Zuzana si pamätá svoje šťastné detstvo, aj keď teraz má dvadsaťpäť rokov a už stihla v živote spoznať radosť, ale aj bolesť a klam.
Keď mladý a statočný poručík Tomáš, čerstvý absolvent vojenskej akadémie, požiadal svoju priateľku Martinu o ruku, nemohla tomu uveriť. Chodili spolu vyše dvoch rokov, kým študoval, a stretnutia boli vzácne. Kadetov na voľno nepúšťali často.
“Martina, poďme čo najskôr podať prihlášku na sobáš, oženíme sa, potom odídem na nové pôsobisko, zaistím si byt. A ty prídeš neskôr, já ťa vyzdvihnem,” hovoril Tomáš, šťastný, že dokončil školu, získal hodnosť a čoskoro bude ženatý muž.
“Súhlasím,” radostne odpovedala Martina. Dlho sa tešila, že opustí domov, od opitého a večne hašterivého otca, a ani matka ju príliš nelúčila.
Martina matka sa za otca zastávala, keď bol triezvy, nosila mu jedlo, ale potom sa všetko zopakovalo. Na dcéru nikto nevenoval pozornosť. Hlavne, že mala čo jesť a čo obliecť. Výplatu jej otec väčšinou prepil.
V živote nevidela nič dobré.
“Keď budem mať dcéru,” snívala Martina, “budem ju milovať inak. A žiadne hádky, lebo by som si nikdy nevzala človeka ako náš otec. Nájdem si slušného chlapa.”
Martina prišla za Tomášom do odľahlej dediny na východe Slovenska, kde slúžil. Dedina bola malá, ale byt mali hneď jednopokojový. Tomáš sa postaral – polovicu nábytku bolo služobné, niečo si kúpil sám.
“Tomáško, som tak šťastná, že sme spolu. A tu som pani domu,” usmievala sa Martina, zatiaľ čo ju muž objímal.
Za rok a pol sa im narodila dcérka Zuzana. Teraz už Martina všetko zvládala sama – muž bol buď na cvičeniach, alebo v službe. Zriedka večer spolu kúpali dievčatko. Prichádzal, keď už spala, a odchádzal, kým ešte spala. Chýbala mu.
Čas plynul. Dcéra rástla, Tomáša preložili do iného mesta, síce okresného, ale stále lepšieho ako dedina. Potom znova a znova, a tak Zuzana vystriedala niekoľko škôl. Cestovali po krajine, až raz otec prišiel zo služby a povedal:
“Tak a ideme do veľkého mesta, pravdepodobne tam zostaneme navždy.”
“Konečne! Zaslúžil si to,” povedala Martina. “Už ma unavuje túlať sa po posádkach. Iní žijú na jednom mieste.”
“Martina, mám vojenskú kariéru. Mohla si si vziať civilistu. Nerozumiem, čo ti chýba? Máme byt, auto, peniaze.”
Ale Martina zjavne zdedila povahu po matke – postupne prestala venovať pozornosť aj dcére, a Zuzana, čím bola staršia, tým viac sa priklánala k otcovi. Mali úplné porozumenie. Martine to bolo jedno.
Dostali trojizbový byt v centre mesta. Doteraz bývali v menších, ale keď vstúpili do tohto, všetkým vyrazilo dych. Zuzane sa najviac páčil balkón – z desiateho poschodia bol úchvatný výhľad.
Zuzana chodila na dobrú školu. Otec slúžil, matka pracovala. Zuzana často videla a počula, ako sa matka hadá s otcom. On väčšinou mlčal, zatiaľ čo Martina niečo vždy chcela. Pre maličkosti začala hádku. Dcére bolo otca ľúto, ten odchádzal na balkón, sadol si do kresla a čítał noviny, čakal, kým manželka vyventiluje. Na balkón sa s hádkou neodvážila, aby sa o nej nerozšírili klebety.
Po dvoch rokoch sa rodičia rozviedli. Zuzana zostala s matkou, otec sa presťahoval do inej štvrte. Byt nechal manželke a dcére.
“Zuzka, prídeš ku mne cez víkendy alebo na prázdniny, tu je adresa,” povedal otec a odišiel. Ona zovrela v ruke cenný papier s otcovou adresou a schovala ho pred matkou.
Zuzana chodila k otcovi na prázdniny, spolu chodili do parku, do kina, jedli zmrzlinu. Matka zjavne cítila k manželovi veľkú zášť, a vylievala ju na dcére. Už keď bola na strednej, Zuzana sa naučila matke odporovať. Žili spolu, ale ako cudzie.
Keď prišla otázka, kam ísť na vysokú školu – zostať doma alebo odísť do iného mesta – samozrejme si vybrala druhé. Chcela čo najskôr utiecť od matky. Študovala, bývala na internáte a tešila sa. Tešila sa, že nevidí matku.
“Na prázdniny zajdem za matkou, navštívim otca,” premýšľala.
Prišli prázdniny, Zuzana sa vrátila domov a čakalo ju sklamanie. Matka nežila v byte sama, ale s Erikom, ktorý bol len o sedem rokov starší ako ona. Zuzana prvýkrát videla v byte opitého muža. Otec nepil, len výnimočne na sviatky, takže to bolo pre ňu nepríjemné. Erik bol stále pod vplyvom. Zuzana nikdy nepochopila, či pracoval. Ale občas niekam odišiel a vrátil sa v rovnakom stave.
“Mami, páči sa ti, že je Erik stále opitý? A ešte sa hádajú?” spýtala sa raz, keď to už nezvádzala.
“Nie je tvoja vec, nepleť sa do toho. Erik má ťažký život. Ak sa ti to nepáči, choď za otcom, nikto ťa tu nedrží.”
Zuzana odišla k otcovi, pretože deň predtým, keď matka nebola doma, Erik vrazil do jej izby – našťastie prišla matka. Zuzana skoro ráno zbalila tašku a odišla k otcovi, o dva dni mala ísť na školu. Nerozumela, prečo matka toho Erika ľutuje, prečo znáša jeho hádky a dokonca fyzické útoky.
“Kým Erik bude v byte, viac tam nepôjdem,” rozhodla sa.
Tak to aj zostalo. Raz, na štvrtom ročníku, po skúškach, Zuzana odišla k otcovi. Ten už tiež žil s inou ženou, ale Anna bola milá a k dcére svojho muža sa správala úžasne. A zrazu, priamo pred domom, Zuzanu zrazilo auto. Skončila v
