Stála som za kuchynskými dverami a napäto počúvala rozhovor rodičov. Hovorili o mne, presnejšie o mne a Marekovi.
Reči o svadbe sa viedli už dávno. Stretávali sme sa tretí rok, milovali sme sa. So svadbou to bolo jasné, hlavná otázka bola, kde budeme po nej bývať. Obe rodiny boli priemerné, peniaze nehádzali, žili sme v typických dvojizbákoch.
Bývať s rodičmi sme nechceli, ani oni si nemysleli, že by sme mali začínať takto. Mne ostával rok štúdia na vysokej, Marek už pracoval, ale ak by sme si prenajali byt, polovica jeho platu by išla na nájom. Rodičia by pomohli, ale ja som si hovorila, načo všetkých zaťažovať, keď môžeme so svadbou počkať rok, kým aj ja začnem pracovať. Lenže Marek čakať nechcel, bol ochotný platiť nájom, len aby sme boli spolu.
Mám babku Emíliu, ktorá býva vo svojom byte. Má osemdesiatdva, ale starou ženou by som ju nenazvala. Stará sa o seba, je pri zmysloch, zaobíde sa bez pomoci. Chronické choroby, samozrejme, má: bolia ju kĺby, chodí s paličkou, srdce občas zlyháva, zle vidí.
O nej, o babkinom byte, práve rodičia hovorili.
„V tejto situácii vidím jediné východisko – zobrať mamu k nám a jej byt dať Ľubke s Marekom,” trvala mama.
„Hovorila si, že tvoja mama má ťažkú povahu. Vyžijete spolu? A potom, neviem, či tvoja mama bude chcieť k nám,” pochyboval otec.
„Moja mama zbožňuje Ľubku, bude súhlasiť,” povedala mama presvedčene.
„Tvoja mama, ty rozhodni,” zamyslene povedal otec.
„Čo riešiť? Má vek, choroby… S nami jej bude lepšie. A ak nevyžijeme, tak ju umiestnime do domova dôchodcov. A čo? Moja známa tam dala svoju matku, a je nadšená. Podmienky sú slušné, má samostatnú izbu, obed a večeru podľa harmonogramu, lekárov po ruke, prechádzky v krásnom parku,” nadšene vychvaľovala mama.
„No… neviem,” natiahol otec. „Čo o nás povedia? Že sme sa zbavili matky? Možno by sme naozaj mali počkať so svadbou? Nie je to dobré…”
Tento rozhovor sa mi vôbec nepáčil. Vrzgly nohy stoličky na dlažbe, a ja som po špičkách prekĺzla do svojej izby. Mamin nápad s domovom dôchodcov mi nešiel z hlavy. Babku som milovala, často som k nej chodievala, aj nocovala. A teraz som ju mala vyháňať z jej bytu? Otec mal pravdu, takto sa to nedá.
Cítila som sa ako zradkyňa. Rozhodla som sa ešte raz porozprávať s Marekom.
„Súhlasím s tebou. Načo vôbec niečo vymýšľať? Nech babka býva vo svojom byte a my budeme v prenajatom. Zvládneme to. Ale svadbu neodkladáme.” Marek ma objal a pobozkal. „Poprosím otca, nech mi dá nejakú brigádu na stavbe. O rok začneš ty pracovať. Vôbec nevidím problém.”
Otázka ostala otvorená.
Na druhý deň som išla k babke. V byte bol neporiadok, všade stáli krabice, veci boli nahádzané na zemi.
„Babka, rozhodla si sa pretriediť veci alebo niečo hľadáš?” prekvapila som sa, obzerajúc si izbu.
„Zbavujem sa všetkého zbytočného. Poď. Prišla si včas, pomôžeš. Rozhodla som sa presťahovať do domova dôchodcov. Už som volala, povedali mi, aké doklady treba…”
„To ťa mama nahovorila?” spýtala som sa rozhorčene.
„Nie, sama. Tvoja mama ma volá k sebe, ale ja nechcem. Zle spím, v noci blúdim po byte, chrápem. Preto som sa rozhodla pre domov dôchodcov. Nemladnem, a tam ma nakŕmia, aj pichnú injekciu, ak treba. Toto je moje vedomé rozhodnutie.”
„Nie, babka, ja som proti. Marek prenajme byt, nemusíš nikam ísť,” znova som sa ohradila.
„Ale ja to nerobím kvôli vám, sama som tak rozhodla. Tu veci triedim, pozriem, čo si zobrať a čo vyhodiť. Nazbierala som haraburdia, ani dýchať sa nedá. Radšej vytiahni z povaly krabice, pozrieme sa, čo v nich. Sama nedočiahnem.”
