Krpatá
Vôbec netuším, prečo som ju hneď pri prvom stretnutí oslovil Krpatá. Prisadol som si vtedy na susedné zamatové kreslo v divadelnej sále, červené, obšúchané, stokrát ohmatané, rovnaké ako mala pod sebou Mariana.
Minútku som prezeral preplnenú sálu, až som sa potom pozrel na svoju susedku.
Čo, krpatá, nudíš sa? povzdychol som si, skúšal som si preložiť nohu cez nohu, ale v úzkom rade to proste nešlo. Špička lakovanej topánky sa zabodla do sedadla vpredu a členok ma nepríjemne zabolel. Zatváril som sa, že to nebolí.
Mariana na mňa ani nepozrela, sústredene civela na pódium, hoci tam nebolo v tej chvíli nič zaujímavé. Zoskupené stoly, rečnícky pult, ľudia pobehujúci s káblami konferenčná klasika. Vzduch dusný, unavený.
Mariana nikdy nemala rada preplnené priestory, keď musíš sedieť plece pri pleci a uniknúť sa nedá.
Ozaj, krpatá, aj tak tu nič nové nepočujeme. Všetko som už preštudoval, to je môj chlebíček. Nič podstatné, ver mi! zahundral som, poškriabal si bradu.
Mariana sa na mňa pozrela prísnym pohľadom.
Všetko na ňom bolo úhľadné oblek, kravata, lesklé topánky no niečo na ňom mi nesedelo. Ako keď postavu zasunú do nesprávneho oblečenia. Trochu výmyselník, vtipkár, rebel. Vlasy strapaté, dve víry a zvláštne jemné kadere.
Michal nenechal som Marianu ani prehovoriť, stisol som jej ruku. Čo keby sme šli na obed? Si taká chudá, musím ťa nakŕmiť. Tak poď, ideme!
V sále už potemnelo, na pódium dorazili riaditelia, zástupcovia, ocenení. Potlesk zaplavil miestnosť, ale mne bolo jedno, že prechádzam do uličky, každý druhý krok niekomu stúpil na nohu, kravata mi lietala von z rozopnutého saka.
Čo to robíte?! Pustite ma! hnevala sa Mariana, no nemala silu sa mi vymaniť. Šuchtala malými krokmi za mnou.
Vybehli sme na foyer akurát, keď na pódiu žiadali ticho trieskaním po mikrofóne.
Pustite ma, musím si robiť poznámky, máme za úlohu podať správu! rozčúlene vyhŕkla Mariana, pevne pritísla zápisník k hrudi, spadlo jej pero, zohla sa, ale ja som ho už dvíhal.
Nerob si z toho nič, Krpatá! Pošlem ti všetky referáty na email, prečítaš si, keď bude čas. Teraz najprv jesť. Ale ešte voda, belšie než záclony si! Aj pulz máš rýchly. Tak, žiadna konferencia, vzduch a jedlo!
Skutočne sa Mariana necítila dobre a jej srdce tĺklo ako splašené. Nikto sa o ňu dovtedy nestaral, aspoň nie takýmto spôsobom. Skôr ona všetko mama, manžel, dcéra. Bola na starosti zvyknutá, aj keď razzačas túžila byť pre zmenu tou, o ktorú sa niekto postará, zasmeje sa, vypije pohár vína, bude trochu pojašená, ako vo filmoch.
A Michal jej to doprial.
Ani nepostrehla, ako už sedí za stolom v reštaurácii cez cestu, kde už čašník nesie poháre s čerstvo vytlačeným džúsom, oranžovo-žlté, také žiarivé, akoby do skla vymačkali priamo slnko.
Tu máš. Pij a napij sa vody. Tak… A čo ideme jesť? pozrel na ňu z jedálneho lístka.
Mal som pocit, že ju zaujímam. Marianu by páni mohli často obdivovať, veď postavu mala ako modelka, nič navyše. Lenže na tvári stále únava a beznádej, k tomu päťdesiatka na krku, láska doma žiadna kde brať rozkvitnutosť májovej ruže?
