Kto by takú potreboval?
— Zuzka, nefotografuj ma z profilu. Netreba, — Alžbeta hodila rozhorčeným pohľadom na fotografku z ich tlačového oddelenia. — Prečo ma fotíš práve odtiaľ?
— Alžbeta Jánová, fotím všetkých, — zamotala sa Zuzana, ktorá behala okolo okrúhleho stola s čestnými hosťami a cvakala fotoaparátom. — Chcem, aby boli všetci na fotkách.
— Mňa fotte len priamo a presne odtiaľ. Rozumieš? Len priamo, z tohto uhla. Ďakujem, — stroho odsekla Alžbeta. — Kolegovia, vráťme sa k diskusii o zmluve.
Hosťia sa prekvapene pozreli na Alžbetu Jánovú, ale nikto nič nepovedal. Bola šéfkou, a mohla si dovoliť všetko, dokonca aj rozkazovať fotografke počas podpisu miliónovej zmluvy.
Zuzana teraz mierila opatrnejšie a dbala na to, aby Alžbeta vždy hľadela do objektívu a nikdy nebola zachytená zboku. Kolegovia ju na to už dávno upozornili, ale zabudla, a teraz dostala výstrahu. Pritom úprimne nechápala, čo je také zlé na fotkách z profilu. Všetko predsa vyzeralo dobre.
Ale pre Alžbetu Jánovú neexistovalo „dobre“ alebo „normálne“. Všetko muselo byť dokonalé. Tak to jej vždy hovorila mama:
— Betka, musíš byť dokonalá. Dokonalá pre manžela, pre deti, pre kolegov a pre tento svet. Ľudia na teba musia pozerať a hovoriť: ona je dokonalá.
— Mami, veľmi sa snažím.
— Viem, zlatko. Snažíš sa, ale nie dosť. Raz si išla do školy v nevyžehlenej blúzke. Čo to má byť? Prečo si si ju nevyžehlila, ako som ti povedala?
— Žehliila som, ale aj tak zostali vrásky. Myslela som, že to nikto neuvidí, — sklopila oči Alžbeta.
— Ak je dobre vyžehlená, nikto si nevšimne. Ak nie, všetci to uvidia. Pamätaj si to.
— Dobre, mami, — Alžbeta si popotiahla nosom. Bolo jej úprimne smutno a bála sa sklamať matku.
— A netri si nos, Betka. Už tak je veľký. A keď plačeš, zaberá ti pol tváre. Kedy budete fotiť školské foto?
— V utorok.
— Tak si pred zrkadlom nacvič, ako sa posadiť a hodiť pohľad, aby tvoj nos nevyzeral tak obrovsky.
— Dobre, urobím to.
— Hľad priamo a mierne nakloň hlavu. Takto to bude lepšie. Skús to teraz. Áno, takto.
Alžbeta so slzami v očiach otáčala hlavu pred zrkadlom, ale jej nos s hrbčekom sa jej pri každom uhle zdal príliš veľký. Keby jej o ňom mama tak často nehovorila, možno by si ho ani nevšimla.
Počas takýchto rozhovorov mama často opakovala: „Ak nebudeš dokonalá, nikto ťa nevezme za ženu. Ostaneš sama celý život.“
Toho sa Alžbeta bála najviac. A tak na sebe tvrdo pracovala, aby sa stala tou dokonalou ženou. Svoje telo, ktoré malo sklony k nadváhe, mučila diétami a behom. Žiadne koláče, zmrzlina ani pizza. Len nenávidená pohánka, kuracie prsia, šalát zo zeleniny a čaj. Chcela byť dokonalá v škole, a tak sa učila všetko od začiatku do konca. Dôstojnému mužovi predsa netreba tučnú a hlúpu ženu. Musela byť krásna, múdra, vzdelaná a dobre zárobkovo zabezpečená. Kto by potreboval ženu, ktorú by musel živiť?
Alžbeta dokončila ekonomickú fakultu, potom marketingové kurzy a neustále zvyšovala kvalifikáciu. Vedela dva jazyky, rozumela nielen zdravému stravovaniu, ale aj umeniu, literatúre a maľbe. Chcela byť dokonalou profesionálkou a dokonalou manželkou.
S Jankom sa zoznámila po škole. Bol pekný, ona dokonalá: vysoká, štíhla, upravená, krásne nalakované nechty, účes uložený vlások k vlásku, vyžehlená košeľa, prísne nohavice so záhybmi, štýlové šperky. A navyše Alžbeta skvele varila, lebo vedela: cesta k mužovmu srdcu vedie cez žalúdok.
Janko bol z obyčajnej rodiny, bez výnimočných schopností a vyhliadok. Pracoval ako právnik, zaoberal sa nudnými dokumentmi a nebol žiadna hviezda. Ale bol pekný: vysoký blondín s modrými očami a jemnými, hudobnými prstami. Vedľa dokonalej ženy má stáť dokonalý muž, nie? Všimol si ju, a Alžbeta, ktorá sa bála zostať sama, ho rýchlo „zobrala do obehu“. A Janko vlastne neprotestoval: manželka pracovala, udržiavala domácnosť v čistote, dobre varila a starala sa o neho. Vždy bol najedený, nosil vyžehlené oblečenie a dokonale vyleštené topánky. Spolu vyzerali ako obrázok zo seriálu o šťastnej rodine.
Dva roky po svadbe sa Alžbete a Jankovi narodil syn. Aj tu Alžbeta všetko zobrala do rúk. Kúpila si knihu: „Ako vychovať dokonalé dieťa“ a dodržiavala ju do písmenka. Vytvárala stravovací plán, kupovala vývojové hračky, vyberala módne oblečenie a najdrahšie detské potreby — nech si len nikto nemyslí, že nemajú na dieťa peniaze!
Pre Alžbetu bolo mimoriadne dôležité, čo si o nej myslia kolegovia, priatelia, susedia aj cudzí ľudia. Akoby potrebovala potvrdenie, že je dokonalá… taká, akú ju vychovala mama. Alžbeta si kúpila dobrý telefón a začala aktívne používať sociálne siete. Nezverejňovala žiadne náhodné fotky ani ranné videá bez make-upu. Keby mala pridať jednu fotku, spravila milión záberov a potom ju ešte upravila v editore. Často organizovala profesionálne fotosesie pre celú rodinu. Na jej sociálnych sieťach sa objavovali šťastné rodinné fotky: ona, milovaný manžel a syn-mudrlant.
Janko tieto focenia nenávidel, pretože jeho žena sa v ten deň stávala nervóznou a neznesiteľnou.
— Len ma nefotografujte z profilu, — opakovala Alžbeta fotografovi. — A z tohto uhla tiež nie. Netre