Prisunula som k skrini stoličku, vyliezla na ňu a vytiahla krabice z povaly. Babka otvorila jednu a vybrala škatuľku.
„Pozri, a ja som ju toľko hľadala. Toto je pre teba.” Podala mi škatuľku. V nej ležali skromné babkine šperky: zlaté a strieborné prstienky, náhrdelníky, brošne. Preberala som ich a strieborné náušnice som si hneď vyskúšala.
„A toto je čie?” vybrala som z krabičky tenký obrúčkový prsteň.
„Moje,” povedala babka, zadržiac na ňom pohľad.
„Tvoje máš na prste,” všimla som si.
„Aj toto je moje.” Babka mi prsteň zobrala.
„Babka, vždy si ma učila, že klamať je zlé. Aké tajomstvo predo mnou skrývaš?” urazila som sa.
„Neklamem, ale sú veci, o ktorých je lepšie nehovoriť.”
„Prečo? S tým prsteňom je spojená nejaká záhada, že? Povedz,” naliehala som.
„Nie je čo povedať,” stiahla babka pery. „Čo v ostatných krabiciach?”
Otvorila som krabicu od topánok. Boli v nej požltnuté listy, dokumenty, staré fotky.
„Babka, a toto je kto?” pozerala som na nekvalitnú snímku mladého muža vo vojenskej uniforme.
Babka mi vzala fotku. Prsty sa jej jemne triasli.
„Babka, je ti dobre?” starostlivo som sa spýtala.
„To je tvoj starý otec,” povedala zrazu babka.
„Ako? Na starého otca sa vôbec nepodobá.”
„To je tvoj pravý starý otec,” dôrazne zopakovala babka. „Vedela som, že raz to vyjde najavo. Tajomstvá nežijú večne. Poviem ti to, len ak sľúbiš, že budeš mlčať a nikomu nepovieš, ani tvojmu Marekovi, najmä matke.”
„Zaujala si ma. Milujem tajomstvá. Sľubujem, že ani živej duši neprezradím tvoje tajomstvo.” Zložila som prsty do štipky a prešla si nimi po ústach, akoby som ich zipsovala. No keď som stretla babkin výčitlivý pohľad, zarazila som sa a stvrdla.
„Ani jednej duši,” zopakovala babka.
Po krátkej pauze začala rozprávať.
„V mladosti som bola pekná, ako ty.”
„Aj teraz si nič,” hneď som povedala.
„Neprerušuj. Práve že nič. Bývali sme na dedine. Matka mala nás troch. Staršia sestra už bola vydatá, žila v susednej dedine. Ja som bola prostredná, ešte som mala mladšieho brata.
Mala som vtedy sedemnásť, brat jedenásť. Po vojne ostalo v zemi veľa mín. Keď Nemci odchádzali, zamínovali polia a cesty. Brat s chlapcami sa prehrabovali po poliach, hľadali nábojnice, samopaly, rôzne vojnové trofeje. Raz stúpil na mínu a vybuchol.
Prišli vtedy vojaci odminovať pole. Jeden pekný, vošiel k nám s matkou. Ako som ho uvidela, hneď som sa zaľúbila. Potom odišli. Myslela som, že ho už nikdy neuvidím. Ale o mesiac sa vrátil. Pre mňa. Matka ma s ním nechcela pustiť, ale ja som ju presvedčila.
Odviezol ma do mesta, do kasární, kde slúžil. Vzali sme sa hneď. Bývali sme v jeho malej izbe na ubytovni. Postel strašne vŕzgala pružinami. Ako sme boli šťastní! Nikoho iného som tak nemilovala, ako jeho…” Babkin pohľad sa zahmlil, akoby bola tam, na tej ubytovni, vo svojej minulosti. Čakala som, neprerušovala.
„Milan dostal týždeň dovolenky a išli sme k moru. Mala tam tetu. Jej dom stál priamo na brehu. Mohla som hodiny pozerať na nekonečné more, počúvať šumenie príboja. Len príliš krátke bolo naše šťastie.
Vrátili sme sa do kasární a o dva dni Milan znovu odišiel na odminovanie. Mal kamaráta Štefana. Ten mi priniesol hroznú správu, že Milan vybuchol. Ani pochovať nebolo čo.
Týždeň som ležala v horúčke. Chcela som sa vrátiť k matke na dedinu, potom som zistila, že čakám dieťa. V kasárňach som tiež nemohla ostať. Kam ísť? Štefan navrhol, aby som si ho vzala. Veľmi sa mu páčila. Povedal, že tak ostanem na ubytovni, bude mi ľahšie s ním a dieťa potrebuje otca. Ja som nechcela, bránila som sa, milovala som Milana. Úprimne som Štefanovi povedala, že ho asi nikdy nebudem milovať. Neustúpil, povedal, že vie, že manželstvo je formálne.