A predsa takáto unavená Krpatá očarila Michala.
Nič nepotrebujem. Oddýchnem si a vrátim sa späť! Už je mi lepšie! šepkala Mariana.
Ale najprv si dajme rybu so zeleninou, šalát, a… čo budeš piť, Krpatá?
Odhliadol od menu a očami, krásny, čerstvý, jemne strapatý, s vôňou cigariet a kolínskej, silný, pozrel priamo na Marianu.
Začervenala sa, zamračila.
Veď to je bláznovstvo! Úplne cudzí chlap ju vtiahol do reštaurácie, kŕmi ju, volá ju Krpatá, ešte jej upravuje ofinku. A ona… ona sa celá rozpúšťa.
Miesta, ktorými sa jej dotkol, žiarili a po chrbte jej behali zimomriavky.
Dali si biele víno a Michal rozprával, ako kedysi chodil robiť brigády, potom vyrazil na sever krajiny, dva roky tam pracoval na stavbách, a potom…
A potom, Krpatá, sme s Igorom, mojím kamarátom, rozbehli vlastné remeslo. Nič svetoborné, chatky, partie, ľudia chcú žiť v teple. My sme vedeli, ako na to. Jedz, jedz! poháňal na Marianu. Na zdravie, Krpatá! Ako som ťa uvidel, hneď som vedel: túto dámu musím vykŕmiť! Chceš ešte niečo?
Lenže dievča už bolo opité vínom, jedlom, a hlavne tým, že po rokoch bol niekto, kto ju chce jedine pre jej dievčenskosť a krehkosť.
Domov to nikdy takto nebolo. Celé detstvo len s mamou. Tá bola stále v práci, ráno už bola preč, Mariana raňajkovala sama, večer mamka prišla neskoro, ešte jej ohrievala jedlo, upratovala. Nový rok? Mama, Mária, domov po desiatej, robila v obchode, posledné hodiny poriadna tržba.
Mária Pavlová prišla vyčerpaná. Mariana jej pripravila šaty, spravila účes a spolu šli medzi sviatočných hostí.
Hostia boli vždy susedia, kamarátky, vzdialení príbuzní, veselí, pripití. Mariana dávala pozor, aby mama nezaspala po prvej poháriku.
Mama pila len borovičku, šampanské považovala za slabotu. Prvý pohár a telo vypovedalo poslušnosť, mama zaspala so žuvačkou v ruke. Mariana ňou musela štegnať lakeť, aby nespala. Mama sa prebrala, odrobila si spoločenské povinnosti a žiadala ďalší pohár, smiala sa, no stále tak nejako horko a s napätím. Kedy mohla byť Mariana slabou?
Mariana sa vydala skoro. Anton bol o desať rokov starší, vzdelaný, rozvážny, ale nikdy nebol nežný. Zariadil si život, zaradil si do nej potichu správnu osôbku na správne miesto. Mariana to znášala, túžila po normálnosti. Na romantiku akosi časom zabudla, tešilo ju, že má vlastné bývanie. Antonova byt, kuchyňa, kúpeľňa, veľká knižnica. Každý jej závidel! Byť sama, bez svokry poklad!
Od detstva bola Mariana len Marianou, alebo formálne, Marianou Jánovou. Anton, mama, kamarátky, všetci Maňa alebo Marianou.
Lenže tu, prvý raz, bola Krpatou. Víno, jedlo, a niekto sa pýta, čo by Krpatá chcela.
Anton nikdy takéto záujmy nemal. Hospodárstvo, nákupy, dovolenka sa riešili nie ako rozhovory, skôr ako oznam. Jeho rozhodnutie bolo vždy posledné, jej pripomienky stíchli pod zvukom vetra z otvoreného okna. Anton si potrpí na čerstvý vzduch, okná zatvárať nesmieš.
A Michal, len čo prišli do reštaurácie, hneď zariadil miesto nie pri dverách, bez prievanu.
Starostlivý.
Pýtal sa, odpovedala mu hanblivo. Má manžela, samozrejme, aj dcéru. Volá sa Stanislava. Študuje jazyky na univerzite, Mariana jej vybavila skvelého doučovateľa, dcéra teraz vyráža na stáž do zahraničia.
