Konštantín sedel v invalidnom kresle a pozeral prachu zakryté okná na ulicu. Nemal šťastie: okno nemocničnej izby vychádzalo na vnútorný dvor nemocnice v Bratislave, kde kedysi rozkvitla útulná záhradka s lavičkami a kvetinovými boxmi, no dnes už nebolo skoro nikoho. Zima už bola v plnej sile a pacienti skoro nikdy nezavítajú von na prechádzku. Konštantín tak ležal sám. O týždeň skôr ho opustil spolubývajúci Ján Tichý, ktorý bol prepustený domov, a od tej chvíle sa mu v srdci rozoznelo ticho. Ján bol výrečný, veselý chlap, ktorý poznal milión príbehov a rozprával ich ako skúsený herec práve študoval divadlo na treťom ročníku. Každý deň mu prišla matka s čerstvým pečivom, ovocím a sladkosťami, ktoré Ján veľkodošne zdieľal s Konštantínom. S Jánom v izbe sa rozplýval domácky kľud, a teraz sa Konštantín cítil viac osamote a zbytočne ako kedykoľvek predtým.
Náhle vstúpila sestra, ale Konštantína to ešte viac znechutilo: miesto milého Dasha sa objavila stará, stále zamračená Ľubomíra Arpádová, ktorá sa zdala byť vždy niekde nespokojná. Po dva mesiace v nemocnici Konštantín nevidel, aby sa raz zasmiala alebo aspoň usmiala. Jej hlas zodpovedal jej tvári ostrý, drsný, nepríjemný.
Čo si sa tak rozvalil, Konštantín? Na posteľ! zakričala Ľubomíra, držiac pripravenú striekačku.
Konštantín povzdychol sklamane, otočil kreslo a pomaly sa dostal k posteli. Sestra ho šikovne pomohla ležať horizontálne a potom ho prevrátila na brucho.
Sukne zlož, prikázala a Konštantín okamžite poslušne splnil príkaz, ale necítil žiadnu bolesť. Ľubomíra vkladala ihlu majstrovsky, a on v tichu v duchu ďakoval za jej presnosť.
Koľko má asi rokov? zamyslel sa Konštantín, pozerajúc na sestru, ktorá presne hľadala žilu na jeho úzka ruke. Možno už je dôchodkyňa, penziu má malú, preto musí pracovať a je taká tvrdá.
Ľubomíra nakoniec zaviedla tenkú ihlu do bledomodrej žily, spôsobujúc len mierne zamračenie tváre.
Tak končíme, Konštantín. Doktor dnes prišiel? spýtala sa nečakane, už sa chystajúc odísť.
Ešte nie, zamručal Konštantín. Možno neskôr príde
Čakaj. A nečítaj pri okne zafúka, a budeš smrteľný ako ryba, povedala a vyšla z izby.
Hneď ako sa končala, Konštantín cítol, že v jej slovách, hoci drsných, sa skrýva nejaká starostlivosť. Bol si sám osirot. Rodičia zahynuli, keď mal štyri roky ich dedinský dom horí v požiaru a iba on prežil, po tom čerepe v snehu ho matka vyhodila z rozbitého okna tesne pred zrútením strechy. Tak sa ocitol v detskom domove. Zraľoval sa od matky jemnou, snovou povahou a zelenými očami, od otca vysokým vzrastom a talentom na matematiku. Spomienky na rodičov boli len záblesky, ako útržky starej filmovej pásky máma na dedinskom festivale, otca na ramenách so slnkom na lícach. Pamätal si aj veľkého ryšavého mačeka, ktorého volali Buráček. Všetko, čo mu ostalo, bolo spálené v tom horí ani rodinný album neprežil.
Keď mu bolo osemnásť, štát mu pridelil veľkú, svetlú izbu v internáte na štvrtom poschodí. Žiť sám mu niekedy vadilo, ale po čase si z osamelosti našiel výhody. Však deťské spomienky sa vracali, keď videl rodiny na ihriskách, v obchodoch, na ulici, a pochádzali horké, neľahké myšlienky.
Školu ukončil, ale bodový limit nedosiahol na univerzitu a musel nastúpiť na technickú školu. Študoval s nadšením, ale s spolužiakmi neklikal bol tichý a uzavretý, čítal knihy a vedecké časopisy namiesto hlučných večierkov a počítačových hier. S dievčatami to bolo ešte horšie jeho skromnosť a nekomunikovateľnosť sa nehodili k ich očakávaniam. Všade ho považovali za bielu korumu, no to ho nerobilo.
Pred dvoma mesiacmi sa na ľade na prechádzkovej zóne v Bratislave rozbehol, skĺzal a zlámol obe nohy. Zlomeniny sa hojili pomaly a bolestivo, ale posledné dva týždne boli lepšie. Konštantín dúfal, že čoskoro odíde, no obával sa, že v dome, kde býval, nie je výťah a žiadne rampy pre vozíky. Vyzeralo, že v invalidnom kresle bude ešte dlho.
Po obednom posedení do izby vstúpil ortopéd Roman Varga. Prezrel Konštantínove nohy a röntgenové snímky a povedal:
Dobrý deň, Konštantín, mám pre vás dobrú správu zlomeniny sa začali spájať tak, ako majú. O dva týždne budete na kríkoch. Nemusíte tu ďalej ležať, budete liečený ambulantne. Za hodinu vám podajú prepustenie, a môžete ísť. Niekoho čaká doma?
Konštantín prikývol sám.
