Denník: Kuraťa mojej svokry
S Danielom sme spolu už tri a pol roka, a za celý ten čas som u jeho rodičov na dedine bola možno štyrikrát. Väčšinou na Vianoce alebo Veľkú noc pár hodín, povinná návšteva, a rýchlo späť do Bratislavy.
Tentoraz však Daniel prišiel k večeri s výrazom, ktorý som poznala: niečo chce. Šúchal si vidličkou zemiaky s párkom a pozeral na mňa tak prosebne, až mi bolo jasné, kam to speje.
Zuzka, mami mi už tretíkrát volala za tento týždeň, začal, skladajúc ruky na stole. Sťažuje sa, že sa jej cnie, že otec zase robil na garáži a sekol si chrbát, že záhrada je zarastená a ona nemá silu…
Daniel bol z tých, čo sa každý týždeň poctivo ozvú domov nedeľné telefonáty podľa rozvrhu, prikyvovanie mame, aj keby hovorila niečo, s čím vôbec nesúhlasí. Teraz sedel a žmolil zemiaky, zrejme už rozhodnutý.
Poďme tam cez víkend, len na tri dni. Sľubujem, že nie viac. Mami sľúbila, že spraví svoje fašírky a koláče.
Nadýchla som sa, že namietnem – v sobotu mám objednanú kaderníčku! – ale hneď som pochopila, že akýkoľvek odpor je zbytočný.
Termín predsa môžeš presunúť, nie? zamrmlal, akoby to bola najľahšia vec na svete. Bude sa urážať. Chýbame jej.
A tvoj otec? Už mu je lepšie s chrbtom?
Jasné, nič mu nie je, vždy sa na niečo sťažuje, len mávol rukou. Takže ideme. V piatok večer tam, v nedeľu večer späť.
Vzdala som sa. Za tie roky som sa naučila, že keď Daniel už rozhodol, nemá zmysel sa hádať je to ako prehovárať mačku, aby nelozila po nových závesoch.
V piatok večer sme do kufra naložili tašku, darčeky, gýčový huňatý pléd pre mamu, fľašu slivovice pre otca. Cesta na Kysuce trvala asi dve hodiny, ak nám prialo počasie a Štrbské sedlo nebolo pod snehom.
Pozerala som von z okna na ubiehajúce brezy a bláznivé názvy motorestov. Daniel hlasno spieval s rádiom. Dúfala som, že to predsa len prežijem tri dni, veď to nie je tak veľa. A jeho mama, pani Gabriela, bola v podstate milá žena.
Bolo už dávno tma, keď sme dorazili. Dom stál na konci ulice, osvietený jedinou uličnou lampou. Ako sme vystúpili z auta, rozsvietilo sa nad vchodom, rozleteli sa dvere a zo svetla vystúpila drobná, guľatá ženská v kvietkovanej zástere s úsmevom, ktorý jej takmer roztrhol tvár.
Danko môj! vykríkla na celú dedinu a utekala synovi naproti. Už som myslela, že neprídete! Od rána varím fašírky, koláče, len si nevieš predstaviť! Zuzka, zlato, poď rýchlo dnu, nech sa nenachladíš!
Zhlboka som sa nadýchla vône smaženého cibuľového základu a sladkého pečenia, ktoré sa niesli z domu. Otcovi, pánovi Vladimírovi, trochu šedivému, sa podarilo vstať od zapnutého Markízy. Pristúpil, stisol Danielovi pevne ruku, mne kývol: Vitaj doma, dieťa. Poďte, večera sa už chladí.
Fašírky mám, a s kašou, so šťavičkou! Danko, ty ich predsa miluješ?
Vieš, že áno, mamina, už si vyzliekal kabát, a rovno sa pchal do kuchyne okukovať hrnce.
Kuchyňa u Gabriely bola síce malá, ale typicky plná: zaváraniny, korenie, poháre, utierky, hrnce, balíčky, zaplnené všetko vodorovné. Štýl domáci chaos, v ktorom sa vyznala len ona sama.