Stanislavu oni ani nečakali, ani sa na ňu netešili, proste robili na dieťati. Antonova mama vravela: Treba dieťa! A Marion mladá, pôjde to rýchlo. A nič. Až keď sa premáhali… napokon to vyšlo. Deväť mesiacov Anton držal odstup, žiadne hladkanie bruška, žiadne rozprávanie bábätku. Nebolo mu to prirodzené. Keď bude tu, vychovám, mávol rukou, keď mu chcela povedať niečo svoje. Odveziem ťa k lekárke! To áno, priviezol, z pôrodnice vzal aj s kyticou a balónmi. Strážil hmotnosť aj dojčenie, kupoval to najlepšie jedlo, v noci sa tiež zobúdzal k dcére, nosil na očkovanie. Prvýkrát keď prišla sestra skontrolovať bábätko, osobne skontroloval hygienié jej ruky, steto ohriaty v dychu.
Unavená si? súcitila kamarátka Ľubka. Dieťa je masaker! Anton aspoň pomáha?
Mariana mykla plecom. Asi hej. Ale vždy je málo…
Byť takou polojatou obeťou bolo svojím spôsobom pohodlné. Každý ťa ľutuje, manželovi sa vyčíta, že sa nestará o svoju Marianu.
Niečo iné bol tento Michal starostlivý, kŕmil ju, Mariana sa zakaždým červenala a odmietala.
No tak, krpatá! mračil sa pohostinný Michal. Jedz, inak ťa domov nepustím!
Mariana si kusla do pery, pozrela mu smutne do očí a jedla.
V ten deň ma odprevadil až k električke, ďalej som odmietla.
Večer sa v emaili objavili všetky referáty s poznámkou Pre Krpatú od Michala!.
Rýchlo som zatvorila laptop, ale Stanislava si to možno všimla.
Hlúpe prezývky, hnevám sa. Oficiálna agenda a napíšu takúto somarinu!
Zdá sa, že Stanislava ma nepočúvala, nasadila si slúchadlá, pustila hudbu…
Manka, Stanka, prišiel som! Poďte večerať! ozval sa z predsiene Anton.
Vyčerpaný z MHD si hneď zhodil košeľu, zostal v nohaviciach, tie vystriedal za krátke nohavice s ananásmi, otvoril balkón dokorán.
Voňal potom, minulým dňom.
Nebudem sa stále sprchovať! Daj mi pokoj, potom ma svrbi koža, odbil ma z mojej prosby. Som unavený. Poďme jesť.
Jedli sme mlčky. Každý myslel na svoje. Ja na Michala, jeho čistotu, pozornosť…
Zavolal mi do práce už ďalší deň.
Ahoj, Krpatá! Ako sa máš? Jes si už? šepkal spoza reproduktora a mňa obliala červeň, rýchlo som sa obzrela, či kolegyne nepočujú. Zdalo sa mi, že to znie príliš nahlas.
Nie… ešte nie. Veľa práce, šeptla som. Krpatá. Som niekto slabý a jemný… po chrbte mi chodili mravce.
Daj to bokom a príď. Sedím v vašej kaviarni, nič moc, ale dačo zjem. Príď, čakám!
Zamotala som čosi, vypýtala sa, sadla do výťahu a tvár mi horela. Vyzeralo to, že všetci už vedia, že Mária Jánová ide na rande s milencom.
Áno, nazvala som ho tak milenec. Bolo to dráždivé i vzrušujúce.
Michal bol dnes v tričku a rifliach, zas trochu strapatý a svieži.
Dali sme si kávu. Rozprávala som o detstve, Michal počúval.
Krpatá, si krásna, to vieš? Poď, kúpim ti niečo! Šaty. Mám známe v butiku, vyberú! Chcem ťa vidieť v šatách.
A videl. Síce nie v tejto chvíli. Večer, keď ma odviezol do Auparku a sám sedel na lavici, zatiaľ čo predavačky krúžili okolo mňa, strémovanej Krpatej.
