Dnes večer sedím pri svojom písacom stole v malom byte v Trnave a premýšľam nad tým, čo všetko sa za posledné dni odohralo. Pred niekoľkými dňami som bol svedkom niečoho, čo mi navždy zmenilo pohľad na život a manželstvo.
Moja manželka Oľga a ja sme spolu už dlhé roky, no posledné mesiace sme boli ako cudzí ľudia. Hádky, ticho pri večeri, každý spal v inej izbe, ona prestala variť, ja som ju len míňal bez slova v byte. Ani si neviete predstaviť, aký ťažký vzduch sa niesol v týchto stenách.
A potom sa stalo niečo zvláštne. Oľga utrpela zástavu srdca. Vravela mi, že v tej chvíli ju navštívil anjel a povedal, že ešte nemôže ísť do neba, lebo jej na zemi chýbajú dobré skutky. Dal jej niekoľko dní, aby to napravila. Oľga sa vrátila domov iná.
Spomínam, ako sa na mňa dívala inak, keď som ráno odchádzal do práce. Po rokoch som cítil vôňu domáceho jedla a videl slávnostne prestretý stôl, sviečky, kyticu tulipánov a na sedačke lístoček:
“Myslím, že by si sa cítil pohodlnejšie v posteli, v ktorej kedysi rástla naša láska a narodili sa naše deti. Tá láska tam stále je, čaká na nás. Ak mi vieš odpustiť všetko, čo som pokazila, príď za mnou.”
Tvoja Oľga
Keď som to čítal, chcel som sa rozplakať, ale hneď som cítil ako prebleskla mysľou otázka prečo by mala ona prosiť o odpustenie? Bol som ja ten, kto prišiel domov zatrpknutý po prepustení z práce v sklárni. Bol som ja, kto hľadal útechu v pohári borovičky, odbíjal deti a kričal na ženu, keď už nevládala. Ani sa jej nečudujem, že to vzdala. Roztrhala lístok a zamávala ním v kôši, ale vtedy vraj znovu počula anjela:
“Ešte pár dobrých skutkov a aj teba čaká nebo. Inak ostaneš tu, kde si.”
Sadla si, znovu vzala pero a písala tentokrát s oveľa väčším cituplom:
“Vtedy som nevidela, ako si sa bál, keď ti po dvadsiatich rokoch dali výpoveď. Nevidela som tvoju neistotu, tvoje zranené sny o spoločnom dôchodku. Namiesto toho, aby som ti pomohla, tlačila som ťa do taxislužby, ktorú si neznášal.
Pamätám si, ako som v hneve spálila tvoje obrazy a listy plné básní, len preto, že som sa bála o peniaze. Mala som ti pomôcť predať ich, boli nádherné. Aj ja som sa bála. Potreboval si moju oporu, nie ticho. Odpusť mi, milovaný. Sľubujem, že urobím všetko, aby si bol šťastný. Milujem ťa.”
Tvoja Oľga
Prišiel som domov, otvoril dvere a hneď mi do nosa udrela omamná vôňa gulášu, ticho prerušovalo Oľgine obľúbené slovenské pesničky, na stole sviečky, a na sedačke ten nový lístoček. Oľga vyšla z kuchyne s misou v rukách, pri pohľade na mňa sa rozosmiala aj rozplakala naraz. Ja som sa rozplakal úplne ako malý chlapec. Objala ma, smiali sme sa i plakali, držali sa, akoby nám znovu niekto daroval mladosť.
Noc bola krásna, po rokoch sme sa milovali so zápalom, ako kedysi pod Tatrami na chalupe. Potom sme dlho sedeli pri stole, smiali sa nad starými príhodami detí. Oľga sa ešte pustila do riadov, ale potom išla k oknu a zahľadela sa do tmy. Vravela, že v záhrade uvidela anjela. Prosila ho, nech tu môže zostať ešte chvíľu, chce mi pomôcť, chce dať krásu späť do môjho života, do nášho vzťahu.
Anjel jej vraj povedal: “Nikam nemusíš ísť. Už si v nebi. Nezabudni len na peklo, v ktorom si žila, a že nebo môže byť oveľa bližšie, než si myslíš.”
Zrazu som z domu zavolal: “Oľga, je chladno, poď do postele. Zajtra je nový deň.”
A ona sa uškrnula, vstúpila a pošepkala: “Bohu vďaka, zajtra môžeme začať znova.”
Dnes, keď si to všetko prehrávam v hlave, pýtam sa sám seba:
Ty, ktorý sa sťažuješ, že ti život málo dal pomyslel si, koľko si už daroval sám?
Ty, ktorý trpíš myslíš aj na to, koľko bolesti rozdávaš druhým?
Ty, ktorý vieš vždy všetko najlepšie pozrel si sa niekedy na seba očami iných?
Ty, ktorý súdiš poznáš svoje chyby?
Hovoríš, že si kamarát si aj úprimný k sebe samému?
Kritizuješ svet urobil si niečo, aby bol lepší?
Túžiš po nebi a čo si spravil pre tých, ktorí žijú v pekle vedľa teba?
Tvrdíš, že si skromný si naozaj pokorný?
Odsudzuješ zlo šíriš dobro?
Sťažuješ sa na nezáujem dokážeš prejaviť lásku?
Bojíš sa chudoby vážiš si to, čo máš?
Život rozdáva tŕnie sadil si niekedy ruže?
Bojíš sa tmy rozsvietil si aspoň jednu lampu?
Zahrabaný vo vlastných starostiach našiel si si čas na druhých?
Cítiš sa malý skúšaš rásť?
Bojíš sa samoty si niekomu blízko, keď to potrebuje?
Strach z choroby staráš sa o svoje zdravie?
Túžiš po zmieri učíš sa odpúšťať?
Záver dňa: Najväčším šťastím v živote je pochopiť, že nebo máme často blízko, tu vedľa svojich najbližších. Stačí prestať čakať, že všetko dostanem, a začať aj dávať. A srdce sa naplní pokojom a láskou.
