Drobček
Nazval ju Drobček už pri prvom stretnutí, keď sa rozvalil do susedného kresla bordového, zamatového, odratého unavenými lakťami, presne takého, aké mala aj Daniela pod sebou.
Chvíľu sa obzeral po sále, potom pozrel na svoju susedku.
Čo je, drobček, nudíš sa? vzdychol a snažil sa prehodiť nohu cez nohu, ale v úzkej uličke koncertnej sály to nešlo, špička lakovanej topánky mu narazila na sedadlo pred ním, pod členkom mu nepríjemne pichlo. Mišo sa uškrnul.
Daniela predstierala, že ho vôbec nezaregistrovala, upreto sa dívala na pódium, hoci tam nebolo na čo pozerať. Jeden rad za radenými stolmi, rečnícky pult, ľudia pobehujúci s technikou všetko, ako vždy na konferenciách. A všade dusno.
Daniele bolo vždy nevoľno v miestnostiach plných ľudí, keď musela sedieť plece na pleci, bez možnosti uniknúť.
No, veru, natiahol Mišo, poškrabal sa na brade. Je to bieda! A vieš čo, drobček, nič prevratné tu dneska nezaznie. Naozaj! Prečítal som si všetky príspevky, moja práca to vyžaduje, chápeš. Nič podstatné v nich nenájdeš.
Daniela sa obrátila a prísne sa pozrela na muža vedľa seba.
Bol vkusne oblečený, v obleku s kravatou, topánky mal čisté. No predsa len pôsobil akosi nesvojsky, akoby doňho niekto vsadil nesprávny model postavy. Bitkár, vystrájač, ukecanec a vtipkár presne ten typ. Vlasy mu trčali do ježka a na hlave mal dve víry, kde sa vlasy roztáčali do mäkkých krúžkov.
Michal, natiahol muž veľkú dlaň a podával jej ju skôr než Daniela stihla čokoľvek povedať. Počuj, nepôjdeme sa naobedovať? Ty si taká drobulinká, skoro až priehľadná, idem ťa nakŕmiť. Áno, presne tak. Poďme odtiaľto!
Sály už zatmievali, na pódium vychádzali vedúci, zástupcovia a významní pracovníci, všetci potleskom zdravili hostí, ale Mišo bez hanby ťahal Drobčeka za sebou, každú chvíľu niekomu stúpil na nohu, ospravedlnil sa a pchal kravatu späť do saka, ktorá sa nechcela zmestiť, ako by posmešne všetkým tým nudným tetičkám a ujčekom vyplazovala jazyk.
Čo to robíte? Pustite ma! bránila sa Daniela a ťahala si ruku, ale vytrhnúť sa nevládala, cupitala za Mišom ku východu.
Vybehli do foyeru, práve keď omša dosiahla vrchol a niekto trieskal do mikrofónu s prosbou o ticho.
Pustite ma, musím sa vrátiť, zapisovať, mám úlohu! hádala sa Daniela, pritisla si zápisník k hrudi, vypadlo jej pero, zohla sa poň, ale Mišo ho zdvihol ako prvý.
Vykašli sa na písanie, drobček! Ja ti pošlem všetky príspevky, prečítaš si, keď budeš chcieť. Teraz si poď dať jesť. Ale najprv vodu. Si bledá. A pulz ti beží. Vidíš! palcom jej nahmatal zápästie, zaklusal jazykom. Vzduch, jedlo a žiadne konferencie!
Daniele naozaj nebolo dobre, srdce jej búšilo rýchlo, pulz jej bil do spánkov.
Nikdy predtým za ňu nik takto nezabojoval, nestaral sa. Skôr ona o všetkých mamu, muža, dcéru. A to sa jej zdalo normálne. Bolo to ťažké, niekedy zatúžila na ruky, byť na chvíľu rozmaznanou, piť víno a smiať sa ako herečka v romantických filmoch, ale nikdy na to nebol dôvod.
Až Mišo jej dal túto možnosť.
Ani si neuvedomila, ako skončila za stolom v útulnej reštaurácii oproti cez cestu, kde im čašník niesol poháre čerstvého džúsu sfarbeného do tepla slnka, akoby vytlačili do skla samo slnko, oranžovožltocitrusové.