Bože, ako sa na mňa díval! Hladným pohľadom! Anton sa s tým nemohol ani porovnať.
To som ešte nezažila! šepkala som neskôr do ucha Ľubke, svojej najbližšej duši. To je ako vo filme. Nikdy by som neverila, že sa na mňa niekto takto môže dívať. Prvýkrát v živote som sa cítila ako žena. Je to strašné, ale páčilo sa mi to.
Anton čo? spýtala sa neskôr, po povzdychoch, Ľubka.
Nevšimol si nič. Ani nemá. Ani ja sama neviem, čo bude! Neprezraď sa, vieš? Aj tie šaty si nechaj u seba v skrini. Prosím, čo by som povedala doma? Sú drahé! Čo bude teraz…
Ľubka sa mykla plecami. Čo má byť, nech je.
Neviem, Mariana… Vymýšľaš. Tvoj Anton je síce buran, ale spomeň si, ako šiel pre mlieko domov do Trnavy v zime. Ako pracuje, snaží sa. Iný by ležal na gauči a pil pivo, a tvoj nie. Kupoval auto, robil rekonštrukciu, každý rok vás zoberie na dovolenku. Priehľadný, čitateľný. A kto je Michal? Odkiaľ má peniaze?
Neviem. Aký je v tom rozdiel?! Anton je hrôza, to by si musela zažiť. Je mi z neho už zle, rozumieš? Len mi závidíš!
Ľubka mávla rukou. Možno aj závidí. Ale nie Michala jej muža…
Začala som chodiť neskôr domov, rýchlo niečo navarila, sama som sa nenajedla, zamyslene miešala čaj bez cukru.
Mama, počuješ, žiadam ťa už piaty raz o chlieb! zavolala Stanislava. Chleba došiel! dodala podráždene.
Prikývla som, zamračila sa a odišla do izby. Snívať.
Anton aj Stanislava sa na mňa pozerali zvláštnym pohľadom.
Pri snívaní som mala spotené dlane.
Michal bol nežný, vedel sa bozkávať, smial sa mojej nešikovnosti, nazýval ma Krpatou, kŕmil, kupoval dary, ktoré som schovávala u Ľubky, niekedy len tak posielal peniaze, občas aj uprostred noci správy. Utekala som čítať do kúpeľne, vymazávala, čakala, znova čítala. Potom som vypla mobil, umyla si tvár a ľahla si.
Anton sa prevrátil, objal ma ťažkou rukou, zaklipkal a niečo zamrmlal. Odpovedala som ticho a zostala ležať. Škoda, že je v mojom živote Anton… Škoda, že toľké roky som nevedela, aké to je byť Krpatá, krásna a žiaduca. Roky preč…
Ale teraz je tu Michal moje šťastie.
Stretávali sme sa u Michala v byte, veľký, svetlý, okná po zem, žiadne záclony, za sklom nočný pohľad na Bratislavu. Hlavu mi zamotávalo šampanské aj jeho kolínska. A tie čisté hodvábne plachty…
Svet bol ako ohňostroj iskry, diamanty na plachte. Magické…
Doma sa však robilo tieseň. Mala som pocit, že všetci vedia o mne a Michalovi. Stanislava sa díva kradmo, Anton prísne.
Tak som si vymýšľala dôvody, prečo sa zdržať, prísť až keď všetci spia. Potom som sedávala sama v kuchyni, pila instatnú kávu, horkú, a snívala…
… Maňa, kde si? Kapustu som kúpil, treba ju nakrájať. Dohodli sme sa… počujem v telefóne Antonov hlas, vystrašene som sa pozrela na Michala, ktorý plával pri kraji bazéna. Zaliala ma zima, lebo bazén bol pod holým nebom, rarita mesta.