Sadni si, Zuzka, šuchla mi stoličku a jej zástera skoro zavadila o moju nohu. Otvorila rúru a rozvoňalo sa mäso. Hlad som už mala slušný, lebo v aute som mala len studenú kávu z termosky.
Potom som to uvidela.
Gabriela stála pri stole, kde bola misa s čerstvým fašírkovým mäsom. Bledá sivoružová hmota, už z polovice tvarované fašírky sypané strúhankou. Zobrala ďalší kus mletého, rýchlo vytvarovala guličku, stlačila a tou istou rukou, čo mala ešte pred chvíľou v mäse, si doširoka vtisla dlaň pod ľavé podpazušie.
Nie letmo, nie náhodne. Normálne, akoby to mala premyslené, dôkladne poškrabkala, pohrabala a potom tú ruku bez slova omastenú a neumyjúcu šup späť do mäsa.
Rýchlo ma naplo. Kukala som na tú ruku: obyčajná ženská, krátke nechty, obrúčka, vrásky. Chvíľu predtým v podpazuší teraz naspäť v mäse. Z tohto mletého budú tie slávne fašírky, ktoré nám pravidelne posiela v mrazených balíkoch. Vždy ich vychvaľujem do telefónu, že sú jedinečné. No v tej chvíli som mala chuť zvracať…
Mamiii, zvolal Daniel z obývačky, máš ešte čaj? Zamrzli sme cestou.
Hneď dolisujem posledné! ešte stále jednou rukou tvarovala fašírky, druhou zametala taniere. A ja videla, že na doske, kde prikladala fašírky, ostali sivé stopy…
Gabriela, môžem vám pomôcť? skúsila som, ticho a úctivo.
Ale no tak, ty si hosť! Sedisedi, to ja už dokončím. Ešte v rýchlosti jednu vytvarovala, pozrela spokojne na svoje ruky, opláchla na tri sekundy pod studenou vodou (samozrejme bez mydla) a poutierala do zásterky, v ktorej celý deň vyvárala.
Cítila som odpor, bránila som sa, že možno som moc precitlivená veď aj moja babka si upravovala vlasy, keď miesila cesto. Ale ten obraz ostal pred očami: ruka, podpazušie, mäso.
Večera sa servírovala za plastovým obrusom s ružami. Surové fašírky zmizli na panvici, na stôl pribudli chrumkavé, krásne opečené kusy, o ktorých by bežný človek povedal: neskutočné voňavé. Ku nim kaša s maslom, nakrájaná zelenina, kompót.
Len si dajte, deti, s úsmevom mi vsunula tanier s fašírkami pod nos. Tieto sú práve pre vás, Zuzka!
Normálne vyzerajú. Daniel si hneď zobral dve veľké, zahnal do úst prvý sústo, povedal: Mm, mama, ako vždy lahôdka!
No, veď vieš, že sa vždy bojím, či som dobre dochutila…
Otec jedol ticho, len občas zamrmlal uznanlivo. Nebol ukecaný typ, rekord jeho rozpravy bolo raz dlhé vysvetlenie, ako menil olej v aute.
Zuzka, ty neješ? opýtala sa Gabriela, uprene sa pozerajúc na môj tanier.
Nie, je to výborné len som z cesty prisilno rozrušená. Žalúdok neposlúcha. Dám si trochu kaše, ďakujem pekne.
Odtrhla som malý kúsok fašírky, odchrumkala len okraj. V momente, keď som si pripomenula obraz tej ruky, ktorá bola v podpazuší, ma naplo ešte viac. S ťažkosťou som prehltla, hneď som tanier odsunula.
Mňa len žalúdok z tej jazdy, dúfam, že sa neurazíte.
Ale nie, čo si! Oddýchni, prinesiem ti čaj a dám ti moje fašírky so sebou. Na cesty sa vždy zíde.
Daniel na mňa pozrel a spokojne dojedal tretiu kotletku, žiadne zbytočné úvahy o hygiene jednoducho domáca pohoda.
