Krištáľové mačiatko

Krištáľové mačiatko

Tri sestry pri okne…

Mami, to je presne ako o vás, však?

Veronika si ticho vzdychla.

Takmer. Ale už by si skutočne mala spať, Polinka. Ja mám ešte veľa práce. Zajtra na oslave budeš zívať od únavy.

Juj! Dobre, už spím! Polina sa schúlila pod perinu, ale hneď na to vykukol spod nej jej drobný noštek. Budú aj balóny? A Miladka príde? A…

Veronika ju objala v deke, pobozkala cez protesty a potlačila späť na vankúš.

No, dosť! Spánok! Zajtra sa všetko dozvieš!

Vstala, podala Polinke jej obľúbeného medvedíka a potichu vyšla z izby, zapínajúc nočné svetlo. Polina sa stále bála tmy, a Veronika vždy dohliadala, aby v dome svietilo svetlo i na chodbách.

Veronika zišla dolu, privrela kuchynské dvere a otvorila notebook. Práce bola hŕba, no chvíľu len sedela v tichu, aby si zoradila myšlienky. Zajtra bude náročný deň. Nielen preto, že Polina oslavuje narodeniny a všetko musí byť dokonalé. Z toho mala, samozrejme, radosť, veď s dcérou každý deň stál za to. Ale, prídu príbuzní a to už jej úsmev chladol. Rozmýšľať nad tým však nemalo zmysel, problémy sa riešia, keď prídu. Teraz ju tlačila uzávierka ročnej účtovnej správy. Vzala šálku s čajom, papiere z kabelky a pousmiala sa. Dobre, že dala na radu babky a stala sa účtovníčkou. Keby bola na ten svoj detský sen byť morskou biologičkou podala by sa jej cesta úplne inak. Bolo by viac romantiky, ale istota nového dňa? To sa už ťažko hovorí… Zavrela na chvíľu oči, predstavila si more, usmiala sa. Už čoskoro s Polinou poletia na dovolenku, ak sa nič nevyvrbí. S úľavou vydýchla a pustila sa do práce.

Veronika sa narodila v rodine Ľudmily a Vladimíra Kolesára. Dieťa, na ktoré všetci dlho čakali. Babičky výskali šťastím, rodičia nespúšťali z očí svoju ružolícu krásavicu.

Mala bys mať rýchlo ďalšie, nech má sestru, čo bude mať za kamarátku! trvali na svojom staré mamy, a Ľudmila ich počúvla.

Na strednú sestru Nadeždu mala Veronika rozdiel iba rok a pol. Detstvo boli nerozlučné kamarátky súperili i tešili sa navzájom. Najskôr súťaž prejavovali len v drobnostiach, vždy chceli byť lepšie a radovali sa každá z úspechu tej druhej. Ľudmila dohliadala, aby sestry neznepriatelili, stále im opakovala, že navzájom na svete nikoho bližšieho nemajú. Presadila, že obe pôjdu do prvej triedy spolu a tak v septembri sedeli pri jednej lavici a šúchali si navzájom topánočky pod lavicou. Ja som tu s tebou, neboj sa! Viac nervózna bola Veronika, vždy príkladná a zodpovedná. Nadežda nechala cvičenie z matematiky nedokončené, strčila hlavu z okna a počítala vtáky, Veronika nezliezla zo stoličky, kým nemala úlohy hotové všetky.

Vera, kde máš zošit? Ty už máš matiku? Požičaj na prepísanie, pôjdeme potom von!

Sama si sprav, Veronika rýchlo schovala zošit. Na skúške nás inak Galína rozsadí a budeš tam tápať. Pomôcť ti s témou?

Nadja sa vždy rozčertila, ale nikdy jej to dlho nevydržalo. Za chvíľu už Veroniku ťahala na klzisko alebo k jazeru kŕmiť kačky.

Keď prišli do šiestej triedy, narodila sa najmladšia sestra, Lýdia, ktorú volali Ljubka. Ľudmila tretiu dcéru neplánovala, a keď zistila, že čaká bábätko, nadšená nebola.

