob.
Môže sa naháňať za deťmi a stále hundrať za špinavé tričko.
Ale môže to aj inak.
Kúpi si cukrovú vatu, deťom po zmrzline a povie:
– Idem pozrieť slona! Kto so mnou?
A spomenie si, ako kedysi išla do zoo s babkou. Ako pila kompót a jedla chlebíček na lavičke pri slonoch. Ako ju držala za ruku a chcela, aby deň nikdy neskončil.
Teraz varí kompót ona. Sendvičov má celý balík. Jej deti to raz urobia pre svoje. To je život
Ešte letmý pohľad do zrkadla, batoh cez rameno a von z bytu.
Susedka ide oproti, usmeje sa:
– Len choď, Vierka! Dole na teba čosi čaká!
Barborka sa rozbehne k nej s úlovkom.
– Mama! Mama! Pozri! Krásna, nie?
A čo mala povedať Vierka?
Nič.
Chytila vychudnutú mačku za kožu na krku, obzerala ju a vzdychla:
– Zoologicka sa ruší. Máme doma tigra. Matúš, vieš, kde je najbližší veterinár? Poďme!
A bude to krásny deň. Možno sa do zoo nedostanú, ale aj bez toho budú mať čo robiť.
Vychudnutá, ošklbaná mačka, ktorú Barborka na očiach celého dvora ťahala domov, sa o pár mesiacov zmenila na krásnu, upravenú mačku, ktorá rodine doniesla ešte jednu kvapku radosti a celý oceán šťastia.
Nikoho to neprekvapilo. Ani Vierku, ani deti. U nich to bolo jasné kde je láska, nikdy jej nie je priveľa.
