Kto vie, kam sa rieka osudu zatočí
Celý posledný mesiac chodil Igor nejaký zamyslený, nemal veľa slov pre svoju manželku Martu. Marta na neho hľadela a v duchu si myslela:
Určite je chorý, isto sa niečo deje, čochvíľa bude mať štyridsaťpäť rokov a plánujeme mu v kaviarni osláviť jubileum. Mala by som ho chytiť za ruku a odviesť k lekárovi, mám tam známeho doktora. Potrebuje dať spraviť krvné testy, a kto vie čo ešte…
Marta sa so svojimi ťažkosťami a obavami delila s blízkou kamarátkou Vierou. Tá jej raz náhle povedala:
Môj Peťo, keď sa zamiloval do inej, tiež bol úplne mimo a chorý z toho chodil.
To nemôžeš predsa porovnávať! Tvojho Peťa s mojím Igorom, Veva, prosím ťa, mávla rukou Marta.
A v čom je ten tvoj Igor lepší ako môj Peťo?
Práveže nie je lepší. Tvoj Peťo je krasavec, babenár, vtipkár, no nie? A ten môj Igor je tichošľap, ledva dve slová dokopy dá. Ešte aj za manžela som si ho navrhla ja sama, keď sme boli mladí. Keby som sa sama k nemu nenasťahovala, asi by bol dodnes slobodný.
Minulý rok prichytila Viera svojho Peťa s nejakou ženou. Marta ju utešovala.
No tak ho nechaj, začni žiť sama pre seba, prestaň plakať a vyhoď toho neverníka.
Viera sa pustila do života plnou parou Peťa vyhodila, začala chodiť po baroch, flörtovala s kadekým, dala sa ostrihať nakrátko, všade vysvetľovala: mením štýl, a Marta jej hľadela v hrôze. Ona jej to radila inak zapísať sa na nejaký kurz, skúsiť tanečnú, venovať sa sebe, popracovať na sebarozvoji. Ale nie takto.
No Peťa Viera napokon odpustila. Marta to nevedela pochopiť.
Ja by som môjmu Igorovi nikdy neodpustila, myslela si.
S Igorom boli svoji už dlho, o chvíľu to bude dvadsaťšesť rokov. Poznajú sa do posledného kúta duše, prežili toho spolu naozaj veľa, vychovali dvoch synov, už o pár rokov ich čaká pokojná staroba. Pravda, ešte sa necítia starí, treba predsa osláviť Igorovo jubileum, už sa Marta radila s rodinou, on sa o tom dozvie až neskôr.
Zobrali sa práve pred skončením vysokej školy. Spoznali sa na turistike. Študovali každý na inom odbore, no ukázalo sa, že bývajú v tej istej Banskej Bystrici. Štvrtáci išli spoločne na výlet, nie všetci, len niekoľkí. Sedeli pri ohni, ako prvá si nevšimla skromného Igora ona, najprv sa hanbila. Potom sa nejako prirodzene zblížili, ona hneď nad ním začala držať ochrannú ruku, ešte mu aj košeľu zašívala, keď sa o konár roztrhol.
Igor jej na oplátku niesol ťažký batoh tak sa zblížili, potom sa stretávali stále častejšie. Z kamarátstva bez veľkých slov prerástol vzťah do lásky. Marta vzala všetko do svojich rúk. Prvá priznala city. On jej len potichu šepol:
Marta, aj ja som sa do teba zamiloval.
No tak potom budeme bývať spolu. Ja si svoje veci prinesiem k tebe a dáme si žiadosť o sobáš, a on ani slovo nenamietal.
Zobrala veci a nasťahovala sa do bytu, kde Igor žil s babkou Anežkou. Najviac sa Martinej prítomnosti potešil Igorov otec, lebo babka Anežka bola jeho mama. Igorovu mamu svokra nemala rada už od mladosti, nechcela sa o ňu starať, a citlivý Igor sa prisťahoval k babke, lebo bola chorá. Odvtedy sa o Anežku starala Marta.
