S krémom to začalo
S Tomášom sa poznáme už pätnásť rokov. Ale skutočnými priateľmi sme sa stali až pred pár rokmi – keď sme sa obaja skoro v rovnakom čase rozviedli. Jeho druhé manželstvo skončilo s buchnutím dverí a škandálmi. To moje tichšie, ale aj tak bolo otrasné. Nepili sme vodku, neponárali sa do sebaľútosti – len sme šliapali po nábrežiach, preháňali sa po lesných chodníkoch. Bicykle, pot a vietor do tváre. Mužské priateľstvo nespojí alkohol, ale túžba po slobode. Takej, aby sme sa nikomu nemuseli zodpovedať, vysvetľovať, ani vliesť so sebou batoh cudzích očakávaní.
Obaja sme schudli. Z brucha, ktoré kedysi slušne viselo nad opaskom, nezostalo nič. Sloboda – lieči aj od tuku. A tak jedného teplého júlového večera sa preháňame s Tomášom cez park. Zrazu pustí riadidlá, rozpaží ruky, zakloní hlavu a zakričí do celého sadu:
— Slobooooda!
Psy dôchodkýň sa rozhysterčili. A on – sa smeje. Taký šťastný, že až závidím.
Žili sme tak celý rok – spokojní, štíhli, nikomu nič dlžní. Až raz som zašiel za Tomášom. Privezol som si nový bicykel – bol naň hrdý, chcel sa pochváliť. Ohmatal som rám, pootočil riadidlami, zašpinil si ruky olejom a vyrazil som sa umyť. A práve keď som si drhol dlane, padol mi pohľad na ružovú krabičku. Malú, ženskú, so zlatým viečkom. Krém.
— Tomáš! — zvolal som. — Čo to? Mažeš sa krémom?!
Zasmial sa, ako človek, ktorého práve chytia pri čine.
— No, to je Zuzkin. Nechala ho tu, aby ho nemusela nosiť tam a späť.
— Zuzkin? A kto je to zas?
— No… Nepovedal som ti?
Samozrejme, že nepovedal. A márne.
Ukázalo sa, že pred mesiacom sa spoznal s dievčaťom. Zuzka, právnička, buduje kariéru. Milá, inteligentná, sympatická. Občas u neho býva, necháva sa prespať. Nechala krém. Jeden. Zatiaľ jeden.
— No, je to tu, — povedal som. — Invázia začala.
— Čo začala?
— Nechápeš? Je to ako vo filme „Vetřelci“. Najprv – zárodok v tele. Potom vyrastie a zožerie ťa zvnútra. Ten krém je zárodok.
Tomáš mával rukou. Ale ja som vedel, čo hovorím. Ženy neponáhľajú. Konajú rafinovane. Nevpadnú s krikom a kuframi. Položíš kosmetiku. Potom kefu. Potom vankúš. Čakajú, kým si pokojný. A potom… potom si už ani nevšimneš, ako je kúpelňa plná ružového, balkón škatúľ a srdce úzkosti.
Čoskoro ma Tomáš pozval na návštevu. Aby sme sa zoznámili. Zuzka bola prekvapivo príjemná. S náušnicami-puzetami, upravenou účesou a úsmevom, ktorému sa ťažko neverí. Upekla pizzu s ananásom – sporná voľba, ale chutná.
Znovu som sa odišiel umyť. Už tam bola ružová kefka aj krém na ruky. A náušnice pokojne odpočívali v mydelničke. Pozrel som sa na seba do zrkadla:
— No, kámo, si nakazený.
Prešiel ďalší mesiac. Navrhol som Tomášovi, aby sme išli na našu obľúbenú trasu. Vymýšľal si výhovorky. Prišiel som osobne vyhnať ho z domu. Vyšiel v župane, ospalý.
— Juro, aspoň by si zatelefonoval.
Z izby sa ozval Zuzkin hlas:
— Tomáško, kto je tam?
On:
— Juro… pumpa… prišiel…
Zašiel som si umyť ruky – a hneď som vedel: koniec. Pánska pasta, krém na holenie a voda po holení sa krčili v kúte. Všetko ostatné – krabičky, fľaštičky, tuby, vône. A na umývadle – jej náušnice. Neležia ako hostia, ale ako panovníčky.
Odišiel som v tichosti.
Za pár týždňov ma zavolal na pomoc – skladali skriňu. Vyhadzovali haraburdy, presúvali nábytok. Zuzka velila:
— Tak, toto ešte na odpad. Nie, aj toto! Knihy – sem!
Tomáš sa nejako vlažne pokúšal namietať – prekračovala jeho protesty ako rozhádzané ponožky.
— Počuj, nechceš bicykel? — spýtala sa ma. — Lebo nám tu zaberá miesto na balkóne.
Vtedy som definitívne pochopil. Tomášova sloboda zomrela. Už neexistovala. Najprv – krémik. Potom – celý dom. Potom – balkón. Potom – srdce.
Muži! Ak si ceníte svoju nezávislosť – nevpúšťajte ženy do svojho priestoru. Ani o milimeter. Všetko začína „nevinným“ krémom. A končí tým, že ani neviete, kto ste, odkiaľ ste a prečo máte v skrini župan s čipkou.
Prešiel rok. S Tomášom sme si písali len zriedka. Jazdil som sám. Bolo to osamelé. Ale mal som to hlavné – slobodu.
A potom som stretol Katku. Všetko išlo podľa pravidiel. Je milá, láskavá, nič nežiada. Len raz, skromne, takmer šepotom:
— Môžem si nechať u teba krém? Aby som ho nemusela nosiť?
A ja som nepovedal „nie“. Lebo som bol zamilovaný.
Teraz je to všetko. Vírus je spustený.
A cítim – že môj pád je blízko.
Odpustíte mi, bratia.
Zbohom.