V Zlatých pieskoch som nikdy nebola plávať a dnes ma tam Michal zaviezol, dala som si plavky, plávala a pozorovala, ako sa z vody dvihá para. Ľudí málo, pokojn oáza. Kúsok ďalej svietili lampy na korčuliarskom štadióne. Ale ja už vnímam len svojho pána. Našla som lásku. Bože…
Kapusta? prekvapene som vyhŕkla, zabalila sa do uteráka. Nechaj ju, dnes prídem neskoro. My… My s Ľubkou ideme na plaváreň, povedali mi, že musím cvičiť chrbát. Kúpili sme permanentku. Kapustu spravíme zajtra. Prepáč, Ľubka na mňa kričí, už musím.
Rýchlo som hovor ukončila, preglgla. Musím varovať Ľubku, keby Anton náhle zavolal jej!
Počkala som, kým Ľubka vzala telefón, šepkala som o plavárni, slová zvierala v hrdle a odrazu onemela.
Manka, ja som vám doniesla rascu. Kapustu robíte s rascou, však? Bola som na trhu, myslím, že sa vám zíde. Anton už dal variť čaj, povedala v pohode Ľubka. Rasca, doniesla som vám…
Do očí mi vošli slzy, rozprávam, pozerám na Michala. Už trúsi svaly na veži, chystá sa skákať. Dole ho pozorujú nejaké mladé baby.
No čo, krpaté? Raz, dva, tri! zaznelo od vody, Michal skočil ukážkovo, vyplával a mával na mňa. Mariana, poď medzi nás! Večer je mladý!
Dievčatá sa otočili a pozreli na Marianu. V tej chvíli som sa opäť cítila obyčajná, s ovisnutým bruškom a nepeknými stehnami. Nešikovne som plávala ako žaba, tvár malá opäť ten trpiteľský výraz.
A Michalove nové krpaté už hrali vodné pólo, vynorili sa mu, chichotali.
Smial sa, ani ho veľmi nevzrušilo, že Mariana zmizla. Pochopil povinnosti, rodina, kapusta… Nech si ide!
… V predsieni tma, v izbe tiež. Na kuchyni svietilo.
Anton mlčky postavil predo mňa panvicu s praženicou.
Asi si hladná, po plavárni. Daj si. Mám ti odrezať salámu? nalial mi veľký hrnček čaju.
Krútila som hlavou. Na muža sa mi nechcelo dívať, sklonila som zrak, siahla po vidličke, začala sa rýpať v praženici.
Vie, nevie? Čo bude? Prečo je taký pokojný?!
Maňo… po dlhej odmlke povedal Anton. Tu Ľubka priniesla nejaké veci. Všecko sa chcela starať, ale poslal som ju preč. Čo ona zasa? Matérie vraj tvoje. Nejako to poplietla, čo?
Pomaly som zdvihla obrúsok zo stola, zahľadela sa na tašky, plecami som mykla.
No veď aj ja si myslím, že je to sprostosť! skoro sa potešil Anton. Nalej mi ešte čaj. Alebo skôr koniak. Daj koniak, prosím.
Vyskočila som, šla po fľašu a zrazu…
Krpatá, počula som manželov hlas, prudko sa otočila, pozrela mu do očí. Hovorím, že drobky na stole, zmetaj ich. Stanka vždy nadrobí. Ahandričku treba a utrieť, pokojne povedal, potom sa zamračil a odvrátil…
Pili sme koniak. Mlčky, bez pohľadu do očí.
Napokon Anton vstal a odišiel.
… Ľubo, chápeš, on naozaj odišiel! Oblečený, kľúče nechal na skrinke. Ľubka! plakala som do telefónu, pozrela na seba do zrkadla, tvár sa mi prekrútila, ako škaredo vyzerám, Krpatá, ktorá ešte pred pár hodinami plávala s Michalom. Vo vlasoch cítiť chlór, bolí ma chrbát. Ľubka! Ako mohol?! To tak robia chlapi? Opušťajú?
Zlostne som udrela päsťou po stole.
Práve ako chlap, Maňa. Iný by ťa zbil. Anton proste odišiel, z vlastného bytu. A ty ho ešte riešiš? uškrnula sa Ľubka. Vždy som nechápala, prečo vám neklape. Peniaze máte, Stanislava šikovná, Anton nie je pijan. Je tichý, ale lepší, jak by nosil kamarátov na popíjanie. Ale tebe je málo, chceš veľké city, ahojky… A koľko pekného si ty jeho povedala? Muž je tiež len dieťa! Pochváľ ho, urobí pre teba dvakrát toľko! Prepáč, tentokrát som na Antonovej strane. Dobrú noc.