Igor, tvoja Martička je veľmi dobrá žena, hovorievala babka Anežka, gazdinka, šikovná, všetko jej ide od ruky, takú ženu si zaslúžiš. Dokonca akonáhle sa vezmete, prepíšem byt na vás. Daj si na Martu pozor.
Krátko na to sa vzali. O niečo neskôr babka zomrela. Synovia im pribudli jeden za druhým. Dnes má starší dvadsaťtri a mladší dvadsaťjeden. Martine a Igorove dni plynuli pokojne, na dovolenky chodili vždy spolu, deti brávali so sebou. Ale v poslednej dobe sa Igor zmenil. Nedávno sa jej priznal:
Dá sa povedať, že život prešiel okolo nás a my sme vlastne nič krásne nezažili, Marta, na to sa Marta nahnevala.
Igor, čo to hovoríš? Veď sme ani jeden oddych netrávili doma, boli sme na Chopku, na Štrbskom Plese, pri mori v Chorvátsku, po Slovenskom raji sme chodili, dokonca aj do Paríža sme sa dostali, raz aj do Tatier. Deti sme vychovali, čoskoro prídu vnúčatá.
Ja nemyslím to, mávol rukou Igor a zamĺkol, pozrel na ňu čudným pohľadom, ktorému však neprikladala váhu.
Marta mala svoje plány.
Igor, čo povieš, máme pozvať na oslavu narodenín Marka s Ivetou? Veď sú to tvoji kamaráti zo školy, aj keď bývajú v Košiciach.
Na akú oslavu? prekvapil sa Igor.
Veď na tvoje okrúhle narodeniny, čochvíľa máš štyridsaťpäť, pôjdeme do kaviarne.
Vážne? A to som netušil, že to takto plánuješ, opäť pozrel na Martu zvláštnym pohľadom.
A tak sedí Marta už tretí večer sama na gauči, hľadí do prázdna, slzy jej nevychádzajú.
Nikdy by som neverila, že mňa stretne niečo takéto, hľadala v sebe odpovede.
Igor dnes prišiel domov zavčasu, ani nečakala. Posledný rok a pol robil vždy dlho do večera, už si zvykla.
Dobrý, pozdravil Igor a posadil sa v kuchyni, koženú bundu si ani nevyzliekol.
Pozdravujem, daj si dolu bundu, umy si ruky, poď na večeru, povedala manželka zvyčajným tónom.
Igor mlčal, hlavu mal sklonenú.
Marta, ja odchádzam od teba, prepáč, vyriekol ticho.
Akože odchádzaš? Kam ideš? Poď, daj si bundu dolu, vari ti niečo je, už som podozrievala poslednou dobou… Ale nič to, pôjdeme k lekárovi…
Igor zdvihol hlavu a pozrel Marte priamo do očí.
Som úplne zdravý, lekára nepotrebujem… Vieš, zamiloval som sa, už druhý rok sa stretávam s kolegyňou z práce.
Našiel si si mladšiu? prudko sa spýtala Marta.
Nie, nie je mladšia, je to obyčajná žena, nie krásavica, len… naozajstná žena.
A ja som kto, Igor? neverila Marta.
Ty? potriasol hlavou, akoby niečo zaháňal, ty si… moja pani! A ja ako tvoj poslušný pes na vodítku. Nemôžem bez teba spraviť krok bokom. Všetko riadiš ty čo budem jesť, kde pôjdem, čo si oblečiem, ako osláviť narodeniny. Nepustíš ma ani na futbal, lebo vraj to je zbytočné, pritom ja futbal milujem.
Veď ja len chcem pre teba to najlepšie, Igor, snažím sa, začala Marta, no prerušil ju.
