KRABICA SČIERNUTÝCH SĽUBOV
Nuž, pamätám sa, že niekedy dávno som začala mať pocit, že v našom byte na okraji starého Bratislavského dvora žijeme s niekým ďalším. Nie, nebolo to strašidlo. Podľa mňa sa predsa duchovia nevyskytnú len tak pre obyčajné domáce špásy. Tí sú vážni, keď už prídu, majú dôležité úlohy.
Toto bolo niečo iné úplne obyčajné, akoby domový škriatok.
Najprv mi zmizli športové ponožky. Ako inak po jednej. Keby ešte v práčke, to pozná každá gazdiná, že sa občas stane. Ale tie moje, biele s červeným prúžkom, ktoré som si vždy brávala na pilates do Ružinova, boli vždy pekne na očiach v šuplíku. Akoby mi vyčítali: Kedy si nás naposledy použila?
A raz zrazu nie sú. Najprv jedna, na druhý deň aj druhá.
O týždeň ich nájdem na tom istom mieste, zvinuté ako slimáky. Na vrchu krivý papierik, písané tlačeným, trochu zubatým písmom:
Zabudla si na nás 127 dní. Počítali sme.
Tvoja robota? oborila som sa vtedy na manžela Petra, čo si ležérne čítal Nový čas na gauči. To mi chceš povedať, že som lenivá a mám ísť na cvičenie?
On na to len nechápavo pokrútil hlavou.
No, keď nie, tak nie… pokrčila som ramenami, hoci som mu úplne neverila. Peter bol povestný vtipkár.
Potom zmizla moja obľúbená sponka do vlasov, tá perleťová, čo už roky čakala na poličke pri zrkadle v predsieni. A rúž na špeciálne príležitosti, luxusný, ktorý som vždy nosila vo svojej kabelke.
Obe veci sa našli v kuchynskej skrini medzi ryžou a tarhoňou. A opäť, každá mala svoj odkaz.
Na sponke:
Už sa rozhodni chceš mať vlasy dlhé, či krátke? Prestávam dúfať, že na mňa nezabudneš.
Na rúži:
A kedy, že je ten ‘špeciálny deň’? Už takmer vysychám…
To už nie je vtipné, zasyčala som, otriasla Petrovi ramenom, čo driemal pri obede.
Si v poriadku? rozčúlil sa on. Som snáď blázon, aby som takéto žarty vymýšľal?
Mal pravdu. Môj muž hlupák nikdy nebol, a vo mne sa začal zakrádať zvláštny nepokoj.
Začala som si premietať, kam dávam čo, kontrolovala veci aj päťkrát, a dokonca som zašla za naší starou lekárkou. Tá si po testoch pohmkávala, že mám pamäť ako študentka.
Ale veci mizli ďalej.
Obľúbené pero. Prúžkovaná blúzka. Krém na ruky.
A napokon vyvrcholenie kľúče od chalupy v Nízkych Tatrách. To potom Peter týždeň významne vzdychal.
Bola som nervózna: málo som spávala, zľakla som sa každého škrabnutia, dookola presúvala mobil, kľúče, peňaženku.
A potom v tú pamätnú sobotu bolo všetko zvláštnejšie ako inokedy.
Pustila som sa do triedenia šatníka, času už bolo načase.
A v prázdnej škatuli od čižiem som objavila všetky stratené veci. Pekne uložené, ako v starožitníctve.
Blúzka objímajúca krátku skladanú sukňu. Lístoček:
Ešte si vieš zatancovať?
Pera zoradené farebne, každý zvlášť:
Hrýzneš nás, keď si v strese. Aj my chceme pokoj.
Kľúče s prepletenými príveskami, akoby sa držali za ruku:
Už nás to v chalúpke prestalo baviť. Sami sme sa vrátili, keď ste na nás zabudli.
Zostala som zarazená.
V tých papierikoch bolo čosi ironické, kúsok múdrosti a žiaľu akoby som si ich písala sama, v inom svete, kde by bol čas aj na rozhovory s vecami.
Chystala som sa krabicu zavrieť, no v rohu som zbadala ešte jeden šedivý papierik. Bez veci, len samotný.
Písmenká boli roztrasené, rozpité, akoby na ne padali slzy:
Sľúbila si tej dievčinke v zrkadle, že budeš maliarkou.
Ja som tá dievčinka.
A je mi tu v krabici so zabudnutými sľubmi a nenaplnenými nádejami veľmi smutno.
Dlaho som tam sedela, opretá o preplnené police, a spomínala.
Tu som ja, v materskej škole v Starom Meste, s vyplazeným jazykom kreslím fixkami domček, slnko, ocka, mamu a sesternicu.
Potom v škole na výtvarnej, tá radosť, ako sa akvarel rozlieva po papieri.
Výtvarný krúžok vo Vajnoroch, vôňa olejových farieb. Šeptember v galérii. Každý ťah štecom ako melódia. Slovám lektoriek som rozumela.
Myslela som, že to bude môj život.
Potom aspoň koníček.
A napokon…
Nič.
Nie preto, že nebol čas. Vždy bolo niečo dôležitejšie, niečo, čo nepočká. Až kým aj tie najteplejšie očakávania nenápadne nezmizli rovnako ako ponožky, perá, kľúče.
Prešla som prstom po poslednej poznámke.
Zdalo sa mi, že papier je teplejší ako ostatné a jemne sa chveje. Alebo sa triasli mi ruky.
Naozaj je ďalšia návšteva obchodného centra, alebo ďalší kriminálny román, dôležitejší než sen?
V tú noc som dlho nemohla zaspať.
Okolo druhej som sa vyhrabala z teplej periny.
Kam ideš? zamumlal ospalo Peter.
Len spi… odvetila som nejasne.
Niekde medzi krabicami v šatníku mám predsa ešte tie moje staré farbičky, pomyslela som si. Cestou okolo zrkadla v predsieni som na chvíľu stretla pohľad tej malej dievčinky. Trochu vystrašený, ale plný nádeje.