Položila som mobil, zhrbila sa na stoličke, ticho plakala…
Stanislava zložila skúšku, odišla na chatu k priateľom. So mnou viac nehovorila, nechala list, nech ju neotravujem.
… Michal sa objavil až po týždni, čakal na mňa pri bráne, vynoril sa z tmy.
Ahoj, krpatá! zasmial sa s mrazom v tvári schovanom v golieri koženej bundy. Chýbala si mi?
Volala som mu, chcela som sa vyplakať, no nebral, až teraz…
Michal… čo tu chceš? povedala som.
Hľadala som auto.
Prišiel som si po pomoc, krpatá! objal ma.
Akú pomoc? O čo ti ide?
Bála som sa, chcela sa vytrhnúť, no on držal pevne.
Kŕmil som ťa? Kŕmil. Robil ti dobre? Áno! slizko mi šepkal do ucha Michal. Teraz chcem peniaze, Maňa. Mám problém a ty máš mamin byt, za ten dostaneme aspoň 150 tisíc eur! Predáme ho. Aj tento, kde bývaš. Poďme hneď všetko prebrať!
Vystrašene som zakričala, zmietala sa, no nevládala. Na trasľavých nohách som zamierila do vchodu, dúfajúc, že niekoho po ceste stretnem. No nikde nik.
Otvor dvere, Krpatá, zamrzol som, potlačil ma Michal.
Začala som plakať, klesala som na zasnežený chodník, a vtom Michal akosi divne uskočil, padol nabok.
Nad ním stál Anton, bez čiapky, strapatý a nahnevaný. Trasal päsťami.
Odsťahuj sa! Vypadni! Lebo ti zrátam kosti! vrieskal, vrhol sa naňho, ale ja som ho chytila za ruku, ťahala ho preč.
Michal, keď spoznal, o koho ide, sa uškrnul, ale rýchlo stíchol, lebo mu Anton vrazil päsťou.
Už sa s ňou ani neukáž! zreval Anton, dvihol zemi štrikovanú čiapku, utrel si nos a zvrtol sa ku mne. Poď domov. Je zima…
… Čo sme tú noc s Antonom hovorili, čo prežívali, vie len mesiac za oknom a vietor, čo fúkal cez pootvorené okno. Dva nedotknuté hrnčeky čaju na stole, staré stojacie hodiny odtikávali sekundy. Potom sa svet ponoril do tmy, v ktorej sme boli len my dvaja muž a žena, rozhodnutí žiť ďalej.
Nikdy už ma nik neoslovil Krpatá. A keby aj, len by som sa strhla a odvrátila.
Michal už do môjho života nevkročil. S takým vytrvalým manželom sa nevybabrie tak ľahko.
Keď raz počúval môj hovor v autobuse, ako neviem, čo s matkiným bytom, ako som unavená a sama, pochopil, že môže pomôcť riešiť bytovú otázku, a zároveň aj moju samotu. Keby to urobil šikovnejšie, možno by všetko získal veď ma prikŕmil, zohrial. Lenže uponáhľal sa. Okolnosti pritvrdli, kamarát Igor chcel vrátiť dlh, až priam bolelo pri rebrách. Tak šiel na rovinu. Nevyšlo. Nevadí! Sú ďalšie krpaté na svete, nezhýčkané, smutné, ubolené. Michal ich nájde a urobí šťastnými. A dlh si vyberie.
Zatiaľ musel opustiť krásny byt s hodvábnymi obliečkami a výhľadom na Bratislavu. Nevadí, Michal si ešte svoje vezme ak akurát Igor nerozhodne inak…
Osobná lekcia? Byť krpatou je lákavé, no je potrebné vedieť, komu svoj hlad po pozornosti dovolíme nasýtiť. Láska, ktorá nič nestojí, nás môže vyjsť najdrahšie.