Výborne. Zavolám Ľubomíru, pomôže vám zbaliť veci. Držte sa, Konštantín, a snažte sa k nám nevrátiť.
Budem sa snažiť, odpovedal.
Doktor mrknul a odišiel. Konštantín sa zamyslel, ako ďalej. Do izby vstúpila Ľubomíra Arpádová.
Čo tu sedíš, Konštantín? Prepúšťajú Ťa, povedala a podala mu batoh, ktorý ležal pod posteľou. Zbieraj sa, Pani Petrová príde meniť posteľ.
Konštantín spakoval svoje málo vecí a všimol si, že sestra ho pozoruje.
Prečo si doktorovi povedal nepravdu? spýtala sa, naklonila hlavu.
O čom hovoríte? Konštantín vyzeral prekvapene.
Nehraj sa na blázna, Konštantín. Viem, že ťa nikto nepríde navštíviť. Ako sa tam dostaneš?
Nech sa stane, čo sa má stať, zamručal.
Budeš ešte minimálne pol mesiaca chodiť na kríkoch. Ako budeš žiť?
Zvládnem, nie som dieťa.
Ľubomíra si sadla na posteľ vedľa neho a pozrela mu do tváre.
Konštantín, možno to nie je moja vec, ale s takými zraneniami budeš potrebovať pomoc. Sám to nezvládneš. Neboj sa, hovorím pravdu, povedala jemne.
Zvládnem sám, odvetil.
Nespoliehaj sa len na seba. Nie som nová v medicíne. Prečo sa hádaš, ako malé dieťa? začala sa rozčuľovať.
Čo tým chcete povedať?
Žiješ u mňa. Ja bývam ďaleko mimo mesta, dvadsaťmetrový prah a voľná izba. Keď vstaneš na nohy, vrátiš sa domov. Ja som vdova, manžel zomrel, deti mi nič nedali
Konštantín zúfalý pozeral na sestru. Žiť u nej? Ale už dlho nepripúšťal pomoc od niekoho okrem seba.
Prečo mlčíš? spýtala sa napäto.
Je to nepríjemné, a zamumlal.
Prestaň sa tváriť. Nepríjemné je žiť na invalidnom vozíku v dome bez výťahu a rampy. odvetila svojím typickým drsným tónom. Takže, pôjdeš ku mne?
Konštantín váhal. Z jednej strany mu bolo nepohodlné ísť k cudzej osobe, z druhej vedel, že čoskoro nebude chodiť. A pomaly si uvedomoval, že celé mesiace sa o neho starala Kaverné jedlo je dnes tvoj obľúbený mäsový guláš, Zavri okno, už dlhšie nebol horúci vietor, Rýchlo zješ tvaroh! V ňom je vápnik, bude ti dobre to všetko sa ozývalo v izbe.
Súhlasím, nakoniec povedal, ale nemám peniaze Štipendium prichádza neskôr.
Ľubomíra prekrížila ruky, pozrela na neho zmietnutým pohľadom a povedala s nárekom:
Konštantín, si v rozume? Myslíš, že ťa k sebe pozývam len pre peniaze? Lítam ťa, to je všetko.
Len som myslel vyštartoval, ale zastavil sa. Prepáč, nechtel som ťa uraziť.
Neurazila si ma. Poďme do sestrinskej, tam sa zatancuješ, prikázala a pošepkala: Čoskoro skončím smenu a poďme.
Ľubomíra bývala v malom, úhľadne upravenom dome s úzkymi oknami v krásnych rezaných rámikoch. Vnútri boli dve útulné izby, a jedna z nich sa stala Konštantinovým útočiskom. Prvé dni sa hanbil, takmer nevychádzal, a snažil sa neobťažovať starú pani svojimi žiadosťami. Sestra mu nakoniec povedala priamo:
Prestaň sa hanbiť. Čokoľvek potrebuješ, povedz čaj je tu pre hostí.
V skutočnosti sa mu tam páčilo: snehové vločky za oknami, praskajúce drevo v krbe, vôňa čerstvej domácej jedla všetko mu pripomínalo svoj vlastný dom a šťastné detstvo.
Prebehli dni. Na koliesko odevzdal svoje vozíky, neskôr kríky. Nastal čas vrátiť sa do mesta. Po návšteve polikliniky kráčal po chodníku vedľa Ľubomíry, rozprával jej o blížiacich skúškach:
Musím teraz písať skúšky, poznámky. Stratil som toľko času, je to nočná mora. Štúdium ma nepúta
Zober si to, radila jej, tvoj technický inštitút neodíde. Začnite teraz bežať, čo ti lekár povedal znížiť zaťaženie na nohy!
Za posledné týždne sa k sebe priblížili, a Konštantín čoraz viac cítil, že nechce opustiť ten útulný dom a tú dobrú ženu, ktorá sa stala pre neho druhou matkou. Len nemal odvahu to priznať, ani sebe.
Nasledujúci deň balil veci. Hľadal nabíjačku a prišiel k prahu svojej izby, kde stála Ľubomíra a plačala. Konštantín, vedený neznámym impulzom, k nej pribehol a pevne ju objal.
Zostaneš tu, Konštantín? šepkla so slzami v očiach, ako budem bez teba
A zostal. O niekoľko rokov neskôr sa Ľubomíra postavila po boku Konštantína ako matka na jeho svadbe. O rok neskôr prijala v pôrodnici v rukách svojho syna novorodenú vnučku, pomenovanú po svojej vlastnej matke Ľubomíre.
