KRABICA SO STRATENÝMI SĽUBMI
V poslednej dobe začala Stanislava tušiť, že v ich byte v Bratislave žije ešte niekto okrem nej a jej manžela. Nie, žiadny duch duchovia, podľa nej, sú príliš vznešení na hlúposti každodenného života. Toto bol skôr prípad obyčajného domáceho škriatka, povedzme Rúbanáč.
Najskôr sa stratili športové ponožky. Samozrejme, po jednom kuse. Keby sa stratili v práčke, neprekvapilo by ju to každá slovenská gazdinka vie, aké to je. Lenže tieto konkrétne, biele s červeným pásikom, ktoré nosila do fitka, jej nedali pokoj. Ešte nedávno na ňu vykúkali zo zásuvky, akoby jej vyčítali: Kedy nás konečne vytiahneš von?
A zrazu niet. Najprv jedného, na druhý deň aj druhého. O týždeň sa objavili na tom istom mieste, úhľadne stočené do slimáčika. Na nich pokrčený lístoček, na ktorom stálo krivými písmenami:
Zabudla si na nás 127 dní. My sme to rátali.
To je tvoja práca? vyletela Stanislava na manžela Mareka, ktorému práve preskakoval titulky na internetoch. Naznačuješ mi, že by som už mala konečne niečo robiť a prebehnúť sa?
Ten jej len hodil nechápavý pohľad a odmietol všetky obvinenia svätosväte.
Ale, nič nie je, zamrmlala Stanislava, no v kútiku duše si stále myslela svoje. Marek je veď povestný vtipálek.
Potom zmizla jej obľúbená sponka do vlasov tá, čo vždy ležala na zrkadle v predsieni. A vzácny rúž na špeciálne príležitosti, ktorý už roky nosila v kabelke. Oba poklady objavila v kuchynskej skrinke medzi pohánkou a špagetami samozrejme s odkazmi.
Na sponke:
Už sa rozhodni dlhé alebo krátke vlasy? Nebaví ma byť polroka v exile a potom sa tváriť, že mi chýbaš!
Na rúži:
A kedy bol naposledy ten tvoj špeciálny prípad? Ak to takto pôjde ďalej, scvrknem sa načisto!
Toto už nie je vtipné, zasyčala Stanislava, zatriasla Marekom, ktorý zadriemal na pohovke, kým sa varil nedeľný obed.
Nehovor mi, že to robíš ty! Marek sa rozhorčil. Som síce humorista, ale nie samovrah!
Mal pravdu. Marek bol odjakživa prešibaný, ale takto ďaleko by nešiel. Do Stanislavinho srdca sa nepozorovane vkrádal nepokoj.
Začala všetko ukladať systematicky, každú vec v hlave zaznamenávala, aj trikrát sa prekontrolovala. Navštívila dokonca lekára. Skúsená pani MUDr. Blažena jej po testoch rázne povedala, že jej pamäť je lepšia než dôchodkový plán národnej rady.
Ale veci mizli ďalej. Obľúbené perá. Pruhovaná blúzka. Krém na ruky.
A ako vrchol zväzok kľúčov na chatu v Štiavnických vrchoch. Pre kľúče Marekov dlhodobý významný pohľad pretrval týždeň.
Stanislava začala pôsobiť roztržito: zle spávala, mykla sa pri každom škrabnutí, a stále kontrolovala mobil, kľúče, peňaženku.
Ale tú sobotu sa všednosť zmenila na frašku.
Rozhodla sa, že voľný deň venuje upratovaniu skrine, čo už dávno vyžadovalo zásah. A v prázdnej krabici od čižiem narazila na všetky zmiznuté veci. Pekne uložené, ako v second-hande na Obchodnej.
Blúzka objímajúca krátku skladanú sukňu. Odporúčací lístok:
Ešte si nezabudla tancovať?
Perá, podelené podľa farieb:
Keď si nervózna, žuješ nás. Chceme už dôchodok v pokoji!
Kľúče, prevlečené cez prívesok, ako by sa držali za ruky:
Len sme sa nudili a zašli na výlet na chatu už nechodíte. Ale na rozdiel od niektorých sme sa vrátili.
Stanislava sa cítila ako na hodinách slovenského surrealizmu.
Na tých lístočkoch bolo čosi uštipačné, múdre, trochu smutné akoby ich písala ona sama, len v inom živote, kde je čas aj debatovať s predmetmi.
Už chcela krabicu zavrieť, keď si v rohu všimla ešte malý šedý papierik. Bez priloženej veci. Len tak. Odkaz.
Písmená sa triasli, akoby po nich tiekli slzy:
Sľúbila si tej dievčinke v zrkadle, že budeš maliarka. Ja som tá dievčinka. A je mi tu v krabici so stratenými sľubmi a nesplnenými nádejami smutno.
Stanislava dlhšie sedela na podlahe v skrini, opretá o poličky plné zabudnutých pokladov, a spomínala.
Videla sa v škôlke, ako so špicatým jazykom kreslí fixkami slnko, dom, rodičov a sestru.
Potom výtvarná na základnej, pocit šťastia, ako sa akvarel rozteká po mokrom papieri.
Vôňa olejových farieb. Ticho galérie. Každý ťah štecom ako melódia. Makajúci lektor, ktorý s nadšením vysvetľoval od Johnnyho Štúra k Milanovi Paštékovi.
Najprv si myslela, že to bude jej život.
Potom aspoň hobby, malá oáza.
Neskôr… nič.
Nie preto, že by nestíhala. Len to stále odkladala, vždy sa našli veci dôležitejšie a urgentnejšie, až to teplé očakávanie vyfučalo tak, ako jej ponožky či kľúče.
Prešla prstom po poslednom papieriku.
Pripadalo jej, že papier dýcha je teplejší a trasie sa pod prstami. Ale možno to bola len jej ruka.
Naozaj sú ďalšie hodiny v Auparku alebo nový krimi román dôležitejšie než sen?
V noci sa Stanislava prehadzovala v posteli ako haluška v hrnci. O druhej rezignovane vyšla spod paplóna.
Kam ideš? zamrmlal Marek ospalo.
Spi, spi odpovedala.
Niekde medzi škatuľami v skrini mám ešte staré farby… pomyslela si Stanislava, a keď prechádzala okolo zrkadla v predsieni, zachytila pohľad tej istej dievčiny. Trochu vystrašenej… ale s nádejou.
