Denník Zápisky vodiča
Mami, hlavne sa, prosím, nestraš, ale od nového roka môžeme čeliť problémom, skôr takého… povedzme, finančného rázu. Ale hádam hladovať nebudeme.
Dcéra, neťahaj ma za nos, vieš, že nemusím zdĺhavé úvody.
Viem, mamička. Dám to na rovinu dala som výpoveď v práci. Tak.
Čože? Sama si dala výpoveď alebo ťa vyhodili?
Sama. Všetko rada riešim sama.
Celá po otcovi. Viem si predstaviť, čo by povedal, keby ešte žil.
Pozri, mami, akí sú krásni hýľovia na strome oproti oknu… Otec by len povedal, že Človeka nerobí miesto, ale skutky.
Bola som na teba hrdá, dcéra. Taká práca, plat, postavenie. Reprezentantka mestskej kultúry, stále v televízii, ľudia ťa brali takmer ako kráľovnú. Bola si pre mnohých vzorom pekná, štíhla, upravená.
Mama, neplač, prosím. Krásu mi nikto nevezme, tá je vnútri.
Tak aspoň prezraď, čo sa stalo? Aké to bolo rozhodnutie? Poď sa posadiť sem vedľa mňa.
Vieš, mami, nezhodli sme sa s vedením na hodnotách. Im išlo najmä o čísla, na ľudí myslia len na verejných podujatiach. Nechcem byť taká. Ako hovoria v rozvode nesúhlas pováh.
Na každej pozícii sú aj čísla potrebné… Ty už ani na zimné podujatia nepôjdeš v rámci sviatku?
Pôjdem, mami. Veď som to s kolegami pripravovala. Len budem obyčajný divák. To bude zmena.
Áno, až taká? Hlavná kultúrna pracovníčka mesta a len tak postojíš pri vianočnom stromčeku? Aspoň si ma vezmi so sebou, budem ťa podporovať.
Myslela som si, mamička, že už máš vianočných stromčekov v škôlke dosť stromčeky pre deti, zamestnancov, pre pobočku…
Zabudla si na domov sociálnych služieb, Zlatka. Aj to sú čísla, najmä počet detí na kultúrnych podujatiach. Ale tvoju rodinnú vianočnú slávnosť by som rada videla, veď sama rodinu nemáš. A teraz už ani prácu. Zlatka! Máš takmer štyridsať! Stále spomínaš na Pavla? Veď ani do Viedne nešiel, aj keď o tom sníval. Náš saxofonista…
Mama, saxofonista. Adolf Sax, Belgický majster. Skonštruoval saxofón pred dvoma storočiami.
No nevrav! To mi, hudobnej vedúcej, musíš pripomínať? Ale, Zlatka moja! Tvojho saxofonistu nikdy neodpustím. Celé roky nemyslíš na iných, ani nikomu neotvoríš srdce. Starneš, Zlatka, moja kráľovná. Mama si zotrela slzu. Kráľovná bez trónu! Staršia, slobodná! Čo by teraz povedal otec?
Otec by povedal, že žena je ako víno čím staršia, tým ušľachtilejšia. Prosím, neplač, všetko bude dobré.
Mal rád ženy, tvoj otec.
Ale najradšej mal teba, mami. Ani na chvíľu ťa nepustil z rúk, pamätáš v nemocnici…
Viem, Zlatka, ľutujem, že som mu málo hovorila, že ho mám rada. Akoby sa to bralo ako samozrejmosť.
On to cítil, mami, a keď si pre neho spievala, nemohol sa na teba vynadívať.
Mama zaspievala, ešte so slzami na lícach:
A sneh padá, a sneh padá,
celý svet zrazu niečo čaká.
Pod sneh, pod tichý sneh,
chcem povedať v podvečer
Môj najdôležitejší človek,
pozri na tento sneh so mnou.
Je čistý, ako to, čo mlčím,
ako to, čo chcem povedať…
Tá pieseň mi vždy dá dojem, mama. Prajem si, nech mi na narodeniny v apríli ešte nasneží a niekto mi zaspieva…
A čo teraz s prácou, Zlatka? Máš taký potenciál! Kam pôjdeš?
Pôjdem za sprievodkyňu v autobuse.
Nežartuj! Možno by pomohlo, keby si prehovorila Ninku z 3. poschodia. Poťahá za nitky, pozná ľudí v sociálke, daniari, samá známosť.
Myslím to vážne. Chcem byť sprievodkyňou. Jazdíš autobusom, mami?
Sem-tam. Ale sprievodcovia? Nijaká úroveň! Navrstvia na seba háby, sandále na vlnené ponožky a kričia: Platiť za cestu, posúvame sa dozadu! No, sila.
Znieš presne ako sprievodkyňa. Platiť za cestu! Mami, pamätáš, ako raz otec prišiel veselý domov a rozprával vtip o autobuse? Boli ste vtedy všetci rozveselení po kolaudácii bytovky.
Už si nespomínam, Zlatka, povedz.
Do autobusu prišiel úplne opitý pán, motá sa na zadnej plošine, drží sa madla, sprievodkyňa zastaví a rázne: Pán, za cestu! On zodvihne prst: Ó! Za cestu!
