Máš, toto je prerozprávaný príbeh v slovenskom štýle:
Dneska Viera netrpezlivo čakala, kým skončí pracovný deň, tešila sa, že vyjde z práce a jej pri autobuse už bude čakať milovaný manžel, aby spolu išli do ich obľúbenej kaviarenne. Presne pred piatimi rokmi sa tam prvýkrát stretli.
Vybehla z budovy a uvidela ho – stál pri svojom aute a usmieval sa.
“Ahoj, Miško,” privrela sa k nemu a on ju pobozkal na líčko.
“Ahoj, ahoj, tak ideme do našej kaviarne?” spýtal sa tak trochu ako otázku, ale aj ako konštatovanie. Viera sa šťastne zasmiala a prikývla. Čakala od neho darček.
Po chvíli v kaviarni, kde jej však nič nedal, Miško navrhol: “Tak, poďme domov, darček na teba čaká tam.”
“Vážne? Čo to je? Prečo si ho nepriniesol sem?” prekvapene spýtala sa.
“Uvidíš čoskoro a všetko pochopíš,” záhadne odvetil.
Keď prišli domov, vystúpili z auta. Miško pristúpil k inému autu, stlačil na diaľkové ovládanie a otvoril dvere.
“Tu máš, moja milovaná žena, je to pre teba. Užívaj si ho.”
Viera ostala v úžase – auto ako darček nečakala. Okamžite mu skočila okolo krku.
“Miško, ďakujem! Vždy vravím, že mám najlepšieho muža na svete. Tak ťa milujem!”
Už tak ho zbožňovala, pretože všetkými svojimi činmi jej dokazoval lásku. Miško pracoval veľa, niekedy aj cez víkendy, aby si zarobil na darčeky pre ňu. Spolu tiež šetrili na dom. Sen o veľkom dome na dedine. A potom deti. Žili v trojizbovom byte, ktorý Viera zdedila.
“Milovaná, teraz je to tvoje auto. Viem, ako si po ňom túžila.”
Doma oslávili ich päťročný jubileum a kúpu auta – v kaviarni predsa nemohli piť víno, keď Miško šoféroval.
Na druhý deň prišla Viera do práce v novom červenom aute. Radostne vošla do kancelárie a kolegyne už netrpezlivo čakali – chceli vedieť, čo jej manžel daroval. Samozrejme, všetci ju blahoprávali.
“Miško mi daroval auto, chápe ma bez slov,” na chvíľu zatvorila oči. “Ó, dievčatá, keby ste vedeli, aký je úžasný. Predstavte si, za päť rokov sme sa ani raz poriadne nehádali.”
“Blahoželáme k takému skvelému darčeku,” hovorili kolegovia.
Niektorí sa tešili úprimne, no niektorí by ju najradšej roztrhali na kusy. Jednou z nich bola Nika – bývalá spolužička Miška, ktorá Vieru vždy závidela. Už od školy bola do neho zamilovaná. Teraz, keď ju videla, myslela si:
“Prečo majú niektorí všetko a iní nič? Nič, ešte si poskočí, len sa tu tak šťastne usmieva.” No do očí jej úsmev vrátila.
Viera bola naivná a nechápala, že by sa nemala deliť o svoje šťastie, lebo šťastie má rado ticho. Nič neskrývala a myslela si, že ostatní k nej majú rovnaký vzťah. Netušila, že sa najde závistlivý človek, ktorý by pre cudzie šťastie urobil čokoľvek.
Neskoro popoludní jej Miško zavolal, že má mimoriadnú prácu a mešká. Vzdychla si – nič, veď pracuje, šetrí na ten vytúžený dom.
Zamávala kolegom a vyšla von k svojmu autu. “Tak, moja krásavica, poďme domov,” s láskou sa pozrela na svoju “dievčinu”.
Na ceste sa zastavila v obchoďaku. Vyhliadla si pre manžela hodinky. “To bude skvelý darček,” myslela si.
Kúpila pekne zabalený dar, šťastne nastúpila do auta a rozjKeď sa však rozbehla domov, ani netušila, že sa celá tá krásna ilúzia o šťastnom manželstve čoskoro rozpadne ako hrad z piesku.
