Kvapky
A vôbec nie je škaredá! Je krásna! Mišo, povedz im to!
Saška objímala vychudnutú, špinavú mačku ako latka a revala tak, že si susedia, postávajúci okolo, zapchávali uši.
Má hlas jak zvon, to majú hádam všetci v tej ich veľkej rodine. Alexandra už od piatich rokov vedela kričať tak, že sa okná triasli a žiadne dieťa z dvora na ňu nemalo. Na jej výstrelky si už všetci dávno privykli. Susedia len mávli rukou a rozumeli, že Iveta, ich mama, len málokedy stíha udržať takú bandu na uzde. Pracovala na smeny, no a na jej mieste by iná už dávno visela na plote, čo je pravda.
Ten plot, krásny, kovaný, ešte od čias, keď bol dom honosnou vilou, čo sa neskôr premenila na činžiak, bol pýchou všetkých bývajúcich. A Iveta, rovnako ako ostatní, ho každú jar natierala a tak mala plné právo na ňom oddychovať, koľko sa jej ráči.
Ale tento typ pocty do seba nasála len nerada a povzdychla si:
Všetci sme len kone! Krásni, silní ťažkotonážnici. Lenže kam ubzikneš? Kto ti potiahne tvoje starosti? No nik nie. Všetko sama! Ešte ja, baby, večný pony. Krúžim dokola, ani neviem kde. Prečo to viem, ale kam občas dostaneš kopanec a potom len snívaš o večeri, o posteli, o tom, že je v kuchyni čisto a v dreze žiadny tanier Že niekto už poumýval. A vravím vám, táto prázdnota to je šťastie
Iveta bola žena filozofka a aj za mlada pohľadná. Ale kto by pozeral po žene s pol tuctom detí a bez opory? Svoje ilúzie o láske dávno pustila. Aj bez Amorových šípov mala čo robiť.
Byť mamou šiestim to nie je žiadna polka makovníka!
Nik jej to však nevyčítal, lebo všetci v činžiaku vedeli, čo za osud Ivetinu rodinu postihol.
Saška, ako aj ďalší traja z jej detí, boli adoptovaní.
Nie, nešla ich vyzdvihnúť z domova, aby niekoho zachránila alebo dala lepšiu budúcnosť. Na taký hrdinský čin by možno aj bola, len vtedy akosi nebol čas, ani odvaha. Sama si svoj život inak predstavovala nikdy by sa jej ani nesnívalo, že bude sólo matka s toľkými deťmi.
Lenže život je veľký rojko. Rád hádže prekážky do cesty, pýta sa teba niečo? Ani náhodou.
Nože, tu máš! Rozmýšľaj, kto vlastne si!
A tak Iveta musela rozmýšlať, no svitlo jej to hneď od začiatku.
Všetky deti, ktoré Iveta vychovávala, boli jej dedičstvom.
A to buď prijmeš, alebo nie. Iveta vedela, že sa nedať nie je cesta. Veď ju nikto neodložil! Prečo by ona mala nechať tých, ktorým osud ukrivdil? A veď boli jej!
Na zamyslenie mala svoje dôvody. Či boli silné či slabé to ju netrápilo. Stačilo, že existovali.
Iveta bola decko deväťdesiatych.
Jej mama bola krásavica okresu a závideli jej všetky baby. Ach bože, ešte pred dvadsiatymi narodeninami svadba v bielych šatách, aké by chcela každá, a manžel biznismen, až dozaista radšej ani nedomýšľať, v čom to podnikal.
Ivetini rodičia jej z pamäti celkom vyšumeli.
Za nimi chodila len s babkou na cintorín. Pekný pomník a fotky, čo hladila pacičkami a šeptom, aby babka nepočula, rozprávala im, ako jej ide v škole, ako jej učiteľka pochválila obrázok či ako babka uplietla krásny šál červený s bielym pásom.
Čo sa stalo, Iveta pochopila až keď mala šestnásť.
