Konflikt na prvom podlaží
Jana Kováčová stála v predsieni, pevne svierajúc starú kovovú kanvicu, akoby to bola jej posledná zbraň. Na schodisku prvého podlažia, kde zvyčajne pyšne stáli jej hlinené kvetináče s petúniami, geránmi a fialkami, vládol rozruch: tri kvetináče rozbité, zem roztrúsená po ošúchanom linoleume a okvetné listy ležali ako obete búrky. Vzduch vo vstupnom smrdel po vlhkosti, plesni a jemnom kovovom podtóne od zábradlia. Z bytu č.12 hučala hudba niečo elektronické s ťažkými basmi. Jana Kováčová, v kvetovanom župane s slnečnicami a so šedinou vlasovou vrkočou v tesnom copíku, pozerala na vinníka čierny bicykel, ktorý bol pripútaný reťazou k zábradliu, priamo na mieste jej záhonu.
Kto to takto spôsobil? zamumlala, hlas sa jej chvel od hnevu. Moje kvety! Polstoročie som ich pestovala a teraz barbaři!
Dvere bytu č.12 sa rozbehli a na schodisko vyskočil Marek, dvadsiatosemročný sused v šedej športovej mikine a šortkách. Jeho tmavé vlasy boli rozcuchané po tréningu a v ruke držal fľašu vody s výraznou etikétou.
Jano, prečo kričíte? spýtal sa, pozerajúc sa na chaos. Je to kvôli kvetom? Ja som len postavil bicykel, no, kvetináče spadli. Kúpim nové, nie je to nič vážne.
Jana štipla kanvicou smerom k nemu, voda sa rozprskla po podlahe.
Vážne? To nie sú len kvety, Marek! To je duša tohto domu! A vy, mladí, len rozbíjate!
Marek zavrčal oči a popíjal vodu.
Duša? Babička, to sú len rastliny. Môj bicykel je dôležitejší jazdím na ňom do fitka, mám prácu. A vaše kvetináče zabierajú celé miesto!
Z bytu vybehla Ľubomíra, mladšia sestra Mareka. Jej svetlé vlasy boli voľne zložené do neformálneho copíka a v rukách držala ošúchaný učebnicový zošit z psychológie pripravovala sa na skúšku na univerzite. Mala na sebe oversize tričko s nápisom Snívaj veľko.
Marek, si vážne? povedala, keď uvidela rozbité kvetináče. Jano, prepáčte mu, nevedel. Ja to teraz upratujem.
Jana povrčala, oči jej pod okuliarmi zasvietili.
Nevyšiel? To je egoizmus, Ľubka! Vy, mladí, myslíte len na seba! Moje kvety potešovali celý dom, a on ich vymršťal do odpadkov!
Zhora spustila sa Petra, tridsaťpäťročná matka dvoch detí z bytu č.15. Tlačila kočík s najmladším synom, džínsy jej boli posiate škvarkami z jablčného pyré. Za ňou kráčala staršia dcéra Lívia s batohom.
Čo to tu je za krik? spýtala sa Petra, pozerajúc sa po schodoch. Marek, to si ty kvety rozbil? Jana má pravdu, oni ozvláštnili vstup!
Marek hodil fľašu na parapet, ktorá zakričala o okno.
Ozdobovať? Polovica už zvädla! Radšej by sme vymenili žiarovky, než kvety poliali!
Z bytu č.10 vyletel Ivan, osamelý programátor, a vystrčil hlavu s notebookom v ruke. Okuliare mu sklzli na nos a tričko s logom Linuxu bolo vyžmýkané.
Marek, nebuď rozhorčený, povedal, nastavujúc okuliare. Kvety sú ekológia, kyslík. A tvoj bicykel môžeš dať do pivnice.
Marek sa otočil, hlas mu stúpal.
Ekológia? Ivan, ty prichádzaš do vstupu len raz za mesiac, sedíš v kóde! A kde mám dať svoj bicykel?
Predsieň sa premenila na arénu, kde rozbité kvetináče symbolizovali vojnu medzi susedmi, z ktorých každý vnímal kvety inak.
Nasledujúci deň konflikt nabral na obrátky. Jana priniesla nové kvetináče z pivnice, kde si uchovávala zásoby, a dramaticky poliala petúnie, vrviačúc o nevyspytateľnej mladej generácii. Jej farebný župan sa vlnil pod slabým svetlom žiarovky a kanvica sa trblietala. Marek, po tréningu, zistil, že jeho bicykel je opäť zatlačený do rohu, obklopený prázdnymi kvetináčmi, a zavolal sestru.
Ľubka, čo to je za cirkus? zakričal, štipajúc do kvetináčov. Hovoril som, že potrebujem priestor!
Ľubomíra, sediaca pri kuchynskom stole plnom poznámok, odložila učebnicu.
Marek, nevyčíňaj sa. Hovorila som s Janou je skutočne sklamaná. Možno sa ospravedlníš?
Marek zamrkal, vyzúval tenisky, ktoré spadli na podlahu tlmeným úderom.
Ospravedlniť sa? Za čo? Ona rozmiestnila svoje kvety po celom dome, a ja sa musím prispôsobiť? To je aj môj dom!
Ľubka povzdychla, hlas sa zjemnil, no zostal pevný.
Je to náš dom, Marek. A aj jej. Pestuje kvety pre všetkých, a ty si ich rozbil. Pochop, že pre ňu to má význam.
Zhora sa znovu objavila Petra, držíac najmladšieho syna za ruku. Lívia ťahala batoh, na ktorom sa kývalo prívesné kľúče s jednorožcom.
Marek, znovu tu? povedala Petra, čiapky jej sčervenali. Moje deti milujú tie kvety! Lívia
