Ahoj, kamaráti, počúvajte, čo sa stalo s našou babkou Máriou Fedorovou a s jej starým priateľom Mikulášom.
Kto ste? spýtala sa Mária Fedorová, keď spolu s Mikulášom vyšli na verandu a pozerali na návštevníka. Ja som Mária Fedorová! Som jej vnučka, presnejšie pravnučka. Som vnučkou Olexa najstaršieho syna Márii.
Mária Fedorová sedela na slnkom zalitej lavičke pred domom v malej dedinke pri Liptovskej Mare, užíva si prvé jarné dni. Konečne prišla jar. Len Boh vie, ako prežila tú zimu.
Už viac to tak neľutujem! pomyslela si a s úľavou vzdychla. Nebola už taká vystrašená, že by sa hýbala. Naopak, čakala tento okamih už mášť struk, už si kúpila nové šaty. Nič už nenechávalo Máriu Fedorovú na tomto svete.
***
Kedysi mala veľkú rodinu manžela, Fedorа Ivaňoviča, vysokého muža, a štyri deti troch chlapcov a jednu dievčinu. Žili pokojne, pomáhali si, málo sa hádali. Deti vyrástli a rozleteli sa každý svojím smerom.
Starší dvaja synovia sa študovali na univerzite, potom sa presťahovali do Bratislavy a Košíc, kde našli prácu. Stredný chlapec v škole nebol najlepší, ale neskôr založil úspešný obchod, ktorý ho zanesol do zahraničia, a tam zostal. Dcéra tiež nezostala v rodnej dedine odletela do hlavného mesta a čoskoro sa vydala.
Na začiatku deti často navštevovali rodičov, písali listy, a keď prišiel mobil, volali. Jeden po druhom prichádzali pravnúčkovia. Mária Fedorová občas zbalila starú otrhanú kufru a šla k nejakému z vnúčat do ich firiem.
Postupne aj oni vyrástli a prestali potrebať babičku. Volania a návštevy sa stávali čoraz zriedkavejšími. A o tom, že sa vrátia na návštevu, deti vôbec nepomýšľali práca, rodiny, vlastné deti, ktoré už rástli.
Dôvodom, prečo sa niekedy vracali, bola správa, že zomrel Fedor Ivaňovič, ich otec. Zdalo sa, že taký zdravý muž prežije sto rokov, ale osud mal iný plán. Po pohrebe sa deti rozprchli. Najprv volali matku, potom sa spojenie rozpadlo.
Mária Fedorová sa snažila volat sama, ale rýchlo pochopila, že deti už nemajú čas, a ustúpila. Takýchto desať rokov prežila sama, keď jednorazovo zazvonil telefón. V ten deň žena šla celý týždeň sám sebe usmievať.
Jedného dňa, keď Mária opäť sedela na lavičke a rozjímal, počula:
Dobrý deň, teta Mária! za plotom stálo mladé chlapče a usmialo sa. Nevyspomínate ma?
Mária sa zahanbila:
Mikuláš! Čo tu robíš?
Áno, teta Mária! radosťou vybuchol chlapček a vošiel do dvoru.
Mikuláš bol synom susedov, ktorí sa bez jedla a spoločnosti nedokázali žiť. Mária ho spomínala ako večne hladného chlapčeka, ktorému často podávala zvyšky jedla, oblečenie od detí a ponúkla nocľah, keď rodičia organizovali ďalší večierok.
Nemalo to trvať dlho rodičia Mikuláša zomreli. Chlapca odobrali a odvezli do sirotinca, odkedy ho Mária nevidela a veľmi mu chýbala.
Kde si bol, Mikuláš? usmiala sa stará žena.
Najprv v detskej škôlke, potom som išiel do armády, potom som študoval. Teraz som sa vrátil na našu malú vlast a budem zdvihnúť naše dedičstvo!
Čo tam znovu zdvihnúť? zakríkla Mária gestom. Všetci sú už rozptýlení.
Nič, neodídu! odpovedal odhodlane.
A tak sa začal nový život Márie. Mikuláš našiel prácu u najväčšieho farmára v dedine, pána Ivaňoviča. Vo voľnom čase opravoval starú chýru, ktorú zdedil po rodičoch, a pomáhal Márii na dvore. Mária ho neoslovovala synku, ale radovala sa, že ho má pri sebe. Tri roky tak spoločne prežili.