Tvoj otec bol gauner, dieťa moje. Odišiel predčasne a zobral aj moju dcéru. O ňom zlé hovoriť by sa nemalo, ale nikdy mu neodpustím, že mi vzal dcéru. Ani neviem, či budem vedieť. Koľko som plakávala, koľko prosila, aby sa s ním nezahadzovala! Nič Nepomohlo! Neposlúchla ma, záletnica. Ľúbila ho Aj on ju, potvora Vraj ju vlastným telom kryl, keď prišli poňho. Možno ju fakt miloval Kto to už povie? Teba nalúbil. Aspoň radosť si mi po nej zanechala
Až vtedy Iveta porozumela, kto boli tí cudzinci, čo občas zdržali u nich ticho v kuchyni a vypočuli si správy o jej úspechoch v pesničkovej či školských súťažiach, položili na stôl obáločku s peniazmi a odišli.
Babka tie peniaze prijímala, ale nemíňala. Schovávala ich. Na konci školy z nich Ivete zaplatila veľký byt.
Tu, dieťa. Tvoje dedičstvo. Po mame Aj po otcovi
Iveta tam bývať nechcela. Ostala s babkou.
Prečo, Ivetka? Veď je to krásny byt! V centre! Pár krokov do gymnázia. Nemusíš cestovať ráno cez celé mesto.
Nechcem bez teba! Buď ideš so mnou, alebo ostávame!
Babka dlho odmietala opustiť svoj mrňavý bytík, kde jej všetko spomínalo na dcéru. Nakoniec súhlasila, keď sa zjavila jej neter, Gita.
Ivet, môžeš nás pustiť do tvojho bytu? Vieš, mám deti, a ty tam aj tak nežiješ. Len tak stojí prazdny. A budem ti naň platiť. Veď vám aj babke to aspoň trošku pomôže. Ak aj trvalý pobyt mi vybavíš, malých nevezmú do škôlky bez neho!
Gita bola šikovná baba, asertívna a Ivetina babka vždy tvrdila, že sa dokáže votrieť hocikam.
Nepočúvaj ju, Ivetka! Je mi síce neter, ale to je taká potvora, akú Boh nestvoril! Nech ju pošle do zadného dvora!
Babulka, veď má deti
Nuž a? Ona je im mama, alebo cudzia teta? Nech sa o ne postará! A ja na teba musím dať pozor!
Iveta babku poslúchala, ale malých Miška a Ladu nechcela odo seba odstrčiť. Decká sa na ňu lepili cítili, že ich má rada. A hnevali sa, keď ich mama odťahovala z Ivetinej izby.
No, no! Prestať fňukať! Ivetka nie je pestúnka!
Iveta hladkala deti a premýšľala, či je spravodlivé mať veľký prázdny byt a iní sa tiesnia. Navyše Gita stále opakovala, že sú si rodina, a rodinu nechať len tak na ulici sa nepatrí.
Táto idea ju prenasledovala celý čas. Od babky len počúvala, že ak by jej otec žil podľa ľudských pravidiel, aj mama by žila.
To ju vždy bolela a snažila sa robiť všetko, aby počula od babky tak obyčajné:
Dobre si to, Ivetka, ľudsky. Mám byť na koho pyšná. Človek sa v tebe rastie.
To bola pre Ivetu najlepšia pochvala. A aj v prípade s Gitou si myslela, že má konať rovnako. Ale babka ju prekvapila.
Nie je to ono, Ivetka! Celkom nie tak!
Prečo? Správne je, aby Gita netrpela s deťmi na podnájme a ja mám veľký byt?
Áno! Lebo ona nie je Gita! A aj preto, že sa nepamätáš na rozprávku o líštičke s ľadovým domčekom. Dobre ja ešte pamätám!
Babka
No, drž jazyk! Neprotestuj! Gita v tvojom byte bývať nebude! A my s tebou áno!
Ty si nechcela ísť!
Teraz asi musím. Máš pravdu v jednom, nechať rodinu bez pomoci nie je správne. Ale všetko dať na tácke je hlúpe! Gita sa prebojuje sama. Bude mať byt, aj všetko ostatné. Chce to len čas. Rybársky prút, nie rybu, Ivetka! Daj človeku všetko, a už sa nesnaží.
Prečo?
Lebo už nemusí, má všetko! Pustíš tam Gitu a už sa jej nezbavíš. A ani to nebudeš chcieť budeš sa cítiť dlžná. A ona to využije, aj keď nie hneď, určite! Lebo má deti, a chce žiť pekne, najlepšie hneď. Chápeš?
Asi Ale je správne takto myslieť o ľuďoch?