No, pi. A vodu ešte, tak A čo teda zjeme? natiahol Mišo.
Asi sa mu páčila. Danielka bola milá, postavou útla, chudá nič navyše. Azda by bola obľúbená u mužov, keby nebola… keby už dávno neniesla na tvári masku únavy a beznádeje. Štvrtá dekáda, rodina, láska nikde, všetko sa zunovalo kde by tu ešte rozkvitala jak májová ruža?
A Mišovi sa aj taká páčila unavený Drobček.
Ja nič nechcem. Odkývam sa a vrátim. Už mi je lepšie! zamumlala Daniela.
Ako chceš! prikývol Michal. Ale najprv dajme si pečeného pstruha so zeleninou, šalátik a… A… Drobček, čo budeš piť?
Odtrhol oči od jedálneho lístka, krásny, čerstvý, rozcuchaný, voňajúci tabakom a kolínom, silný, pozrel na Danielu.
Tá očervenela a stiahla obočie.
Zbláznila sa! Neznámy chlap ju odvliekol do reštaurácie, kŕmi ju, volá drobčekom, hladí ju, dotkol sa jej pramienka na čele… a ona úplne zmäkla.
Na mieste, kde sa jej dotkol, bolo horúco a po chrbte jej prebehli zimomriavky.
Popíjali biele víno, Mišo rozprával, ako kedysi chodieval na stavby, potom išiel na Oravu, roky sa túlal po rôznych stavbách, a potom…
A potom, Drobček, s Ľubkom, mojím kamarátom, sme rozbehli svoj biznis. Nič veľké, stavali sme chaty, dali dokopy partiu chalanov a rozbehlo sa to. Každý chce slušne žiť, v teple a pohodlí, a nebehať za dom do kadibúdky. A my sme vedeli, ako na to. Ty jedz! stále kýval na Danielin tanier. Na tvoje zdravie, Drobček! Keď som ťa prvýkrát zbadal, hneď som si povedal: Toto dievča musím nakŕmiť! Chceš, objednáme ešte niečo?
Odmietavo pokrútila hlavou. Drobček oplával. Z vína, dobrého jedla, z toho, že po toľkých rokoch, veruže poprvýkrát niekto mal chuť ju rozmaznávať, pretože ona bola dievča, unavená a chudá.
Doma to bolo iné. Celé detstvo žila s mamou. Tá stále pracovala, ráno bola preč, Daniela raňajkovala sama, večer prichádzala mama neskoro, Daniela nespávala, čakala, zohrievala večeru, umývala riad, kým sa matka sprchovala a obe zaspávali až k polnoci.
Na Nový rok sa mama vrátila domov až pred jedenástou. Pracovala v potravinách, posledné hodiny pred polnocou boli vždy horúčkovité.
Mária prišla domov unavená, bledá. Daniela jej pripravila šaty, pomohla zatočiť vlasy do sviatočného účesu, a spolu vyšli k hosťom.
Hostia boli vždy susedia, kamarátky, vzdialení príbuzní, niekedy už veselí a pripití. Sedeli za prestretým stolom, rozprávali sa a smiali, no Daniela stále na mamu dohliadala, aby nezaspala už po prvom poháriku.
Mária pila len borovičku, šampanské považovala za rozmar. Všetko by bolo fajn, lenže telo už nezvládalo a odpojílo po pohári, takže Márie snorila za stolom. Daniela ju štuchla do boku, mama sa strhla, na chvíľu rozmýšľala, kde je, potom si vypýtala ďalší pohár, povedala prípitok, zasmiala sa, ale vždy tak trpko… Kedy by tu mohla byť Daniela slabým dievčaťom? To nešlo.
Daniela sa vydala skoro. Ondrej bol od nej skoro o desať rokov starší, rozumný, vzdelaný, ale nie nežný, málovravný. Akoby Danielu začlenil do systému svojho života, nasadil správne koliesko, šikovnú gazdinú, ale nič navyše.
