Kulinárny raj u Zuzany
Keď som s Martinom vošli do Zuzaninho bytu, okamžite ma obklopila vôňa, kvôli ktorej som si takmer zabudla, prečo sme vlastne prišli. Vôňa čerstvo pečeného mäsa, teplého cesta a korenia, ktoré akoby tancovalo vo vzduchu. Zastala som na prahu, zavrela oči a zhlboka som sa nadýchla – bol to pach domáceho tepla, sviatku a akéhosi čaru. A keď som sa pozrela na stôl, stratila som reč. Stáli tam jedlá, ktoré by mohli byť v múzeu kulinárskeho umenia. Úprimne, nevedela som, či sa nad nimi rozplývať, alebo ihneď chytiť tanier.
Zuzana, moja dlhoročná kamarátka, vždy bola majsterkou v kuchyni, ale tentoraz prekonala samu seba. Prišli sme k nej na večeru – pozvala nás „len tak“, bez dôvodu, aby sme si pokecali a strávili spolu večer. Priznám sa, čakala som niečo jednoduché: možno šalát, pečenú kuraku, čaj s koláčikmi. No to, čo som videla, bolo skutočným gastronomickým predstavením. Stôl sa prehýbal pod jedlami: pečená bravčová krkovička so zlatou kôrkou, zemiaky s rozmarínom, zelenina usporiadaná ako umelecké dielo a koláč s jablkami a škorcom, ktorý lákal svojou vôňou. A ešte tri omáčky v malých ornamentálnych miskách – každá bola dokonalá.
„Zuzka, čo to má byť, ideš otváraš reštauráciu?“ vyhrkla som, bez schopnosti odtrhnúť oči od tej nádhery. Zuzana sa len zasmiala a mávla rukou: „No veď, len som vás chcela potešiť. Sadnite si, hneď ochutnáme!“ Martin, môj manžel, ktorý zvyčajne veľa nehovorí, už siahal po vidličke, ale ja som ho zastavila: „Počkaj, najprv to odfotím, takéto veci patria na sociálne siete!“ Zuzka prevrátila oči, ale bolo vidieť, že jej to lichotí. Je taká – všetko robí s láskou, no tvári sa, že to nič nebolo.
Sadli sme si k stolu a začala sa pravá hostina. Ochutnala som mäso – rozpadalo sa na jazyku, s jemnými nôtami cesnaku a niečoho, čo som ani nevedela pomenovať. „Zuzka, aké kúzlo je v tomto?“ spýtala som sa, a ona s úsmevom odvetila: „Tajná ingrediencia je láska!“ Samozrejme, smiali sme sa, ale úprimne – uverila som to. Lebo ako inak vysvetliť, že aj obyčajný šalát z paradajok a uhoriek sa v jej rukách stal umeleckým dielom? Martin, ktorý zvyčajne jedáva potichu, zrazu povedal: „Zuzka, ak takto variš každý deň, nasťahujem sa k tebe.“ Všetci sme sa rozosmiali, no ja som si všimla, že už uvažuje, ako si dať prídavok.
Počas jedla nám Zuzka rozprávala, ako každé jedlo pripravovala. Strávila celý deň v kuchyni, niektoré recepty dostala od starej mamy. „Tento koláč,“ povedala, „pekla mama na každý sviatok. Ja len pridávam vanilku a trochu viac škoricu.“ Počúvala som ju a myslela si: kde berie také trpezlivosť? Ja v kuchyni sotva vydržím hodinu. Moje popisné jedlo sú cestoviny so syrom, a to len ak je syr už nastrúhaný. A tu – celá symfónia chutí, všetko pripravené s takou láskou, že by som sa rada objala s našou hostiteľkou.
Najúžasnejšie však bola atmosféra, ktorú Zuzka vytvorila. Nie len jedlo, ale celý jej dom akoby dýchal teplom. Na stole stála malá váza s kvetmi, sviečky vytvárali príjemný polotmu a z reproduktorov ticho hral džez. Uvedomila som si, že som sa už dlho necítila tak uvoľnene. Dokonca aj Martin, ktorý zvyčajne po večeri hneď sadá k telefónu, sedel, usmieval sa a rozprával historky z mladosti. Zuzka dokázala z obyčajného večera spraviť výnimočnú udalosť.
Medzi druhým kúskom koláča a šálkou bylinkového čaju som sa spýtala: „Zuzka, ako to všetko stíhaš? Práca, domácnosť, a ešte takéto večere pripravuješ!“ Zamyslela sa a odpovedala: „Vieš, pre mňa je varenie ako meditácia. Zapnem hudbu, krájam zeleninu, miesim cesto – a všetky starosti zmiznú. A keď vidím, ako si to užívate, viem, že to má zmysel.“ Pozrela som sa na ňu a pomyslela si: keby som aspoň trochu zdedila jej talent a trpezlivosť. Možno by som sa naučila piecť koláče namiesto objednávania pizze.
Keď sme sa chystali odísť, Zuzka nám strčila do rúk plastovú krabičku so zvyškami koláča a mäsa. „Vezmite si,“ povedala, „dojete doma!“ Snažila som sa odmietnuť, ale trvala na svojom: „Neodporuj, veď som to pre vás pripravila.“ Keď sme s Martinom vyšli von, zrazu som si uvedomila, že tento večer nebol len o jedle. Bol o priateľstve, o teplu, o schopnosti darovať. Zuzka mi pripomenula, aké dôležité je občas sa zastaviť, dať sa dokopy a užívať si ten okamih.
Teraz premýšľam, že by som mala pozvať Zuzku k nám. Ale som v panike: čo jej mám podať? Moje cestoviny sa k jej úrovni ani neblížia. Možno objednať sushi a tváriť sa, že som sa snažila? Samozrejme, žartujem. Asi si od nej vypýtam pár receptov a pokúsim sa ju prekvapiť. A ak to nevyjde, jednoducho poviem: „Zuzka, ty si kráľovná kuchyne, ja sa len učím.“ A viem, že sa len zasmieje a povedá, že hlavné je, aby sme boli spolu. A v tom je celá ona.