Neviem. Asi nie, ale lepšie sa vyhnúť sporom. Sama to vybavím nech sa na mňa hnevá, koľko chce. Ty stoj bokom, prosím. Pre Gitu a jej deti nech majú tetu, čo ich má rada. To je dôležité! Každá kvapka lásky je poklad, Ivetka!
Čas potvrdil babkine slová.
Gita len pri babkinom zamietnutí pokrčila plecami.
Vedela som, že Ivetku len tak nevydáte.
A chystala si sa ju využiť?
Nie, nikdy! Nemám už rodinu, len vás!
Tak si nás drž, ty dievča! Pomôžeme, vieme.
Viem
Gia, rozumiem všetkému, ale Ivetka je sirota. Sirotu by som nevydala, prídem o nebo. Moja dcéra by mi to nikdy neodpustila Preto vám postúpim aspoň môj byt. Síce malý, ale dobrý. Pre deti všetko po ruke.
Ďakujem! Za pravdu, aj za domov!
Nie ste mi cudzí! Pamätajte na to!
Nastali sťahovačky a Iveta s babkou sa zabývali vo veľkom byte. Ale čas sa nezastaví. A hoci Iveta túžila, aby babka ešte žila pokojne, osud to vymyslel inak.
Polikliniku mala babka hneď vo vedľajšom dvore.
Ako do roboty! žartovala dôchodkyňa, vybaľujúc lieky.
Zdravie jej veru neslúžilo.
Iveta sa bála, chcela ju vždy sprevádzať, ale babka to odmietala:
Čo som, už kôpka hnoja? Dva kroky, a hotovo! Rob si svoje!
Ako veľmi to Ivetu neskôr mrzelo
Zima. Sneh prikryje ľady a nepozornosť sa kruto pomstí
Babke sa šmyklo kúsok od polikliniky, udrela si hlavu a stratila vedomie. Ľudia okolo prešli Všetci sa ponáhľali, určite s dôležitými vecami. Kto by riešil babku, ktorá spadla k obrubníku?
Taxikár, čo ju neďaleko vysadil, zavolal sanitku a Ivetu, našiel jej údaje vo vrecku. Ale už bolo neskoro
Babku pochovali na tretí deň. Iveta preplakala celú noc, tlačená do náručia Gity, ktorá kvôli nej nechala deti u susedky.
Ako bez nej, Gia?
Prestaň také hovoriť Musíš veriť!
Lekári len klopili oči, keď im Gia kládla otázky.
Prežilo v nej len to, že Iveta zostala znova sama a že vo všetkom bude musieť rozhodovať len ona.
To je len časť toho, čo sa začalo meniť.
Našla si Petra, s ktorým žila štyri roky, no nakoniec ostala sama s dvomi deťmi. Peter bol priamy chlapa, a keď si našiel novú lásku, hneď Ivetu o všetkom informoval.
Sme kamaráti, že, Iveta? balil si veci, ani sa jej nepozrel do očí.
Hehe Peter, počúvaš sa? mala chuť sa hnevať, ale po smrti babky na to jednoducho nemala síl.
Prečo? Za úprimnosť? Že odchádza? Veď to je život. Najhoršie deti, tie ho milujú
Iveta nevedela čo povedať. Pomohla mu zabaliť čosi, potom zavolala Gite:
Prídi
Gia, stále bývajúca v babkinom byte, robila vrchnú sestru a bola po nočnej. Chcela už Ivetu odmietnuť, ale počujúc prosebný hlas, len sucho vrkla:
Hneď som tam!
O pol hodiny už objímala roztrasenú Ivetu a popri tom stihla pohaniť Petra aj s celou famíliou.
Neplač! Nech si kráča, kde chce! Keby nie teraz, opustil by ťa neskôr!
Prečo? Čím som taká zlá?
Ale čoby! To je len typ mužov. Ako pes povolania. Prepáč, že to vravím, ale je to pravda! Či ty, či iná, vždy by odišiel. Ale o deti sa zaujíma, aspoň to. To je už dnes vzácne. Ja s mojim žila dlho, a výsledok? Nič. Deti ani nevidí. Plata alimenty síce, ale to sú slzy. Radšej by si ich nechal! Prosila som aspoň cez sviatky zavolať Nič! A som teda ja aj mama, aj otec. Je to normálne? Lada ešte, ale Mišo? Otec mu chýba
Gia, čo mám robiť?