Ani nechcela, zdalo sa. Romantika, vášeň, občasné vzrušenie to bolo na začiatku, veď telo je telo, ale potom to vyprchalo. Hlavne že už mala svoj domov, rodinu, nebola už odkázaná na večne unavenú matku a jej opuchnuté, žilnaté nohy, ani chmúrny výhľad na sivú ulicu a starú tapetu. Mala Ondrejovu veľkú knižnicu, kuchyňu, kúpeľňu, balkón. Všetci jej závideli! Ktože dnes žije oddelene od svokry to je výhra.
Od narodenia až po stretnutie s Mišom bola Daniela iba Danica alebo pani Danielová.
Ondrej, mama, kamarátky všetci ju volali Danicou.
Teraz tu bol Drobček. Víno, dobroty… a niekoho zaujímalo, čo si Drobček myslí, čo chce.
Ondreja to nikdy nezaujímalo. Hoci veci okolo domácnosti, väčších nákupov a dovolenky diskutoval s ňou, v skutočnosti jej len oznamoval rozhodnutia. Pripomienky stratili význam v šume prúdiaceho vzduchu z otvoreného okna. Ondrej mal rád čerstvý vzduch, neznášal zatvorené okná, nech fúkalo akokoľvek.
A Mišo? Ten už pri vstupe do reštaurácie dal usadiť ich na najpohodlnejšie miesto bez prievanu.
Starostlivý…
Niečo sa vypytoval, Daniela súkala odpovede. Áno, má muža. Áno, aj dcéru. Ako sa volá? Barborka. Barbi študuje na Filozofickej fakulte, Daniela jej vybavila špičkovú doučovateľku, teraz má ísť na stáž do zahraničia.
Barboru neplánovali, ani nesnívali, ani neprosili Boha. Spravili ju. Ondrejovi, ako vravela jeho mama, už bolo treba byť otcom. Daniela bola mladá, šlo by to rýchlo. Alebo nie? Dlho sa nedarilo, pracovalo sa na tom.
Nakoniec zistila, že je tehotná. Celých deväť mesiacov si ju Ondrej držal od tela, nechytil ju za brucho, ako to býva v šťastných rodinách, nerozprával sa s malou, čo sa vnútri krútila. Pripadalo mu to čudné, ba až odporné.
Nech sa narodí, potom budem vychovávať. Kedy máš termín, Danica? odbíjal ju. Môžem ťa odviezť autom k lekárke!
Odviezol, aj z pôrodnice zobral, ako sa má, s hosťami, balónikmi, entuziazmom Vďaka za dcéru!. Kontroloval váhu, mlieko, nakupoval najlepšie potraviny, v noci vstával k malej, kolísal ju, nosil na očkovanie. Keď k nim prvý raz došla sestrička, osobne skontroloval, či si dobre umyla ruky, mračil sa na jej plášť a stetoskop dýchal, aby nebol studený.
Unavená si? ľútostivo sa pýtala kamarátka Gabika. Dieťa je otročina! Pomáha ti vôbec Ondrej?
Daniela len pokrčila plecami. Pomáha, svojím spôsobom. No stále málo…
Byť tou obeťou bolo vlastne akosi príjemné. Večne unavená, uštvaná, vedela, že ju všetci ľutujú, občas sa na Ondreja posťažujú, že nešetrí svoju Danielku.
Mišo ju ľutoval, kŕmil ju dobrotami, Daniela sa hanbila.
No tak už jedz, drobček! zamračil sa Mišo. Inak ťa odtiaľto nepustím!
Daniela si zahryzla do pier, dívala sa na svojho záchrancu smutným pohľadom a jedla.
V ten deň ju odprevadil až ku zastávke, ďalej odmietla, že má povinnosti.
Večer jej do e-mailu prišli všetky príspevky.
Drobčeku od Michala! stálo v poznámke.
Daniela rýchlo zabuchla notebook, ale Barbi akoby niečo postrehla, zahundrala.
Hlúpe prezývky! rozhorčila sa Daniela. Služobné správy, a oni rozcapujú blbosti!
Barborka už asi nepočúvala, otočila sa, nasadila si slúchadlá…
Danica, Barča, som doma! Poďte večerať! zaznelo z predsiene.
Ondrej, uťahaný cestou v preplnenom autobuse, si za chodu stiahol košeľu, ostal v nohaviciach, tie tiež zvlečie a vytiahne zelené šortky s palmami, otvorí balkón, nadýchne sa.
