„Kto by také niekto chcel?“
„Zuzka, nefotíš ma z profilu. Nebudem tam pekná,“ hodila rozhorčený pohľad na fotografku z ich tímu. „Prečo ma fotíš práve odtiaľ?“
„Zuzana, ja fotím všetkých takto,“ zakoktala sa Zuzana, ktorá poletovala okolo stola s čestnými hosťami a cvakala fotky. „Chcem, aby boli všetci na fotkách.“
„Mňa fotíme len priamo a odtiaľto. Chápeš? Prosím. Iba priamo, z tohto uhla. Ďakujem,“ odsekla Zuzana ostrým tónom. „Kolegovia, vráťme sa k zmluve.“
Hostia na ňu pozerali prekvapene, ale nikto sa neozval. Bola šéfka, a preto si mohla dovoliť všetko – aj rozkazovať fotografke počas podpisu zmluvy za milióny.
Zuzana sa teraz sústredila a dávala pozor, aby Zdenka vždy hľadela priamo do objektívu a nikdy nebola zachytená zboku. Kolegyne ju na to varovali, ale zabudla – a teraz mala problémy. Nechápala, čo je na profilových fotkách také zlé. Všetko vyzeralo fajn.
Ale pre Zdenku neexistovalo „fajn“ alebo „tak-tak“. Všetko muselo byť dokonalé. Presne ako jej vždy hovorila mama:
„Zdenka, musíš byť dokonalá. Dokonalá pre manžela, pre deti, pre kolegov, pre celý svet. Keď ťa ľudia uvidia, musia povedať: ona je dokonalá.“
„Mami, ja sa snažím.“
„Viem, zlatko. Ale nie dosť. V škole si išla v nevyžehlenom tričku. To sa dá? Prečo si ho nevyžehlila, ako som ti povedala?“
„Žehľovala som, ale boli tam vrásky. Myslela som si, že to nikto neuvidí,“ sklopila oči Zdenka.
„Ak je vyžehlené, nikto si nič nevšimne. Ak nie, všetci to uvidia. Pamätaj si to.“
„Dobre, mami,“ poslúchla Zdenka so slzami v očiach. Bolelo ju, že mamu sklamala.
„A nechytaj sa za nos, Zdenka. Je už taký veľký. A keď plačeš, zaberá pol tváre. Takú som ti dala… A tá hrbolka. Kedy fotíte školský album?“
„V utorok.“
„Tak sa, prosím ťa, cvič pred zrkadlom, ako sedieť a kam sa pozrieť, aby nebol vidieť.“
„Dobre, skúsim.“
„Pozri sa priamo a mierne nakloň hlavu. Tak to bude lepšie. Vyskúšaj to teraz. Áno, takto.“
Zdenka s plačom otáčala hlavu pred zrkadlom, ale hrbolka na nose jej pripadala obrovská. Keby jej o nej mama toľkokrát nepovedala, možno by si ju ani nevšimla.
Tieto rozhovory často končili vetou: „Ak nebudeš dokonalá, nikto ťa nevezme za ženu. Ostanies sama.“
To bolo to, čo Zdenku desilo najviac. A tak sa snažila – diéty, beh, žiadne koláče, zmrzlina ani pizza. Iba nenávidená pohánka, kuracie prsia, šalát a čaj. Študovala, aby bola vzdelaná. Muži nechcú hlúpu tučnú ženu. Musela byť krásna, múdra, vzdelaná a finančne nezávislá. Kto by chcel parazitku?
Vystudovala ekonómiu, absolvovala marketingové kurzy, vedela dva jazyky, vyzerala perfektne – upravené nechty, účes, vyžehlené šaty. A ešte aj varenie ovládala. Cesta k srdcu muža vedie cez žalúdok.
S Erikom sa zoznámia po škole. Bol pekný – vysoký blondín s modrými očami. Nebol žiaden génius, len obyčajný právnik bez veľkých ambícií. Ale vedľa dokonalej ženy musí byť dokonalý muž, nie? Zdenka sa ho rýchlo chytila – bála sa osamelosti. A Erik neprotestoval – manželka pracovala, starala sa o domácnosť, varila a starala sa o neho. Vždy bol najedený, oblečený v čistom a vyleštených topánkach. Vyzerali ako z reklamy na šťastnú rodinu.
O dva roky sa im narodil syn. Zdenka kúpila knihu „Ako vychovať dokonalé dieťa“ a všetko robila podľa nej. Zdravá strava, drahé oblečenie, najlepšie hračky – čo keby si ľudia mysleli, že nemajú peniaze?
Zdenka potrebovala, aby ju všetci obdivovali. Ako keby potrebovala potvrdenie, že je taká dokonalá, akú ju mama chcela. Založila si sociálne siete. Žiadne náhodné fotky, všetko perfektné. Profesionálne fotky: šťastná rodina, úspešná žena.
Erik tieto fotenie nenávidel. Zdenka bola v ten deň neznášateľná.
„Len nie z profilu,“ opakovala fotografovi. „A nie z tohto uhla. Nechcem.“
„Dovoľte mi, postavím kompozíciu podľa seba. Ak sa na seba pozriete, bude to milé.“
„Nie. Robte, čo vám hovorím. Platím vám za to.“
Po fotení unavený Erik povedal:
„Prečo si taká, Zdenka? Fotografa si odfackovala ako školáka.“
„Lebo nechcem fotky, ktoré nikde neukážem. On by nafotil hocičo a potom by boli nepoužiteľné.“
„Čo by nafotil? Sme pekne oblečení, ja s Markom ostrihaní, ty nalíčená. Čo by mohlo byť zle?“
„Veľa vecí. Napríklad môj nos z profilu s tou hroznou hrbolkou.“
„Tvoj nos je normálny. Prečo sa kvôli nemu trápiš celý život? Ľudia žijú aj s väčšími.“
„Normálny. Skvelé. Mal by byť dokonalý!“
Zdenka našetrila a rozhodla sa pre operáciu nosa. Zmenšiť, zbaviť sa hrbolky. Konečne dokonalý. Ale lekári odmietli.
„Doktor, chcem ho zmeniť. Koľko to bude stáť? Zaplatím.“
„Nejde o peniaze, Zdenka. Pozrite na snímku – nemôžeme operovať. Riskovali by ste dýchanie. Nikto z nás to neurobí.“
Po niekoľkých konzultáciách Zdenka pochopila, že s nedokonalým nosom zostane naveky. Musela sa zmieriť. Erik už prestal hovoriť, že je všetko v poriadku. Ale staršia mama stále výchovu nezarazila.
„Zdenka, videla som tvoju novú fotku. Myslím, že si pribrala.“
„Nie, mami, váhu mám pod kontrolou.“
„No, vyzeráš nejako nešťastne. A čo farba vlasov