Všetky peniaze dávam tebe, všetko spravuješ, mne len vydelíš na cigarety a kávu. Marta, nikdy ti nenapadlo, že je to pre chlapa urážlivé? Nemôžem ísť s kolegami na pivo do pivárne, ani do kaviarne, lebo nemám peniaze v peňaženke, vravel ticho, kľudne, ako mal v zvyku.
Marta si pred neho drepla, zahľadela sa mu do očí.
Veď sme to tak robili vždy, čo ti teraz vadí? Dobre, ak chceš, budem ti dávať peniaze na piatkové pivá v krčme, budeme spolu chodiť na futbal. Aj do obchodu pôjdeme, vyberieš si, čo chceš.
Igor na ňu opäť pozrel čudne.
Marta, ty si nič nepochopila, zdvihol hlas, ona sa zľakla. Chcem žiť a dýchať slobodne, rozhodovať sám o sebe. Ísť tam, kam chcem, jesť, čo chcem ja, nie len to, čo máš rada ty. Nikdy nie som nikde bez teba, nemám svoj kúsok priestoru, kde by som mohol rozmýšľať. Ty mi vnucuješ svoje myšlienky, túžby, ja nemám silu oponovať. Raz však musí byť koniec. Marta, cítil som sa ako nesvojprávny, ty ako opatrovník všetko za mňa riešiš.
Ona dovolí, aby sa o ňu staral
Preboha, Igor, a ona je iná? prehovorila so slzami v hlase Marta.
Áno, je iná. Je naozajstná žena, v očiach sa mu rozžiaril iný oheň, keď inej spomenul, dovolí mi byť mužom, starať sa o ňu, rozumieš?
Marta nikdy nevidela Igora takého. Akoby sa prebral po rokoch, akoby omladol… Pochopila, že Igor je skutočne zamilovaný. Ako kedysi, keď bol mladý.
Ale tak by to predsa nemalo byť, bežalo jej hlavou, veď v našom veku, to je hanba… Čo to ten Igor robí? napokon vravela nahlas: Igor, pre krátky románik rozbíjaš rodinu, čo o nás povedia iní? Spamätaj sa! Veď si všetci myslia, že máme ideálne manželstvo!
Akí iní, Marta? Aké ideálne?
Až vtedy Marta precítila, že Igor sa jej úplne vzoprel, vyhlásil jej vzburu, revolúciu. Nedokázala proti tomu nič podniknúť. Dokonca sa rozplakala, čo sa jej nikdy nestalo.
Marta, ty plačeš? prekvapil sa Igor.
Chcela ho objať, no Igor jej zložil ruky z pliec, šiel do izby, pobral pár vecí a s kufrom vyšiel z dverí. Marta zostala vo tme sama.
Keby mi niekto pred rokmi povedal, že z usporiadanej vydatej ženy ostanem sama, a pred sebou budem mať už len starobu… Veď nikdy som o niečom takom ani nesnívala…
Zavolala Vieru, tá dobehla a utešovala:
Marti, aképak staré ženy, spamätaj sa! Pamätáš, ako si mi radila kurzy, tancovať, aktivity… Vieš, ani som ich vlastne nepotrebovala. Peťo ma prosil o odpustenie, bola to len aférka, inak ma má rád, inú si nenájde… Tak možno sa aj ten tvoj Igor vráti no v duchu tomu Viera neverila, Igor bol iná povaha ako jej Peťo, vážny a zásadový.
Nie, Vierka, môj Igor sa nevráti. To, čo mi dnes povedal, je nezmazateľné. Kto Igora pozná, ten vie on keď sa rozlúči, vraciať sa nebude.
Po odchode kamarátky sedela Marta ešte dlho a hľadela do prázdna. Nevedela, čo so sebou. O koho sa teraz postaráť? Koho viesť? Komu rozdávať rady a príkazy? Bude si musieť zvyknúť na samotu. Ale kto vie, možno sa ešte niečo v jej živote zmení. Kto vie, kam ešte zákruty rieky osudu privedú Martu na nový breh…