Cítil kyslý pot ešte zo včera.
Nebudem sa tak často kúpať! Daj pokoj, svrbi ma celá koža, ako by som mal ekzém. Zajtra! odbil tiché výčitky manželky. Už som unavený. Jedzme.
Jedli potichu, každý premýšľal nad svojím. Daniela nad Mišom, jeho čistotou, starostlivosťou…
Na druhý deň jej Mišo volal do práce.
Ahoj, Drobček! Ako sa máš? Chýbaš mi. Jedla si? ozval sa a Daniela vyplašená skontrolovala, či ju niekto nepočuje. Pripadalo jej, že mobil kričí príliš nahlas.
Nie… Ešte nie. Mám veľa práce, zamumlala. Drobček. Ona je Drobček, slabý a ľahučký… Po chrbte jej znova prešli zimomriavky.
Kašli na všetko, zíď dole. Som v kaviarni u vás, miesto nič moc, ale pojesť treba. No poď! Čakám!
Zamotala čosi nezmyselné, poprosila kolegyňu, vliezla do výťahu a sekundu rozmýšľala, ktorú stlačiť. Lícne kosti jej pálili až neprístojne. Vyzeralo to, že všetci už vedia, že pani Danielová ide na rande s milencom.
Áno, sama si ho v duchu nazvala milenec. Bolo to vzrušujúce, drzé.
Dnes Mišo prišiel v tričku a rifliach, opäť trochu rozstrapatený a svieži.
Popíjali kávu, Daniela rozprávala niečo zo svojho detstva, Mišo počúval.
Drobček, vieš, že si krásna? len tak zrazu povedal. Poďme ti kúpiť niečo pekné! Šaty. Mám známe v butikoch, pomôžu. Chcem ťa vidieť v šatách.
A videl. Nie hneď. Večer, keď odvliekol Danielu do Avionu, sadol na lavičku, zatiaľ čo predavačky pobehovali okolo zmäteného Drobčeka.
Bože, ako sa na ňu díval! Hladný, dychtivý pohľad! Ondrej sa mu nevyrovnal.
Čosi také som nezažila! šepkala potom Daniela Gabike, najvernejšej priateľke. Iba vo filmoch. Nevedela som, že sa na mňa môže niekto takto dívať. Ako žena, hoci je to strašné, veľmi sa mi to páčilo.
A čo Ondrej? spýtala sa Gabika, keď opadli výdychy a povzdychy.
Ešte nevie. Nemusí. Ja sama neviem čo ďalej! pokrútila hlavou Daniela. Neprezraď mu nič, prosím? A tie šaty môžeš schovať u seba? V tom sáčku. Ako by som to doma vysvetlila?! Sú strašne drahé! Bože, čo teraz?!
Gabika si posunula tašku, pokrčila plecami. Príde čo má prísť.
Neviem, Danica… Čosi ty vymýšľaš. Ondrej je síce pripos… Ale spomeň si, ako išiel v zime do Korytnice po čerstvé mlieko. Pracuje, stará sa. Iný by len pil pivo na gauči, tvoj maká, je rešpektovaný. Vy ste na dovolenke každý rok, auto si kúpil, opravy robí. Je priehľadný, čitateľný človek. Ale Mišo, kto je? Odkiaľ má peniaze?
Neviem. Nepýtala som sa. Je to jedno! Gabika, Ondrej je hrozný, život s ním ma ničí. Ty mi len závidíš!
Gabika zas len pokrčila plecami. Možno naozaj závidela. Ale Daniela by si mala vážiť to, čo má…
Daniela sa začala domov vracať neskôr, varila len v rýchlosti, sama nejedla, miešala čaj, dumaním rozrážala dávno vychladnutý cukor.
Mama, kde si? Piatykrát žiadam chleba! volala Barbi, nakoniec vstala, hľadala v chlebníku. Chleba nie je! poznamenala naštvane.
Daniela kývla, zamračila sa a utiahla do izby. Snívať.
Ondrej i Barborka ju pozorovali s prekvapením.
Daniela mohla snívať dlho, dýchala vzrušene, ruky sa jej potili.
