Je kruté vysmievať sa jednoduchým ľuďom — viem to z vlastnej skúsenosti.
Vyštudovala som ekonomickú fakultu a nedávno som začala pracovať ako účtovníčka v súkromnej firme. Vyzeralo to, že sa mi splnili sny — dobrá práca, stabilita, šanca začať nový život vo veľkom meste. No už počas prvých dní ma zaplavili spomienky, ktoré som sa roky snažila zabudnúť. Akoby ma niečo vrátilo späť do čias štúdií, keď ma označovali za „dedinčanku“ a nehanbili sa prejavovať svoj opovrhujúci postoj.
Nikdy nezabudnem, ako na mňa dievčatá z fakulty hľadeli — s posmechom, s odporom, akoby som bola nejakou figurínou, čo omylom zablúdila do ich nádherného lesklého sveta. Nemódna, bez mejkapu, v starom kabáte, s ruksakom, v ktorom namiesto kozmetiky boli babkine koláče. Nemyslela som na vzhľad — iba na to, aby som nezmeškala vlak, nesadla na zlý autobus, nezmýlila si budovy na kampuse. V mojom svete nebolo miesto na rúž, len na strach a snahu.
Pochádzam z malej dedinky pri Ružomberku. Otec pracoval v dielni, mama na pošte. Študovala som bez doučovateľov, bez známostí, bez peňazí — len som sa do noci učila, kým mi ruky nekrižovali od zimy. A keď ma prijali, bola som presvedčená, že to najťažšie mám za sebou. Ale mýlila som sa.
Nič sa nezmenilo. Dievčatá z mesta sa mi stále vysmievali, keď som chodila po snehu v mojich jediných semišových topánkach — nemódnych, ale teplých. Prechádzali okolo mňa, akoby som bola prázdny priestor, najmä keď som sa na zastávke triasla a ohrievala si dlane dychom. Najprv ma ignorovali, potom ma začali cielene „pozývať na kávu“ — vedeli, že nemôžem ísť, lebo nemám peniaze. Zvrátene ich bavilo sledovať, ako sa ospravedlňujem s núteným úsmevom.
Vtedy som sa zoznámila s Petrom. Bol rovnako „neformát“ — dedinský chlapec z okolia Žiliny, štíhly, hanblivý, tichý. Vedel, aké to je sedieť v knižnici s kúskom chleba a čakať, kedy sa rozsvieti v internáte. Spriatelili sme sa. Nikdy sme neboli pár, ale stali sme sa skutočnými priateľmi. Stále sme v kontakte. On sa presťahoval bližšie k rodičom, pomáha na farme a pracuje na obecnom úrade. Ja som sa presťahovala do Trnavy, aby som bola blízko sestry — ostala sama s dieťaťom a nemôžem ju nechať.
Po rokoch som o tom prvýkrát nahlas prehovorila. Dôvodom bola nečakaná návšteva jednej z tých „lesklých hviezdičiek“ — bývalých spolužiačok. Prišla ku mne do kancelárie kvôli práci. Nadutá, s nosom hore, s upravenými rukami a výrazom večného nadradenia. Spoznala ma so zámerom alebo len sa tak tvárila. Ako keby som jej niekedy podávala kávu. Priniesla dokumenty — všetko bolo vyhotovené s chybami. Pokojným tónom som jej vysvetlila, že je to nesprávne, s takýmito dokumentmi môže ohroziť nás oboch aj celú organizáciu. Namiesto zdvorilej odpovede však začala kričať, ukazovať prstom, ako kedysi na univerzite.
Vtedy som jej prvýkrát po rokoch pozrela priamo do očí. Pokojným hlasom som povedala: „Tu v zariadení sa nekričí. Vezmite si svoje dokumenty a opustite kanceláriu. Opravíte ich a príďte znova.“ Mĺkva dokumenty schmatla a odišla. Cítila som úľavu, nie škodoradosť.
Mohol som jej to vrátiť. Mohla som sa po posmievať, ako kedysi ona. Ale neurobila som to. Pretože nie som taká. Pretože som vyrástla. Pretože mám dôstojnosť, ktorú sa snažili pošliapať. Ustála som to, napriek posmechom, zime, hladu, ponižovaniu. Dostala som sa na školu, ukončila ju, mám prácu, starám sa o netere, pomáham rodine. Mám skutočných priateľov, svedomie a uvedomenie, že človeka netvorí miesto, ale človek tvorí miesto.
Viem čo je dobro a čo zlo. A keby dnes predo mnou stála tá dievčina s ruksakom a oči plnými strachu, objala by som ju a povedala: „Zvládneš to. Oni ťa nezlomia. Staneš sa silnou.“
A viete, to je to podstatné. Nedovoliť takým ako oni nás zlomiť. Nestáť sa takými ako oni. Zachovať si v sebe človeka. Napriek všetkému.