Zase odznova! Vlado, ja už nie som najmladšia, bude to ťažké…

Ale pomôžeme ti dve pomocníčky máš a ja som tiež pri tebe. Možno teraz bude chlapec. Predstav si to prekvapenie!

No prekvapením bola znovu dcéra Ljubka. Plačlivá, rozkazovačná, celkom iná ako jej sestry. Najskôr bola Ľudmila zmätená, no onedlho bolo jasné, že v rodine bude odteraz vládnuť najmenšia.

Ľudmila rýchlo pocítila rozdiel medzi mladým a neskorým materstvom. Zatiaľ čo pri starších bola preťažená, pri Ljubke všetko odsunula nabok, vrátane starších detí. Behala po domácnosti, naháňala sestry s povinnosťami, viac sa nezaujímala o ich život. A vtedy v ich vzťahu prebehla tá povestná čierna mačka.

Tou mačkou bol Sergej. Býval v bytovke oproti a dievčatá si ho nevšímali, až kým Veronika nedovŕšila šestnásť. Po tréningu ju Sergej zastavil na dvore.

Veronika, poď sem, niečo chcem… nesmelo prešľapoval z nohy na nohu.

Veronika ho chvíľku pozorovala, usmiala sa a riekla:

Nemám čas. Mamina ma už čaká. Pred domom o šiestej.

Sergej sa rozžiaril.

Páčiš sa mi!

To už viem, zazvonila jej odpoveď pod lipami, a rozbehla sa domov.

Kto iný to mohol vedieť? Prvý nádych zamilovanosti, prvé stretnutie, prvý bozk. O všetkom povedala Nadji aj keď nie hneď. Nadežda vycítila, že sa niečo deje, dobiedzala až dovtedy, kým sa Veronika nepriznala.

Nadja dodnes netuší, čo ju to pochytilo. Veď Sergej sa jej vôbec nepáčil. Ale zrazu akoby nič nebolo dôležitejšie, než jeho pozornosť.

Veronika netušila. Neskôr bolo už neskoro. Jedného dňa ich zbadala v objatí na dvore prešla okolo, bez slova. Hore v byte sa zavrela v izbe, nevšímajúc si Ljubkine kriky za dverami.

Veronika, čo to má znamenať? Pusť Ljubku hneď! Ľudmila zaklopala nahnevane na dvere.

Veronika bola vždy poslušná. Odomkla, no keď matka zazrela jej bledú tvár, v srdci jej niečo stislo. Opatrne odstrčila Ljubku z izby a zavrela dvere pred najmladšou.

Čo je? Veri, čo sa stalo? Ľudmila mala slzy na krajíčku.

Bolí to, mama. Veronika sa objala rukami. Prečo? Prečo mi to Nadja spravila?

Keď Ľudmila pochopila, objala dcéru.

Moja, ako ti môžem pomôcť?

Veronika pozerala do okna, oči suché. Ako vysvetliť túto bolesť? Ako o tom hovoriť? Nedá sa.

Pomôž mi zbaliť veci, mami. Chcem ísť chvíľku bývať k babičke. Neznesiem to tu.

Nadja vtrhla dnu práve, keď Veronika vychádzala s kufrom.

Kam s tým kufrom ideš, Veronika?

Bez slova ju obišla a odišla už sa nevrátila. Ľudmila v zlosti vlepila dcére facku.

Ako si mohla?!

Nadežda sa chytila za líce a pohľadom odprevadila mamu s Ljubkou, ktoré odišli z izby tak prudko, že na krištáľovom lustre zacinkali ozdoby.

V Kolesárovej rodine nik nebol dlho na nikoho nahnevaný. O týždeň, dva sa už Ľudmila s Najedžou rozprávali, ale Veronike trvalo vyše dvoch rokov, kým znovu prehovorila s mladšou sestrou. Snáď by to trvalo dlhšie, no Ľudmila ochorela a sestry sa opäť zomkli.

Prepáč mi… Nadja sa hanbila, jej ruky sa triasli, nevedela ich zastaviť.

Sedeli v nemocničnej záhrade, čakali na koniec operácie.

