KRABICA S NEZVYHNUTÝMI SĽUBMI
V poslednom čase mala Milena pocit, že v ich byte v Bratislave s manželom nebývajú sami. Nie duch to určite nie je. Duchovia sú podľa nej vážni tvorovia: keď sa zjavia, určite nemíňajú silu na banality.
Ale tentokrát obyčajné domáce záhady. Ako keby tam bol škriatok.
Najskôr zmizli jej obľúbené športové ponožky. Samozrejme, najprv jedna, potom druhá. Keby aspoň v práčke každá žena vie, že to sa stáva. Ale tieto biele s červeným prúžkom, čo si dávala zakaždým na fitnes do Petržalky, ležali v zásuvke vždy navrchu, akoby jej pripomínali: Kedy si sa nám naposledy venovala?
A zrazu nič. Prvá zmizla v pondelok, druhá v utorok.
Objavili sa po týždni, skrútené do špirály, presne na svojej poličke. Navrchu mali útržok sivého papiera, strojovo písané, trošku nakrivo:
Zabudla si na nás 127 dní. Počítali sme to.
To bol tvoj vtip? oborila sa Milena na Martina, keď si pri večeri klikom čítal správy na SME.sk. Chceš mi naznačiť, že mám schudnúť a znova športovať?
Jej muž len nechápavo pokrútil hlavou, a silno zaprotestoval.
Určite nie, Milka. To nie som ja.
Dobre… pokrčila ramenami Milena, i keď jej to celkom nesedelo. Martin sa rád zabával na jej účet, ale toto bolo až priveľa námahy.
Čoskoro začali miznúť ďalšie veci: spona do vlasov, tá perleťová z Veľkej noci, vždy položená pri zrkadle v predsieni. Aj rúž, čo si šetrila do Opery, a nosila ho vo svojej kabelke z Košíc.
Našli sa neskôr v kuchynskej skrinke, medzi balíčkami krúpov a slížov. S novými odkazmi.
Na spone stálo:
Rozhodni sa už, chceš dlhé alebo krátke vlasy? Už ma nebaví byť odložená a potom ti chýbať.
Na rúži:
Pamätáš ešte, kedy bol posledný výnimočný’ deň? Riskujem, že celkom vyschnem.
Už to nie je vtipné, zasyčala Milena, trasúc Martinove plece, keď na gauči v obývačke podriemkaval po obede.
Si sa zbláznila? rozčúlil sa. Prečo by som si sám robil takýto žart?
Bolo to logické. Martin bol múdry a Milenu začal prepadávať nepokoj.
Prestala dôverovať svojej pamäti, skúšala si zapisovať, kam dáva veci, kontrolovala ich trikrát. Vybrala sa aj k lekárke do Dúbravky. Po testoch staršia pani doktorka skonštatovala, že jej pamäť je lepšia než jej vlastná.
Veci však mizli ďalej.
Obľúbené perá. Modrobiela blúzka. Regeneračný krém.
A nakoniec, ako finále kľúče od chaty pri Ružinej. To spustilo Martinove nedávne mlčanie týždeň na ňu občas významne dýchal ponad noviny.
Milena začala zle spať, strhala sa pri najmenšom šuchote, neustále prekladala mobil, kľúče aj peňaženku. Hlučná Bratislava jej znela ešte hlučnejšie.
Až tá sobota bola zvlášť podivná.
Rozhodla sa konečne upratať šatník v spálni už to naozaj potrebovala. V prázdnej škatuli od čižiem objavila všetky pohrešované veci. Precízne uložené, ako v sekáči.
Blúzka objímajúca plisovanú sukňu, s odkazom:
Ešte vieš tancovať?
Perá uložené podľa farieb:
Kúšeš nás, keď si nervózna. Už nechceme žiť v neustálom napätí.
Kľúče prevlečené cez veselý prívesok, akoby sa držali za ruky:
Len sme sa chceli zabaviť. Na chate ste dlho neboli. Ale, na rozdiel od iných, vrátili sme sa.
Milena zmeravela.
V tých odkazoch bolo niečo štipľavo múdre, ironické aj melancholické znejú, akoby ich písala ona sama, len inde, v živote, kde by mala čas aj na rozhovory s vecami.
Chcela už zatvoriť škatuľu, keď uvidela na dne ešte jeden maličký šedý lístok. Žiadna vec k nemu nepatrila. Len odkaz.
Slová sa rozplývali a krútili, akoby na ne padali slzy:
Sľúbila si tej dievčine v zrkadle, že budeš maliarkou.
Ja som tá dievčina.
A je mi tu veľmi smutno, v krabici s nezvyhnutými sľubmi a nenaplnenými nádejami.
Milena sedela ešte dlho na dlážke šatníka, chrbtom opretá o poličky plné zavretých spomienok, a vracala sa v myšlienkach do minulosti.
Jasne videla samu seba v škôlke, s vyplazeným jazykom skúšajúcu fixkami nakresliť dom, slnko, rodičov, s mladšou sestričkou z Prešova.
Potom v škole na výtvarnej, s obdivom sledovala, ako akvarel steká po vlhkom papieri.
Voňu olejových farieb v kurzoch v galérii. Ticho v múzeu. Každý ťah štetcom ako zázrak. Jasný hlas lektorky.
Najskôr verila, že to bude jej život.
Potom aspoň koníček, únik.
A potom nič.
Nie preto, že by nestíhala. Len to odkladala, vždy našla niečo naliehavejšie. Až to teplé očakávanie zmizlo ako ponožky, perá, kľúče.
Prstom prešla po poslednom odkaze.
Lístok bol akýsi mäkký, živší než ostatné. Ale možno sa len trasli jej ruky.
Naozaj je ďalšia hodina v nákupnom centre dôležitejšia než sen?
V noci Milena dlho nemohla zaspať. Otáčala sa v posteli, hľadela do tmy. O druhej si povzdychla a vstala spod periny.
Kam ideš? zašomral Martin v polospánku.
Spi, nič sa nedeje šepla.
Niekde medzi krabicami v šatníku by mali byť ešte staré farby, napadlo Milene, a keď prechádzala okolo zrkadla v predsieni, stretla pohľad dievčaťa. Báliveho, no s novou nádejou.