Keby tu otec bol, dala by som mu pohár a nech rozpráva. Hlavne, nech žije.
On je stále s nami, mami. Jeho slová počujem: Všetko je v hlave. Prestaň myslieť na requiem, pustí si serenádu, baladu, čo len chceš!
Zlatka, ale Pavlovi si platňu nevymenila. Nevedel zniesť, že si kráľovná a on len muzikant. Ako vo filme Ulica Slzám neverí, len tam to skončilo šťastne… Ale teraz vážne, kde chceš pracovať?
Sprievodkyňa v autobuse, hneď po sviatkoch nastupujem.
Zlatka, to nemôžeš. Bola si vždy trošku šibnutá, taká iná, fantazijná, ale nie až tak. Všetci ťa tu poznajú z obrazoviek, a teraz budeš sprievodkyňa? Čo by na to povedal otec?!
Práve, že ho počúvam. Pamätáš jeho prianie k môjmu osemnástemu? Opakujem si to stále: Pamätaj, nikto ti nemôže život zariadiť za teba. Musíš rozhodovať sama a žiť za seba.
Takže budeš v mestskom autobuse? To je výzva spoločnosti?!
Je to výzva pre mňa, mami! Môj vedúci povedal, že mám zhodiť korunu, že som sa odtrhla od života, od ľudí… On však zabudol, že pred sviatkami mi šofér služobného auta zlomil nohu a jazdila som bežne MHD. Videla som všetko!
Bože, toľko rokov práca v kultúre… A teraz toto?!
Aspoň zovšedním pasažierom autobusovej dopravy.
Mama vstala od stola a ľahla si na gauč, masírujúc si spánky:
Dcéra, vyrazila si mi dych svojim novoročným kultúrnym zásahom. Až hučí v hlave.
Raz ktosi povedal: Keby nás Boh občas nezrazil na lopatky, nikdy by sme sa nepozreli na oblohu. Pozri z okna zima, slnko, deti zavesili krmítko… a sneží.
Začala som si spievať: A sneh padá, a sneh padá…
Naše trdlo Zlatka! Sprievodkyňa zarobí päťkrát menej než doteraz. Donútiš ma prijať pomoc od pána Vladimíra z druhého…
Nie je zlý človek, mami. Dôstojník na dôchodku, vdovec, čestný, zodpovedný, štedrý. Viem, že na otca nikto nemá. Nedá sa porovnávať. Otec je v našom srdci, už takmer desať rokov nie je…
Zlatka! Tebe bude v práci neskutočne nudno! Žiadna tvorivosť… Otec vždy hovoril: Aj keby bola smetiarka, vymyslí niečo nové… Možno by si mala ísť na týždeň do Tatier, alebo radšej do Piešťan? V práci ti dajú odstupné.
Mami, radšej zoberiem teba, ideme si oddýchnuť spolu do Tatier za moje odstupné.
Zazvonil mi telefón. Mama počúvala, čo hovorím. Povedala som: Áno, nastúpim od štvrtého januára, papiere sú už v personalistike. Ďakujem.
Mami, prepáč. Tatry aj Piešťany sa rušia!
*******
Autobus č. 7 prichádzal na konečnú, východný okraj mesta. Po trase vždy plno ľudí, ešte aj v zime.
Dedo Peter! Môžem používať Váš mikrofón? Takmer ako sprievodkyňa na výlete.
Zasa niečo vymýšľaš, Zlatka? Výzdoba, vianočné gule, farebné oznamy, citáty dňa… Dnes čo máš pre ľudí?
Dnešný citát, Dedo Peter:
Je fajn byť na ceste, ktorú si vyberieš sám!
S tebou je veselo, Zlatka. So sprievodkyňou sme na staré kolená šťastie mali. Len môj parťák Ivan sa ťa ešte bojí. Darovala si mu štátnu zložku na doklady, vyhodil starú a povedal, že sa začína nová éra. Aj manželku nútil objednať nové tričká so slovenským znakom cez internet. My síce jazdíme starým Karosou, ale vozíme všeličo… s tebou je v autobuse vždy veselo. A oblečenie máš celé ako uniformu… Ivan stále tvrdí, že si mu odniekiaľ povedomá. Vravím: Umelkyňa! Najviac ho dorazilo, keď si písala naše šoférske mená k výrokovému panelu. To už filozofia na celý život.
***
Vy, Dedo Peter, ste naši Aristotelesovia! Len vtipy, ale hlboké.
Cestou do centra som čítal svoje tabule:
Po telefóne rozprávajte potichu, alebo aspoň zaujímavo! vodič č. 1 Peter Baštrnák.
Ak nepustíte staršiu pani sadnúť, urobím to ja. vodič č. 1 Ivan Dolinský.
Prosto filozofia.
A my citujeme aj teba! Môžem ti tykať? Že všetko je v hlave, zmeň platňu, spievaš si, akú chceš.
To je ešte môj otec hovoril.
A čo, už nie je medzi nami?