Kto minulosť spomína… Veronika sa na ňu otočila.

Nadja pochopila, že možno jej Veronika odpustila, ale zabudnúť nedokáže.

Opatrne chytila sestru za zápästie, divila sa, že ju Veronika nezatiahla preč. Sedeli tam vedľa seba ticho, až kým z budovy nevyšiel otec s dobrými správami.

Sestry sa potom delili o čas pri mame a Ljubke. V tých chvíľach Veronika zistila, aká je Ljubka rozmaznaná, svojhlavá, nikto pre ňu nebol autoritou. Ľudmila sa nakoniec uzdravila, život ich rozvial. Veronika odišla za starkou do Nitry, zostala tam, a keď babka zomrela, zanechala jej veľká priestranný byt.

Ži, dievča! Rozhoduj sa vždy po svojom! I najbližší môžu byť cudzí, ak ide o ich vlastné záujmy.

Veronika sa len smutne pousmiala. Nebolo treba viac vysvetľovať.

O dva roky sa vydala potichu za Andreja, oslavu nemali, on už nikoho nemal, ona svoju rodinu nezavolala.

Manželstvo bolo pokojné, krásne. Jediné, čo chýbalo dieťa. Obaja si priali dieťa, ale rok za rokom nič. Lekári si nevedeli poradiť. Premýšľali, že si zoberú dieťa z detského domova, ale život im nachystal iný scenár.

Veronika s rodinou takmer nekomunikovala, vymenili si len listy, sem-tam si navštívili rodičov v Prešove, ale Andrej sa im nikdy nezapáčil. Už žiadne pokusy o zasahovanie.

On je môj výber. Musíte to akceptovať, mama.

Veď ja ťa nepresviedčam, to je tvoj život, len mi je ľúto s tvojím vzdelaním, šikovnosťou, mohla si byť hocičím… Ale keď ťa to robí šťastnou…

Nevysvetlila by nikdy, že pre ňu lepší muž ako Andrej ani nemôže existovať. Hoci bola hlavná účtovníčka vo veľkej firme a Andrej robil vodiča, nikdy nemali spor o to, kto je doma pánom. Mali jednoducho radi byť spolu. Veronika vedela, že keby sa niečo stalo, Andrej bude pri nej. Staral sa o ňu, keď ochorela, varil, umýval nehanbil sa za žiadnu prácu.

Máš šťastie na chlapa! smiala sa Nadja, zatiaľ čo naháňala syna a na rukách držala najmladšiu dcéru. Keby mi doma aj niekto s niečím pomohol! Všetko robím sama…

Veronika sa nezapájala do jej sťažností, vedela, že Nadja je vlastne spokojná.

To sa nedalo povedať o Ljubke.

Ljubka vyrástla do krásy. Staršie sestry boli pekné, ale popri najmladšej boli len šedé myšky.

Naša Ljubka je kráľovná! Ľudmila s pýchou sledovala, ako najmladšia lenivo sleduje, ako staršie dávajú na stôl. Jubileum rodičov, rodina sa stretáva. Ljuba podobné chvíle neznášala, desať minút vydržala vypočula si pochvaly a zmizla. Hoci rodičia sa na ňu hnevali, nezáležalo jej na tom.

Po maturite sa rozhodla, že školy dosť.

Budem modelka! oznámila zarazenej rodine a pustila sa do toho.

Ale netušila, že je to tvrdý chlieb. Unavená, spoznala vážneho podnikateľa a bez okolkov sa k nemu nasťahovala. Vedela, že má rodinu, ale neprekážalo jej to. Keď jej mama dohovárala, odvrkla:

Nechajte ma žiť, inak so mnou stratíte kontakt. Budem žiť po svojom!

Chcela všetko, no získala len málo. Snažila sa si muža pripútať, otehotnela, ale rozprávka skončila. Hádky, výčitky, dokonca šla za manželkou svojho milenca. Tá jej s ľahkým opovrhnutím povedala:

Vás takých mal už desiatky, ale ja som manželka. Mňa nikdy neopustí.