Tak som si Štefana vzala. Pre všetkých sme boli muž a žena, ale nocoval u seba. Potom som porodila tvoju mamu. On ju zapísal na seba, miloval ju, vychoval ako vlastnú. Potom sme začali žiť ako muž a žena, ale spoločné deti sme nemali. Bola som Štefanovi verná, ale nikdy som ho nevedela milovať. Myslím, že Milan sa na mňa nehnevá.” Babka odmlčala.
„Dodnes si pamätám vôňu mora. Už sme sa tam nikdy nedostali. Štefan hovoril, že pôjde do dôchodku a pôjdeme. Ale zomrel o rok.” Babka si vzdychla.
Príbeh sa mi vryl do duše.
„Marek, poďme babku zobrať k moru, na juh,” povedala som snúbencovi.
„Ľubka, peňazí je tak akurát. Na svadbu sme šetrili. Aké more? A navyše sú tam teraz drahé ubytovania.”
„Ale nejdeme do mesta, len k moru.”
„Veď babka cestu nevydrží. Čo tam s ňou budeme robiť? Ja chcem byť s tebou, sami,” bránil sa Marek.
„Pôjdem s ňou sama, ak nechceš. Ak sa presťahuje do domova dôchodcov, už nikdy more neuvidí.”
Pohádali sme sa. Rozhodla som sa kúpiť letenky. Vlakom je to dlhé a únavné, aj lístky sa ťažko zháňajú. Babka nikdy nelietala, ale nebála sa, povedala, že v jej veku je hlúpe sa niečoho báť. Let vydržala statočne.
Len čo sme sa ubytovali v penzióne, babka sa hneď chystala na pláž.
„Babka, možno si najprv oddýchneme z cesty?” znepokojila som sa.
„Nie som unavená. Sme tu len na týždeň, doma si oddýchnem.”
Babka stála na brehu v dlhej bavlnenej šatke, v slamenom klobúku a hľadela na more. Pohľad sa jej znovu zahmlil. Zdalo sa, že sa aj vystrela, omladla. Nechala som ju, odišla som bokom. Čo babka videla, či vôbec niečo, alebo len spomínala, nevedela som.
„Babka, pôjdeme?” napokon som ju chytila za ruku.
Babka sa vrátila z minulosti a usmiala sa na mňa.
Na ďalší deň sme po raňajkách znovu išli k moru. Ja som sa opaľovala, kúpala, babka sedela pod slnečníkom a pozerala na more. Na tretí deň ráno som sa zobudila a nenašla babku v izbe. Spýtala som sa služobníčky.
„Pani odišla k moru,” odpovedala.
Našla som babku na brehu.
„Babka, prečo si ma nepočkala?” spýtala som sa urazene.
„Milan sa mi dnes v noci prisnil. Toľko rokov sa mi nesníval, a teraz… Mám pocit, že je tu tiež. Chcela som byť s ním sama. Ďakujem, že si ma sem priviedla,” na babkiných očiach sa leskli slzy.
„Ahoj,” ozvalo sa vedľa, a ja som uvidela Mareka.
„Ty?”
„Ja. Rozhodol som sa prísť. Prepáč, mal som pravdu. Neviem byť bez teba.”
Do penziónu sme sa vracali už traja.
„Babka nemusí do žiadneho domova dôchodcov,” povedal raz večer Marek. „Som ochotný počkať rok.”
„Ťažko zmení názor,” povedala som. Za tie pár dni som sa po Marekovi túžila. Aj ja som už nechcela svadbu odkladať.
„Presvedčím ju,” sľúbil Marek.
A presvedčil. Pravda, babka si dala podmienku, aby sme s Marekom bývali s ňou. Ale aj tu ju Marek vedel presvedčiť, aby od tej myšlienky upustila.
„Sme mladí, hluční, budeme vám prekážať. Na oplátku sľubujeme, že vás budeme navštevovať často, hoc aj každý deň, ešte sa nám nabaľte.”
Svadbu sme mali koncom augusta. S Marekom sme babku často navštevovali. Navyše sme si prenajali byt blízko nej. Zakaždým, keď sme prišli, babka pripravila niečo dobré a so zatajeným dychom čakala, kým Marek ochutná. Nešetril komplimentmi a babka sa od jeho pochvál radostne začervenala ako dievča.
Vôbec, medzi nimi vznikol zvláštny vzťah. Možno kvôli menu, možno sa navzájom obľúbili.
Babkino tajomstvo som si nechala pre seba, nikomu som nepovedala, ani Marekovi.
Na budúci rok sme plánovali ísť k moru zase, všetci traja…