Mišo bol nežný, vedel bozkávať, smial sa z jej nešikovnosti, ľutoval ju, stále volal Drobček, kŕmil, dával darčeky, čo musela schovávať u Gabiky, sem-tam poslal peniaze na kartu, niekedy v noci napísal správu. Daniela utekala zo spálne do kúpeľne, tam čítala, mazala správy, čakávala, zasa čítala. Potom vypla mobil, umyla si tvár a šla spať.
Ondrej sa obrátil, objal ju ťažkou rukou, grgnul a čosi zamrmlal. Daniela mlčky čupla. Škoda, že má v živote Ondreja… Škoda, že toľké roky nevedela, aké je to byť Drobček milá, krásna, žiadaná. Tých rokov škoda…
Ale teraz je tu Mišo, ktorý je jej šťastie.
Stretávali sa v Mišovom byte, veľkom, svetlom, s oknami až po zem, bez záclon, výhľad na večernú Bratislavu, žiariacu svetlami. Hlavu jej zamotávalo šampanské a Mišova voňavka. A periny boli čisté, hladké, pravý hodváb.
Svet sa rozletel na iskry, záblesky niekde v nebi, dopadali na plachty ako diamanty. Čaro…
Doma bolo nepríjemne, ťaživé. Daniela mala pocit, že o nej a Mišovi vedia všetci, Barbora podozrieva, Ondrej pozerá prísne.
Danielka si vymýšľala dôvody zdržať sa, prísť neskoro, keď sú už všetci v posteli. Potom mohla sedieť sama na kuchyni, piť horúcu, instantnú, trpkú kávu a snívať…
… Danica! Kde si? Kapustu som kúpil, treba ju pokrájať. Dohodli sme sa, ozývalo sa v slúchadle. Daniela sa vystrašená dívala na Miša, ktorý plával popri okraji bazéna. Studené telo, lebo bazén bol vonku, inžiniersky zázrak.
V Pasienkoch Daniela nikdy neplávala, dnes ju tam Mišo priviezol, poslal prezliecť sa a potom spolu plávali, pozorovali, ako sa z vody dvíha para do chladného vzduchu. Ľudí bolo málo, pokoj. Z veže bolo vidieť svetlá na klzisku v Ružinove. Danielu to nezaujímalo. Bola Drobček, dívala sa len na svojho rytiera. Našla to. Lásku, konečne. Bože…
Kapusta? zmiatla sa, zabalila do uteráka. Nechaj. Dnes budem neskoro. S Gabikou sme šli do bazéna, lekár povedal, že musím cvičiť chrbát. Máme permanentku. Kapustu zajtra. Prepáč, volá ma Gabika. Pa!
Rýchlo zložila, prehltla. Musí podoprieť kamarátku, keby Ondrej volal aj jej!
Čakala, kým Gabika zdvihne. Šeptala do slúchadla o bazéne, zadychčaná, potom stíchla.
Donesla som vám rascu. Robíte kapustu s rascou, nie? Bola som na trhu, kúpila, stavila som sa. Ondrej už dal variť vodu, pokojne povedala Gabika. Rascu som vám doniesla…
Daniela zahryzla pery, hľadala očami Miša. Ten už stál na veži, natiahol svaly, chystal sa skočiť. Dole naňho pozerali, švitorili mladé dievčatá, štíhle, veselé.
No čo, drobčiatka? Raz, dva, tri! skríkol nad vodou, Mišo skočil do vody ukážkovo, vynoril sa, zamával Daniele. Danica, poď k nám! Večer sa len začína!
Dievčatá sa obzreli, pozorne si merali Danicu. Zrazu sa cítila opäť nepekná, obyčajná, s nafúknutým bruškom, ochabnutými stehnami. Plávala nemotorne, mávala rukami. Na tvári sa jej vkradlo strápenie.
Nové Mišove drobčiatka už začínali hrať vodné pólo, dobiedzavo ho podplávali, snažili sa ho dotknúť.
Smial sa, ani mu nevadilo, že Daniela zmizla. Vedel povinnosti, rodina, kapusta… Nech ide!
… V predsieni tma, v izbe tiež. Svetlo svietilo len v kuchyni.