Musím ísť, teta Mária, povedal jedného dňa Mikuláš, akoby sa ospravedlňoval. Ivaňovič je zúfalý, chce, aby sme pracovali, ale nepláca nám. Ja idem na sezónnu prácu. Nezabudni na mňa!
Ale čo teda, Mikuláš, neber si nepokoje, usmiala sa Mária. Choď s Bohom!
Znovu zostala sama. Niekedy ju samota prinútila plakať, ale deň za dňom čakala na jeho návrat. Niečo však v nej držalo život.
***
Dobrý deň, teta Mária! znenazdaril známý hlas a Mária sa pozerala na plot. Pred ňou stál vysoký, dobre oblečený mladý muž.
Mikuláš! Naozaj si to ty?
Áno, teta Mária! vstúpil do dvoru s úšľapom. Som späť!
Ó! Čo radosť! rozbehla sa Mária, podala mu šálku čaju. Poď, poď, Mikuláš! Hneď uvarím!
Čaj je dobrý, usmial sa Mikuláš. A ja som práve vrátil domov. Nemal som čaj, takže ti nesom nič priniesť.
Po pol hodine pri starých keramických šálkach pili čaj a rozprávali sa ako keby sa neprestali stretnúť.
Už som si chcel odísť na iný svet, vyhrčala Mária so slzou v očiach.
Ne, ne, nečítaj si to, žartovne mával rukou mladý muž. Prišiel som, zostaneme spolu, teta Mária, a všetci nám budú závidieť! Zarobil som peniaze, rozbehnem svoje hospodárstvo! Tejto dedine už nič neunikne.
V tom ich prerušil čistý dievčenský hlas:
Je niekto doma? ozval sa v dverách. Mária sa pozerala von a uvidela dievčinu v krátkom kabáte a vysokých topánkach.
Vítate? spýtala sa Mária s Mikulášom.
Som Viera, odpovedala dievčina. Som vnučkou Olexa, najstaršieho syna Márii. Volala som vám, no telefón bol vypnutý, tak som prišla osobne.
Poď ďalej, povedala Mária, zatiaľ čo Mikuláš chytil jej kufor.
Viera si sadla a rýchlo rozprávala o sebe:
Nemám rada mesto, chcem žiť na dedine! Rodičia to nechápu. Dedo Olex mi ponúkol pár mesiacov u vás. Povie, že ak tu ostanem, už nikdy nebudem chcieť ísť späť. Volal som vám, volal môj otec, ale nedostali sme sa. Prosím, neprijímam len chlieb mám peniaze! A môj otec aj dedko poslali nejaké pochutiny.
Bývaj tu, kedykoľvek chceš, povedala Mária. Žijem len pre to, aby som ti priniesla radosť.
Mesiac uběhol a Mária sledovala Vieru, ako šikovne orá pole. Nebola to už žiadna mestská dievčina!
S Mikulášovou pomocou Viera prekopala zanedbanú záhradu, rozdelila ju na záhony, postavila skleník, kúpila sadenice od susedov a s radosťou všetko sadila.
Mikuláš nečakal použil zarábané eurá na výstavbu modernej farmy a najal robotníkov, aby opravili Máriin strop a nainštalovali centrálnu kúrenie.
Mária bola šťastná, jej tvár nepretrvalo žiarila. Už nebola sama.
Občas však zamračí smútok, keď si spomenie, že Viera čoskoro odíde do mesta. Zvyčajne si balila koláče pre pravnučku na cestu.
Nezabudni naplniť vodnou nádobou, Viera, povedala Mária. Mikuláš pole zalieva! A ja sa vrátim a pomôžem.
Vrátite sa? spýtala sa Viera s úsmevom.
Samozrejme! Nemôžem odísť navždy, odpovedala Mária. Zamilovala som sa do teba, babka, celým srdcom. A Mikuláš mi ponúkol svadbu na jeseň. Kto by nechcel muža z dediny?
O rok neskôr Mária sedela na slnku a hojila detskú hojdačku so spiacim pravnukom. Viera a Mikuláš pracovali na farme, ktorá vďaka spoločnej práci rozkvitla a pomáhala celej dedine.
Mária sa pozerala na spiacich pravnukov a pomyslela si:
Nikdy sa nepresúvam na ten ďalší svet! Musím pomáhať deťom!
Ďakujem, že ste počúvali. Ak sa vám príbeh páčil, dajte like a napíšte komentár. Tešíme sa na ďalšie príbehy!
