Kto, keby nie ja?
Na nádvorí päťposchodovej paneláku v jednom z bratislavských sídlisk všetci poznali starú babičku Alžbetu Petrovičovú. Malá, zhoubnutá, so sivými vlasmi pevne zviazanými do gule, pochodovala po nádvorí s paličkou, no tak rýchlo, že mladí chlapci za ňou nevyšli.
Alžbeta bývala v tom dome od jeho výstavby, poznala každého obyvateľa a tí ju zasa vážili nie len kvôli veku, ale hlavne vďaka ostrému jazyku a neústupnej vôli. Keď sa niekomu zokolí stala nepríjemnosť, babička Alka (tak ju volali priateľsky) bola prvá, ktorá ponúkla pomoc, a ak niekto porušil poriadok, prvá mu dala známy úder.
Jedného dňa do nádvoria nastúpil nový rodinný pár s dospievajúcim synom. Chlapec, menom Pavol, rýchlo našiel partiu rovnako nezbedných kamarátov a čoskoro sa vnádvorí rozbehlo neporiadok: rozbité žiarovky vschodiskách, vulgarizmy napísané po stenách a raz dokonca rozbili okno vsuteréne, kde stará mačacia mama kŕmila svoje šteniatka.
Pavol nebol obyčajný šmejda, ale šmejda skrútiacou sa fantáziou. Jedným dňom natiahol medzi stromami rybársku šnúru, aby pády bicyklistov vylákal; inokedy vkladá do pieskoviska prekvapenia od susedských psov. Rodičia si vzdychli: Obdobie dospievania, ale babička Alka tak nebral.
Hej, Paško! zakričala ho jedného rána, keď sa snažil priviazať petardu klavici. Poď ku mne.
Čo chceš? zamrčal teenager, no pristúpil.
Si múdry chlapec?
No Pavol sa zamračil.
A ja vidím, že robíš blbosť. Múdry tak nerobí.
Nechaj ma!
Nenechám. Lebo ak nie ja, tak kto ti povie pravdu?
Pavol sa zamračil, ale petardu odložil.
Nasledujúci deň Alka ho vylovila pri ďalšom výkone maľoval sprejom na stenu garáže neslušné slovo.
Oho, povedala. Umeník sa našiel.
A čo? Pavol sa drzým úsmevom spýtal. Krásne, nie?
Krásne, prikývla babička. Len problém, že garážový majiteľ, strýko Koloman, sa čoskoro vráti zpráce. Ak ťa chyti
Mňa to nezaujíma!
Dobre, povzdychla sa Alka. Len pamätaj: ak ti strýko Koloman neukáže, ja to spravím.
Pavol zavrčal, ale sprej hodil.
Večer strýko Koloman, červený od hnevu, bežal po nádvorí, mávajúc pásom.
Kto to urobil?!
Pavol sa schoval za roh, ale Alka už stála pri ňom.
No tak, umelec? Bežíš alebo sa priznáš?
Ďaleko mi to dojde, zabijú ma!
Myslel si, že to je len zábava bez následkov?
Nakoniec Pavol musel spolu so strýkom Kolomanom a babičkou Alkou vyčistiť garáž. Keď bola práca hotová, babička povedala:
Vidíš, garáž je čistá a ty si nažive. Mohlo to dopadnúť horšie.
Choďte preč zamručal Pavol, no v hlase už nebola tá istá drzost.
Čas plynul. Pavol stále robil neplechu, ale už ne tak bezhlavo. Jedného dňa Alka ho zachytila, ako naháňa malé deti na dvoroch.
Znovu to? spýtala sa prísne.
Len sa snažia dostať do toho!
Si starší. Mal by si byť múdrejší.
Čo s nimi mám robiť?
Nepustíš ich, ale naučíš ich niečomu.
Pavol ju pozrel.
Čože?!
Vieš čo? zamyslela sa babička. Môžeš im ukázať, ako sa hrá futbal, alebo ako sa hrá nakazačov.
Sú to malí! protestoval.
Skús to.
Neochotne si vzal loptu zdomu. O pol hodiny neskôr sa po nádvorí ozývalo smiech učil deti strieľať trestné kopy.
Odvtedy Pavol zmenil svoje správanie. Nie je svätý, ale už nie je ten čert, pred ktorým sa všetci skrývali. Keď babička Alka zlomila ruku, práve on nosil jej tašky zobchodu.
Čo, Paško, sa zrazu spriatelil? škádla ho.
Len aby ste sa nehádali, zamumlal.
Všetci vnádvorí to poznali. Babička Alka mohla byť prísna, ale konala srozumom, a preto jej ľudia poslúchali.
Pretože, ak nie ona, tak kto?
Leto prebehlo. Pavol už nepustil deti, namiesto toho ich nasledovali, nazývali ho starším. Ukazoval im, ako zakladať hřebíky, opravovať bicykle a dokonca založil vnádvorí tajnú spoločnosť sheslom: Skutoční muži nešikanujú chránia slabých!»
Jedného dňa, keď Alka sedela na lavičke a pozorovala, ako Pavol rozptýli rozpravu dvoch chlapcov, ozval sa hlas:
Artúr je slabý! kričal jeden. Dobre ho!
Bez bitiek, povedal Pavol pevne, postav sa medzi nich. Riešme to poctivo.
Babička sa usmiala.
Tak čo, Paško, zavolala ho po rozrýchaní. Teraz si takmer hrdina?
No, babka, zčervenal sa. Lenže sú to len malé hlúposti.
A už si dospelý.
Pavol zamyslel.
Babička, prečo ste so mnou tak pracovali? Veď som bol len šprýmaľ.
Lebo som vtebe videla človeka.
A ostatní ho nevideli?
Ďalším bolo ľahšie sa sťažovať. Ja prikývla vtipne. Keď som bola mladá, bola som taká ako ty.
Pavol rozšíril oči.
To nie je pravda?!
Áno. A ešte horšie. Niekoľkokrát ma vodili na políciu.
A čo potom?
Jeden starý muž mi povedal: Dievča, si múdra. Prečo robíš blbosť? To ma prinútilo premýšľať.
Pavol sa zasmejal.
Takže ja teraz musím premýšľať?
Už premýšľaš. Vidím.
Zavrel oči.
A ak keby som znova niečo pokazil?
Nie si chyba. Ak niečo pokazíš, opravíš to.
Odvtedy Pavol sa stal vnádvorí spoľahlivým človekom. Pomáhal starším, opravoval hojdačky a dokázal presvedčiť kamarátov, aby nevyhadzovali odpadky. Keď babička Alka znova ochorela, chodil knej každý deň, nosil lieky a rozprával novinky.
Paško, úplne si ma rozmaznal, vravela, no oči jej žiarili smiechom.
To ja vás vychovávam, odpovedal.
Jedného dňa sa na nádvorí objavil nový chlapec rovnako šprýmaľ ako bol Pavol pred pár rokmi.
Hej, chlapče! zavolal ho Pavol. Poď ku mne
Babička Alka, sediac na lavičke, ticho sa usmiala.
Kto, keby nie on?
Morálka je jasná: keď niekto nečaká, že sa oniekoho postará, stal sa tým, kto mení svet okolo seba.