Si si taká istá? rozčuľovala sa Ljuba, pozorovala tú bledú ženu, nechápala, odkiaľ berie toľko istoty.

Samozrejme. Myslíte, že ste prvá, kto za mnou takto prišiel? Haha!

Ale čakám jeho dieťa!

Koľko len chcete. Zákonité deti má so mnou, vy rodíte pre seba. A nič viac. Hovorím ako právnička.

Tým hovor skončil. Ljuba v zúrivosti čakala na milenca ten prišiel a s pokojom jej oznámil:

Svoj problém si rieš sama. Poskytnem byt a výživné, viac nič. S dieťaťom sa neukazuj. Ak prídeš ku mne domov, končíš aj s podporou. Toto je všetko.

Ljuba šokovane hľadela na zavreté dvere. Celý život dostala všetko čo chcela a teraz…?

V hádkach sa uplynuli všetky termíny, a Polina sa narodila. Hneď po pôrode sa jej ujala Ľudmila. Ljuba riešila všetko hystericky chvíľu sa od dieťaťa ani nepohla, inokedy zmizla na dni. Rodičia boli bezradní, dĺžka jej neprítomnosti rástla. A potom prišlo nešťastie: Ljuba zahynula na nočnej párty pri jazde autom po Bratislave.

Ľudmila sa zlomila, starala sa už len o svoj žiaľ. Vladimír lietal medzi ňou a vnučkou, ale nevládal. Požiadal Nadju o pomoc.

Tati, mám vlastné deti, ďalšie nezvládnem…

Vladimír zavolal Veroniku.

Ani na chvíľu nezaváhala. Požiadala v práci o voľno, prišla, za mesiac bolo všetko vybavené a odniesla ročnú Polinu k sebe. Že Polina nie je jej dcéra, vedeli len rodičia a Nadja. Počas tej doby Andrej predal byt, dokúčil rozostavaný dom.

Andy! Si úžasný! Všetko tu je presne, ako som chcela! Veronika chodila po novom dome a vedela, že ich život nabral iný význam.

Malá Polina vniesla do ich domova to, čo im najviac chýbalo. Živá, veselá, ako zvonček naplnila všetko smiechom a šťastím. Deväť rokov uletelo ako voda.

Veronika sa s rodinou stretávala len príležitostne na sviatky a vždy sa cítila ako pod mikroskopom. Ľudmila, nevyrovnaná so smrťou najmladšej, bola čoraz neznesiteľnejšia.

Dali ti ju na starosť! Vraj to zvládneš! Odviezla si ju… Bolo by treba myslieť aj na matku!

Veronika sa snažila nemať jej výčitky za zlé, doľahla na ňu skôr ľútosť. Vedela, že ak by sa niečo také stalo jej, alebo Nadje, matka by to prežila inak. Ljuba bola nevyslovený žiaľ.

Len keď videla, ako Polina rastie do podoby s mamou, Ľudmila napokon povolila:

Krásne dievča z nej rastie. Nekaz jej to! Dovoľ jej byť šťastnou!

Veronika sa chytila Andreja za ruku, stopla mu nevyslovené slová. Stačil pohľad a búrka bola fuč.

Prečo, Veronka? Nebolo by lepšie raz všetko vyjasniť?

Neviem, Andy. Je mi mamy ľúto. Tá zloba je len maska bolesti.

Ale prečo sa s tým máš zmieriť ty? Andrej ju objal.

Možno preto, že už nie je, kto by to niesol, okrem mňa.

Ak by niečo podobné povedala Poline?

Myslím, že to nikdy nespraví. Dieťa Ljuby neublíži.

A mala pravdu. Ľudmila, ktorá tak ťažko znášala život, mlčala, keď šlo o vnučku. Videla, že Polina je šťastná. Hoci ju štvalo, že dievča volá za mamu svoju najstaršiu, nevyslovila to. Nebola by schopná dcére povedať pravdu.