Po večeri odišli chlapi do garáže, ja som zostala s Gabrielou. Tá zalievala čaj v starom polámanom čajníku a rozprávala o tom, že veď v meste majú len samú chémiu v polotovaroch a ona všetko poctivo sama, domáce mäso z dvora, poctivo mleté každé ráno.
Oblieval ma studený pot zase som myslela na jej ruky, na poháriky, na dotyk. Čaj som položila naspäť na stôl.
Gabriela, ja asi pôjdem do izby, bolí ma hlava, rýchlo som sa vyhovorila.
Len pokojne, čisté posteľné máš pripravené. Ak niečo bude chýbať, hneď zakrič!
V izbe som len sadla na posteľ a cítila, že okamžite potrebujem na WC. Potom som tam sedela dlhú chvíľu, upokojila sa zhlboka dýchaním.
Keď sa Daniel vrátil z garáže, povedala som mu pravdu potichu, vyhýbala som sa, aby nás mama nepočula. Ruka, podpazušie, fašírky.
Díval sa na mňa, v očiach mal zmiešaný výraz.
To vážne? šepol. Veď to neurobila naschvál. Tak poškrabkala, no… Vieš, ako varili naše babky? Nikto si neumýval ruky vždy a všetko. Tak funguje vidiek. Domáca kuchyňa.
Daniel, ona tú ruku ani neumyla. V živote už jej fašírku nedám do úst. Nikdy.
Daniel sa prechádzal po izbe, šúchal si strieborné vlasy. Preháňaš. Keby ľudia toto vždy riešili, nikto by nič nejedol. Budeš sa tu hádať? Mama by ťa nepochopila, len sa urazí.
Neboj, nepoviem nič. Ale už odteraz nikdy, len som zašepkala.
Dobre, poviem, že ti je zle, a pôjdeme zajtra domov.
Ráno som sa skoro zobudila, Daniel už popíjal s rodičmi čaj. Mama sa okamžite prihnala so šálkou čaju a pohárikom malinového lekváru, že to mi určite pomôže. Nad tanierom ostali včerajšie fašírky, zakryté utierkou.
Chvíľu som sa prekonala, no hneď som vedela, že tu už nechcem byť. Potrebujem ísť domov, povedala som. Veľmi rýchlo sme sa zbalili. Mama mi natlačila balík fašírok a medu so slovami: Aspoň to si vezmite.
Daniel len kývol hlavou, otec tiež, v očiach však bolo sklamanie. Mama už nebola taká ústretová možno už tušila pravdu.
Cestou domov nikto neprehovoril. Plastový sáčok s fašírkami v kufri mi pripadal ako nejaká živá, nebezpečná vec. Doma som otvorila chladničku, obzrela si čisté police i dosky, ktoré vždy umývam upokojila som sa, aspoň doma som sama za seba zodpovedná.
Daniel balík uložil do mrazničky. Ty nebudeš? spýtal sa.
Nebudem, povedala som pokojne.
Popri tom všetkom som vedela, že medzi nami sa niečo zlomilo niečo, čo sa možno už nikdy celkom nespraví. A všetko kvôli jednej obyčajnej ruke, ktorá sa jednoducho poškrabkala tam, kde sa ozvala svrbivka.
O tri dni smažil Daniel na večeru štyri fašírky, spravil si zemiakovú kašu, nakladaný uhorkový šalát, a zjedol všetko do posledného sústa.
Nechceš? podal mi vidličku s fašírkou.
Nie, ďakujem.
Sadla som si do obývačky, pustila televízor, len aby som nepočula, ako Daniel je.
Vedela som, že po tejto návšteve sa niečo medzi nami navždy zmenilo. A všetko to spôsobila jedna ženská ruka úplne obyčajná, s prsteňom, čo sa zaryje, keď človek na chvíľu zabudne na svet.
Zavrela som oči a presviedčala sa: stačí na to nemyslieť. Keď nebudem myslieť, pôjde sa žiť ďalej. Jesť len to, čo si urobím vlastnými rukami… a nikdy viac neotvoriť v ústach nič, čo upiekli cudzie.
