„Kde máš dohľad nad deťmi? Kto im dovolil brať syr? Schovávala som ho pre mamu!“ vyhrkla sestra.
V našej rodine sme vždy viac oslavovali narodenie chlapcov. Žijeme na Slovensku a z nejakého dôvodu sa na dievčatá pozeralo s určitým predsudkom. Tak ma vychovali rodičia. Mám mladšieho brata a sestru a všímala som si, ako rozdielne sa k nám príbuzní správali.
Keď sa narodila moja sestra, otec bol veľmi sklamaný. Aj keď ultrazvuk ukázal dievča, až do poslednej chvíle dúfal, že lekári sa mýlili, a presvedčil sa až v pôrodnici. No keď mama otehotnela s bratom, otec sa úplne zmenil! Príbuzní gratulovali s obzvláštnou vrelosťou, všetci boli nadšení.
„Dievča? Vydá sa a odletí z hniezda. Syn je však pokračovateľomrodiny!“ opakoval otec.
Rozdiel vo výchove bol markantný. Po narodení brata nedostával domáce povinnosti, nekričali naňho za zlé známky či nezbednosti. Nedá sa povedať, že s nami so sestrou zaobchádzali zle, no cítili sme ten rozdiel. Brata doslova nosili na rukách.
To ma presvedčilo, že všetky rodiny uprednostňujú synov. S týmto presvedčením som sa vydala. S manželom sme žili v harmónii, dôverovali sme si. Keď povedal, že sníva o synovi, neprekvapilo ma to – zdalo sa to prirodzené. Keď som zistila, že som tehotná, tiež som dúfala v chlapca. Ale lekár na ultrazvuku sa usmial a povedal, že budeme mať dievča. Vnútri sa vo mne všetko prerazilo. Ako to povedať manželovi? Bála som sa, že vyvolá scénu, posbiera veci a odíde.
Nechápem, prečo som tak uvažovala, veď moji rodičia sa po narodení nás so sestrou nerozišli. Ale bola som zúfalá. Kvôli silnému stresu ma prijali do nemocnice s hroziacim potratom. Manžel nebol v meste, ale keď sa to dozvedel, hneď za mnou prišiel.
Ešte nevedel výsledky ultrazvuku a ja som nevedela, ako mu to povedať, keď sníval o synovi. Nepýtal sa na pohlavie dieťaťa, zaujímal sa o moje zdravie, sľúbil, že prinesie niečo dobré, prosil ma, aby som sa nenervovala.
Po jeho odchode som dlho plakala. Prišla sestra a pokúsila sa ma upokojiť. Podelila som sa s ňou o svoje obavy. Neviem, ako porozumela mojim vzlykom, ale povedala, že by som mala myslieť na dieťa, nie na manžela.
„Mužov je na svete dosť. Hlavné je donosiť dcérku, jej škodí, keď sa strachuješ,“ hovorila sestrička.
Ráno sa stretla s mojim manželom a začala mu vyčítať. Myslela si, že už vie o pohlaví dieťaťa a urazil ma. Manžel vošiel do izby s prekvapeným pohľadom a spýtal sa, odkiaľ mám také hlúposti. Priznala som sa mu. Pozrel na mňa, akoby som bola blázon, a povedal, že je mu jedno, či to bude chlapec, alebo dievča. Požiadal ma, aby som si nevymýšľala.
Snažila som sa upokojiť, no občas som si myslela, že manžel len nechce, aby som sa trápila, no v skutočnosti je sám sklamaný. Ale keď som porodila dcérku a uvidelasom jeho tvár, jeho slzy, pochopila som, že je naozaj šťastný. Teraz sa už len s úsmevom spomínam na svoje obavy. Dobré, že sestrička mi pomohla, inak by som sa do pôrodu dopracovala k nervovému zrúteniu.