Nekričať. Len to ti viem povedať. Ostatné prebolí, prejde čas!
Teraz povieš, že čas lieči?
Nie. To je lož. Príde len niečo iné, čo zamestná hlavu. Bolesť nezmizne, iba sa schová.
Gia, odkiaľ to vieš takéto všetko?
Viem od tvojej babky! Rozumela životu. Je jej to múdrosť! Vidíš som s tebou, aj ona tu je Keď niečo poviem, počujem ju za chrbtom
Iveta sa usmiala, suché kuchynské utierky vymenila za nové.
Prečo to tak bolí?
To je normálne! Gia s úsmevom utierala Ivetin nos. Keby si nič necítila, bolo by horšie!
Gia mala pravdu. Čas šiel, Ivetka sa spamätala. Smútiť nemala kedy.
Peter sa staral o deti, víkendy im venoval a snažil sa, aby im nič nechýbalo.
Preto keď povedal Ivetke, že bude mať ďalšie dieťa, už to zobrala s pokojom.
Dobre teda
Ivetka, ďakujem.
Za čo?
Za tvoju reakciu. Si úžasná žena!
A to som nevedela?
Vzápätí prišla ďalšia správa.
Gia! Ako to?
Ejha, ako se to deje, Ivetka? Si tiež mama veď vieš, ako to chodí! Mám dvojičky! Ale čo ja? Byt nemám, peniaze žiadne, dve deti a ešte dve ďalšie Kde ja s nimi skončím?
Zatvorila ústa rukou, utekala na záchod, zatiaľ čo Mišo a Lada na kuchyni vyprázdňovali misku s cukríkmi.
Podeliť! Nežrať všetko! Teta Iveta, prečo si smutná? Daj, ty tiež si daj cukrík! Pomáha to
Pozrela sa Mišovi do očí a prijala rozhodnutie, ktoré by väčšina označila za šialené.
Si normálna?! Gia držala darovaciu zmluvu, krútila hlavou. To nemôžem prijat!
Vieš, že môžeš! Iveta súhlasila s notárom a usmiala sa. Tak je to správne. Babka by to tak tiež chcela. Deti musia mať domov!
Babkin byt pripadol Gite a všetci netrpezlivo čakali blížence.
Saška a Maruška prišli presne načas, drobné ako bábiky, poriadne si poplakali už od prvej chvíle.
Ozaj bojovné baby! Ako sa volajú?
Jedna po mojej mame Alexandra, druhá po tete Mária.
Teta bola zrejme výnimočná, ak po nej dávate meno?
Najlepšia! Bez nej by tieto deti ani neboli!
Z pôrodnice Gitu vyzdvihla Iveta aj deti.
Tak, máme o trochu viac! Iveta pohladila bábätko po hlavičke a zašepkala Krásne sú!
Len nech sú šťastné Gia objala všetky deti a dusila v sebe obavy.
Keby povedala Ivete, išla včas k lekárovi, mohlo byť všetko inak.
Ale matka nemá kedy na seba myslieť, keď má dieťa v náručí.
Zle sa Gite urobilo týždeň po prepustení. Zavolala na Miša, ktorý sa práve chystal do školy:
Dozeraj na ne. Zavolala som záchranku. Volaj Ivetu! Nebreč, nech Lada nevystrašíš!
Z Gitu sa už nevrátila.
Srdce, na ktoré nikdy nesťažovala, zlyhalo.
A Iveta musela znovu rozhodovať. Ale mohla inak? Opatrovateľka z úradu vrtela hlavou.
Ste najbližšia rodina, ale štyri deti! A vy už máte vlastné dve! Musíme premyslieť. To je veľké rozhodnutie.
Iveta nemala s kým sa prieť, také niečo ešte nevyriešila. Ale nechať štyri deti v domove? Aj keby šla na Zámok nie! Učila ju to babka: človek nesie zodpovednosť za svoje slovo aj skutok. Tak ich vychovávala a chcela aj odovzdať ďalej.
Oleg pomohol. Našiel právnika, vybavil všetko právne. Aj deti postrážil, kým Iveta behala po úradoch.
A tvoja žena neprotestuje?
Nie. Aj ona je matka. Vie, že na mňa sa už nevrátiš. Tak sa nemusí báť.
Si si istý?
Jasné. A vieš čo, Iveta? Si najlepšia žena, akú poznám! Nie každý by to dal. Ale ty to zvládneš.