Ondrej jej mlčky položil pred nos panvicu s volskými okami.
Si hladná po bazéne? Jedz. Mám ti nakrájať salámu? nalial jej veľký hrnček čaju.
Daniela vrtela hlavou. Bála sa pozrieť mu do očí, uhýbala pohľadom, rýchlo schmatla vidličku.
Vie to? A čo teraz? Prečo je taký tichý?!
Danka… po dlhej tichosti povedal Ondrej. Gabika doniesla nejaké veci. Stále chcela šéfovať, ale vyhnal som ju. Prečo lezie k tvojmu riadu? Ona veci… tam sú tašky… ukázal pod stôl. Vraj tvoje. Sú vôbec tvoje? Gabika pletie.
Daniela zdvihla obrus, pozrela na tašky, pokrčila plecami.
Aj ja hovorím, že hlúposť! akoby sa potešil Ondrej. Nalej mi čaju. Alebo radšej dáme borovičku. Chcem pohárik, požiadal.
Daniela vyskočila, otvárala skriňu, potom sa zarazila.
Drobček, ozval sa muž, prudko sa obrátila, pozrela mu do očí. Hovorím, omrvinky na stole, utrieť. Barbora vždy brácha chlieb. Treba handričku, doplnil, potom sa na ňu zadíval spod čela, odvrátil sa.
Borovičku pili spolu. Mlčky, vyhýbali sa pohľadu.
Nakoniec Ondrej vstal a odišiel.
… Gabika, on odišiel! Oblečený, kľúče na stole. Gabika! Daniela kričala do slúchadla, dívala sa na seba v zrkadle, pozorovala, ako má zohavenú tvár. Drobček, ktorá pred tromi hodinami plávala s Mišom, teraz nevyzerala už vôbec pekne. Z vlasov jej páchla chlórová voda, chrbát bolel. Ako mohol?! Robia to praví chlapi? Opustil nás s Barborkou!
Nazlostila sa, zovrela päsť, udrela do stola.
Práve ako chlap. Iný by ťa zbil. Ondrej sa zbalil a šiel. Z jeho bytu, všimni si. Ešte máš čo vyčítať? Gabika sa uškrnula. Nechápala som, prečo sa máte zle. Pritom peňazí dosť, Barborka šikovná, Ondrej nie alkoholik, zručný… Trochu ticho, áno. Ale lepšie, než keby nosil kumpánov. Ty však chceš filmovú idylku, rozmaznávanie, čo? Ty ani slova pekného si neprevravela, nepochválila. Chlap je ako dieťa! Pochváliš, urobí ti sto ráz viac! Tu sa nezastanem, prepáč. Dobrú noc.
Daniela bezradne položila mobil, zhrbila sa nad stolom, potichu plakala…
Barbora spravila skúšky, odišla na chatu k priateľom. S mamou nehovorila, nechala jej lístok, nech ju nechá na pokoji.
… Mišo sa objavil o týždeň, čakal Danielu pred panelákom, vyšiel z tmy.
Ahoj, drobček, zachrapčal, tvár mal zmrznutú v golieri koženej bundy. Chýbala si mi.
Daniela mu párkrát volala, chcela sa vyžalovať, nezdvihol, teraz prišiel sám…
Mišo, povedala vyčerpane. Čo tu chceš?
Prišiel som si vyrovnať účty, drobček! objal ju Mišo.
Aké účty? Čo chceš?
Daniela sa vystrašene vymanila, ale muž ju schmatol za lakeť, zovrel prsty.
Kŕmil som ťa? Kŕmil. Láskou opájal? Áno! zasyčal jej do ucha Miško. Teraz ja potrebujem pomoc, mačička. Daj mi peniaze! S tým vaším bytom po mame, dostaneme zaň aspoň 200-tisíc eur. Predajme. A aj tento, kde bývaš. Poď, poďme to prebrať!
Drobček s hrôzou výkrikla, triasla sa, ale opäť sa nevedela vymaniť, kráčala ku vchodu, modliac sa, nech niekoho stretne. Dvor bol prázdny.
Otvor, Drobček, mrznem! šepol Mišo.