Veronika vypla notebook a ponaťahovala sa. Panebože, už po polnoci! Vypila zvyšok ochladeného čaju a postavila sa k oknu. Mrzelo ju, že Andrej je na služobke práve teraz, no už zajtra bol doma. Na oslavu možno nestihne, ale večer určite. Aký darček asi pre Polinu vezie? Prekvapenie… Ani jej nič nepovedal, len sa smial:

Uvidíte! Obom sa bude páčiť!

Usmiala sa. Znovu si pomyslela, aké šťastie má s mužom. I šla si ľahnúť.

Ráno skočila Polina na posteľ s výkrikom Mami! Všetko najlepšie k narodeninám! A tebe gratulujem k mne!

Ďakujem! Veronika ju pobozkala do vlasov. Šťastie, zdravie, moje dievča!

Polina sa oblapila okolo mamy. Už som veľká?

No určite! Desať rokov je dosť! Ale vieš čo?

Čo?

Pre mňa si stále ešte trošku malá… žmurkla, a Polina sa rozosmiala.

Tak nech som malá, aspoň ma budú všetci milovať.

A kto ťa tu nemiluje?

Zašteklenie vyústilo v smiech i krik.

Veronika vytiahla z nočného stolíka malú krabičku.

Tu je niečo pre teba… Dávej pozor.

Polina opatrne odkryla viečko.

Mami…, zdvihla oči k Veronike a usmiala sa, to je on?

Presne. prikývla.

Opatrne vybrala z krabičky drobnú sošku krištáľového mačiatka. Vedela, že kedysi ju venoval starý otec Veronike.

Pre najstaršiu dcéru… Tak to vtedy dedo povedal?

Tak presne.

Ďakujem! Vždy som chcela, aby bol môj! hladila drobné ušká. Mami, ale ja nemám sestru…

Veronika sa usmiala, a Polina jej čítala z tváre.

Naozaj? zašepkala. Veronika prikývla.

Polina poskočila, krištáľového mačiatka zaťala do päste a vykríkla:

Hurá! Budem staršou sestrou! A kto to bude, mami?

Ešte nevieme, milá.

Veronika sledovala, ako Polina skáče radosťou a rozplakať sa chcela od dojatia. Tie roky čakania!

Polina zastala uprostred izby, obrátila sa na Veroniku:

To je najlepší darček, aký si mi mohla dať!

Veronika vstaľa z postele, otvorila skriňu a vybrala veľkú škatuľu.

Toto je tiež pre teba.

Šaty Polinu úplne očarili. Kým sa v nich točila pred zrkadlom:

Mami, kedy prídu všetci hostia?

Veronika pozrela na hodiny, až vykríkla.

Prespali sme! Musíme sa poponáhľať.

Stihli všetko. Polina, vyobliekaná, vítala hostí, smiech rozvoniaval po celom dome.

Ako sa vám darí? Ľudmila si unavene sadla a skúmavo hľadela na dcéru.

Všetko dobre, mami. Polinka končila perfektne školu, samé jednotky. Aj v hudobke. Čistá radosť.

Tak si chráň také šťastie. Dostala si dar len tak.

Veronika len povzdychla. S mamou bolo každým rokom ťažšie hovoriť. Našťastie, do kuchyne vkročila Nadja a odviedla tému na iné deti a muža. V polovici neverné ucho ešte zachytilo, že Miladka skončila na výborné, Viktor vyhral okresný šampionát v boxe.

Zrazu v izbách zaznel Polinin krik na detskej izbe Veronika zmeravela. Malá stála uprostred a plakala. Šaty boli špinavé od krvi.

Nadja! Lekárnička je na chladničke! Rýchlo, obväz!

Všade krik, zmätenie, a len Miladka sedela v kúte, potmehudsky sledovala Polinu.

Polina, Polinka, čo sa stalo? Veronika bola vyľakaná.

To nie je pravda! Ona klame! Klamé!

Kto klame? Veronika nechápala, čo sa stalo.

Rezy boli plytké. Previazali ruky, prezliekli šaty, posadila ju Veronika na kolená v spálni.

Povieš, čo sa stalo?

Polina najskôr mlčala schúlená v maminom náručí. Potom zdvihla sivé oči…