Tvoje slová Bohu do uší!
On už to vie. Tvoja babka mu všetko vysvetlí!
Po prvýkrát po smrti Gity sa Iveta usmiala.
Potom už bolo ťažko.
Iveta vydržala, ale v noci občas, potajme, ronila slzy ako malé decko a vankúš dusila, aby ju deti nepočuli.
Babka, čo mám robiť? Čo teraz? Ty si vždy všetko vedela! Poradíš mi?..
A v hlave sa vždy vynorilo niečo… Odpoveď. Nie priamo, len ako nápoveda, ale slzy vyschli a Iveta zaspala. Našla si svoju cestu. Možno nebola vždy správna, ale deti rástli spolu a žiadna by na svete nemala cennejší poklad, než Ivetu. Vedeli čo by sa stalo, utekajú k nej. Pochopí, odpustí, keď treba. Nikdy by nespravila niečo, čo by bolelo.
A aj teraz, keď Saška stískala vychrtlú mačku a vzdorovito krútila hlavou na slová susedy:
Vyženie ťa Iveta s tou tvojou mačkou! Pozri, Sašenka, aká je ufúľaná! Azda má aj kožný neduh! Pusti ju!
Nie! Saška pozrela bezmocne na Miša a potom k vchodu.
V ten deň chcela Iveta vziať deti do bratislavskej zoo. Vstala skoro, urobila raňajky, zobudila famíliu a za hodinu mala všetko pripravené. Len sa zdržala chvíľu a poslala menších na dvor s Mišom.
Vezmi ich na preliezky, Mišo! Mám len chviľu! Kam som len dala tú krabicu so starými teniskami?
Skús v Ladinej skrini! Riadila si ju včera! O chvíľku sme späť! Mišo vyhodil sestry a zašomral: Mami, namaľuj si ešte druhé oko, jedno nestačí, je to divné! Neboj, dohliadnem!
Iveta sa rozbehla po byte, tenisky našla, chytila do ruky ešte rúž na pery, čo si v nedeľu nedávala. Pozrela do zrkadla, pomyslela si, že načo sa mračí veď má síce kopu decka, roboty je more, ale teraz sa môže, aspoň pre moment, dať dokopy. Aj deti nech majú peknú mamu.
Časom zistila, ako môžeš byť úzkostlivá, prefňukaná, dobrý život to neprinesie. Alebo sa môžeš tiež zabaviť.
Kúpiť si cukrovú vatu, deťom zmrzlinu, a zahlásiť:
Idem pozrieť slona! Kto so mnou?
A spomenúť si, ako chodila do zoo s babkou, pila kompót, jedla chlieb na lavičke. Ako túžila, nech sa ten deň neskončí.
Dnes kompót varí ona. A desiaty už nachystala do batôžka. Jej deti raz urobia to isté. Tak to má byť.
Posledný raz sa usmiala do zrkadla a vybehla z bytu.
Zbadala susedu, čo jej idúc oproti, poškúlila:
Len choď, Iveta! Máš tam prekvapenie!
Saška jej podávala svojej úlovok:
Mami! Mami! Pozri, ona je naozaj krásna!
Čo na to mala Iveta povedať?
Nič.
Chytila mačku za krk, pozrela na ňu, potom povzdychla:
Výlet do zoo neplatí. Máme vlastného tigra doma. Mišo, kde je najbližšia veterina? Poďme!
A bol to naozaj dobrý deň. Do zoo sa síce nedostali, ale mali čo robiť.
A táto vychudnutá, opustená mačka, ktorú Saška hrdinsky doniesla pred celý dvor, sa za pár mesiacov zmenila na prekrásnu, spokojne pradúcu domácu kráľovnú. Prinesie do Ivetinho bytu ďalšiu kvapku radosti, či skôr more šťastia.
A nikto sa nečuduje. Pre Ivetu a deti je totiž všetko jasné tam, kde je láska, nikdy jej nie je priveľa.
Dnes večer, keď už deti spia a mačka pradie v rohu, písal som si do denníka: najdôležitejšia lekcia, akú mi babka odkázala, je taká obyčajná každá kvapka lásky sa zráta, a keď sa ich nazbiera dosť, zaplaví celý dom šťastím. Žiadneho z nás to nemusí prekvapovať veď len vtedy stojí za to žiť.