Daniela sa rozplakala, padla do snehu, keď vtom Mišo pustil, zvláštne zamával hlavou, padol bokom a zastonal.
Nad ním stál Ondrej, bez čiapky, rozcuchaný, nazlostený, mával päsťami.
Vypadni! Vypadni od nej! Inak ti zlomím kosti! zareval, vrhol sa na ležiaceho, no Daniela mu chytila ruku, ťahala ho preč.
Mišo, keď pochopil, kto je pred ním, škodoradostne sa uškrnul, že Ondrej má už parohy, ale rýchlo zmĺkol, keď inkasoval do líca.
Zmizni! A nech ťa už nikdy nevidím! zahučal Ondrej, zohol čiapku, utrel si nos a obrátil sa k manželke. Poď domov. Je zima!…
… O čom tí dvaja celú noc hovorili, aké trápenia vyznali, vie len mesiac za oknom a vietor, ktorý sa vtíska cez pootvorené okno. Na stole stáli dve šálky netknutého čaju, odbíjali staré podlahové hodiny. Potom stmavlo, zostali len oni muž a žena, čo sa rozhodli žiť ďalej.
Nikdy, nikdy už nikto Danielu nenazval Drobčekom. A keby ju niekto tak nazval, len by sa mykla a odvrátila.
Mišo sa už v jej živote neukázal. S Danielou mu to nevyšlo, Ondrej bol priveľmi vytrvalý.
Keď raz počul Danielu v autobuse rozprávať o byte po mame, ako nevie, čo s ním a ako je unavená, bezradná a osamelá, Mišo si povedal, že by možno vedel pomôcť a zároveň vyriešiť svoj bytový problém. Ak by bol opatrnejší, Daniela by mu dala všetko, veď si ju prikolil, prikŕmil, zohrial. Ale uponáhľal sa. Tlačili ho termíny, Ľubko chcel späť svoj dlh, až mal z toho pocit, že mu hori rebrá… Musel na priamo žiadať Danielu o peniaze. Nepodarilo sa. Nuž, dobre! Svet je plný iných drobčekov, nedoobjímaných, smutných, večne ubitých. Mišo ich nájde a poteší. A potom si vezme dlh späť.
Dovtedy musel opustiť krásny byt s hodvábnymi plachtami a výhľadom na Bratislavu. Ale Mišo ešte niečo vymyslí, neprehreší sa! Ak len Ľubko nezmení názorA tak Daniela sedela ráno v kuchyni, pred sebou šálku zohriateho kakaa a pohár vody, z okna pozerala na začínajúcu zimu, na šedé stromy a fľaky snehu na trávniku. V izbe sa ticho ozývali kroky Barča prichádzala pozrieť, či je mama v poriadku.
Zastala, dlhší čas mlčali, až kým Barbora namiesto pozdravu neobjala mamu odzadu, položila jej hlavu na plece.
Dnešný deň si voľná, mami. Nemusíš variť, ani upratovať. Mohli by sme spolu niekam zájsť, len tak, my dve. Chcela by som, zašepkala Barča nesmelo, možno trocha rozpačito.
Daniela sa len pousmiala, ucítila nový zvláštny pokoj. Nebola to eufória, viac tiché zmierenie so svojím životom, ako keď človek po búrke vetrá všetky izby v dome.
Toto je to, čo potrebujem, precítila Daniela a objala dcéru späť. Nesľúbila nič, nedávala predsavzatia. Ale po dlhom čase si dovolila dúfať, že sa ešte môže niečo pekné stať, keď nebude čakať na zázraky, ani na rozmaznávanie, ale keď aspoň maličký kus láskavosti nájde u tých, ktorí ju skutočne milujú.
V ten deň vyšli spolu do chladného rána, kráčali po aleji a Barča mame rozprávala o škole, o plánoch a malých starostiach. Daniela počúvala srdcom otvoreným ako okno po daždi. Do dlaní jej sadol jemný snehový poprašok drobný, no skutočný.
A tak sa konečne dovolila nazvať menom, ku ktorému patrila Daniela. Už nie Drobček. Nie obeť. Žena, čo v sebe objavila odvahu odpustiť, začať znovu, a možno po prvýkrát žiť život podľa seba po svojom, potichu, ale slobodne.