Zomrel. Bol zaslúžilý stavbár. A nehoda, v nemocnici umrel mame na rukách. Nepomohli mu.
Prepáč, dievča. Osud. A mama žije?
Áno, v škôlke učí hudobnú.
Ale dnes, Dedo Peter, chcem skúsiť hudbu púšťať v autobuse, vyskúšať to. Povedať pár slov cestujúcim do mikrofónu a pustiť im hudbu na dobrú náladu.
Neviem, Zlatka, každý má iný vkus, niekoho to ruší…
Pozerala som predpisy, nikde sa to nezakazuje. Akurát, nesmie to pasažierov obťažovať. Má to byť pre dobrú náladu. Aristoteles tvrdil, že hudba určuje náladu! Vyberiem takú, aby sa každému páčila. A budem hovoriť len v nevytížených časoch. Môžem?
Autobus sa rozbehol. Nástupište plné, každý platil za cestu, zaujal si miesto. Sadla som si vedľa vodiča, do ruky starý mikrofón a začala s úsmevom:
Vážení pasažieri! Ideme najdlhšou trasou v našom meste zo Sídliska Lesná. Najčerstvejší vzduch v celom meste. V centre je zastávka Svetlá ulica, v zime najjasnejšia: čistý biely sneh a tisíce svetiel. Máme krásne mesto a počas sviatkov vás pozývam na vianočný jarmok do centra alebo deti do bábkového divadla, to je už o jednu zastávku skôr. Hosťom odporúčam naše unikátne Múzeum dediny dve tretiny trasy po Drevenej ulici. Hlavne vás pozývame na tradičný rodinný Stromček v Mestskom parku na Sadovej ulici. Príjemnú cestu a pekné sviatky!
Ked som práve skončila, mladý pán sa uškrnul: A nemohli by ste povedať aj čo hrajú v kine Centrum? Bez váhania: Na náš autobus budete musieť prestúpiť v centre na č. 2 a ešte desať zastávok. Dnes tam dávajú komédiu Stromčeky 15. Ale odporúčam Hviezdne kino priamo na našej trase. Tri sály, tri filmy: Stromčeky 15, rozprávka pre dospelých o Jankovi a Marienke aj novoročná romantika Balík na sviatky.
Od vodiča som dostala pochvalu že s manželkou prídu na náš Stromček do parku. Bude aj punč a tombola? Usmiala som sa: Áno. Zlatka, ty si na tom autobusovom tróne ešte vymyslíš kto vie čo! priznal. Mojím snom je, že v autobuse bude raz aj živá hudba aspoň v sviatky. Na Vianoce sem vezmem naše trio Slovenka ľudovky nám zaspievajú. Na narodeniny Radošinského sem zavolám gitaristu Pala, vie perfektne jeho piesne. Zavolala som mame: Mami, prepáč, rodinný stromček bezomňa. Pracujem dve zmeny. Poďte s Vladimírom. Bude ti fajn! Bozkávam, ideme znova na trasu.
Za mesiac už všetci stáli za inou sprievodkyňou v siedmom autobuse a po meste sa roznieslo, že je trochu iná. Pravidelní cestujúci si už zvykli, šírili historky, nikomu to nevadilo, len klebetám, že mám desať sponzorov, sa nedalo zabrániť. Nikto nevedel, že mojou jedinou oporou bol penzionovaný plukovník Vladimír z druhého poschodia, ktorý mal pre mňa aj pre mamu úprimnú slabosť.
***
28. apríl. Sobota. Narodeniny Zlatky. Mama navrhovala zobrať si voľno, ale išla som do práce. Ranný vzduch bol ostrý ako v novembri, ale mala som chuť ísť pešo. Premýšľala som, že mám rada tie melódie a rytmy vo mne v lavíne starých myšlienok po odchode z prestížnej práce. A zrazu sneží! V apríli. Biele chumáčkypádali mi do vlasov už ako dieťa som si priala sneh k narodeninám! V nálade som vchádzala do autobusu, chlapci mi vyzdobili kabínu bielymi papierovými vločkami. Ivan mi od seba a Deda Petra darovali bonboniéru a krásny nový mikrofón: Naša kráľovná musí mať len krásne veci! Ja im zase bylinný likér pre zdravie, a knihu o Slovensku.
Ľudí bolo v sobotu málo, až v centre sa zaplnilo. Do prvej dverí zrazu vstúpil on môj Pavol! S futrálom od saxofónu, zadychčalá som sa postavila, a prvýkrát za celý čas zvolala na cestujúcich: Platíme za cestu! Kamera vás nahráva! Posúvame sa dozadu! Rýchlo som utekala dozadu, nevedela, kam s očami… A potom sa v autobuse rozozvučala živá hudba. Saxofón Pavla naplnil celý autobus a moje srdce melódiou A sneh padá, a sneh padá…
Dnešok mi dal jasnú lekciu: Ak sa nebojíte zmeniť vlastný život, máte odvahu odhodiť korunu a počúvate svoje srdce, nakoniec si vás ešte aj osud všimne. Lebo naozajstná kráľovná je len tá, ktorá vie byť sama sebou aj v obyčajnom mestskom autobuse.
