Dnes som sa zobudila v našom paneláku na Kvetinovej ulici v Bratislave a hneď som pocítila, že niečo nie je v poriadku. Vstúpila som do vstupnej haly s mojím starým kovovým kanvíkom, akoby to bola posledná zbraň proti chaosu, ktorý sa hneď rozliezal na podzemí. V mojich hlinených kvetináčoch s petúniami, geránmi a fialkami bolo vždy poriadok, ale teraz som našla tri rozbité kvetináče, zem roztrúsenú po opotrebovanom linoleume a lupene kvety ležiace ako pošlapané po búrke. Vzduch vo vstupnom dýchal vlhkosťou, plesňou a jemným kovovým podtónom od zábradlia.
Z bytu 12 sa ozývala hlasná elektronická hudba s ťažkými basmi. Keď som si spomenula na svoj farebný župan s slnečnicami a na šedivé vlasy zapletené do pevného copu, moje oči sa stretli s novým čiernym bicykelom, pripútaným reťazou k zábradliu priamo tam, kde som mala svoju kvetinovú výzdobu.
Kto to takto spôsobil? zamumlala som, hlas sa mi chvel od hnevu. Moje kvety som pestovala pol storočia, a teraz barbaši!
Dvere bytu 12 sa roztriasli a na halu vybehlo Matej, dvadsiatsedemročný sused v šedom športovom tričku a šortkách, s rozcuchanými vlasmi po tréningu a s fľašou vody s výrazným logom. Mária Kováčová, prečo kričíte? spýtal sa a obzeral rozpadnutú scénu. Je to kvôli kvetom? Ja som len zaparkoval bicykel, no kvetináče spadli. Kúpim nové, nie je to problém.
Môj kanvník som nasmerovala k nemu, voda stúpala na podlahu. Nové? To nie sú len kvety, Matej! To je duša nášho vstupného! A vy, mladí, len rozbíjate!
Matej zavrčal a napil sa vody. Duša? Stará, to sú len rastliny. Môj bicykel mi slúži na jazdu do fitka, práca ma volá. A tie kvetináče len zabierajú miesto!
Zo bytu 12 vybehla Zdenka, mladšia sestra Mateja, s rozstrapatenou učebnicou psychológie a oversize tričkom Dream Big. Matej, si vážne? povedala, keď uvidela rozbité kvetináče. Mária Kováčová, prepáč mu, nevedel to.
Zmierila som sa a povedala: Nevedel? To je egoizmus, Zdenka! Vy, mladí, myslíte len na seba! Moje kvety potešovali celý dom, a on ich rozmetol do odpadku!
Z hornej poschodia sa spustila Martina, tridsaťpäťročná matka dvoch detí z bytu 15, tlačiac kočík s najmenším synom a v džínsoch poskvrnených od jablčného pyré. Za ňou šla staršia dcéra Viera s batohom. Čo je ten hluk? spýtala sa Martina a pozerala sa na halu. Matej, rozbil kvety? Mária má pravdu, kvety zdobia náš vstup!
Matej hodil fľašu na parapet a zazvonil sklo. Zdobiť? Polovička už zvädne! Radšej by sme vymenili žiarovky, ako zalievať kvety!
Peter, sám osamelý programátor z bytu 10, vyskúšal hlavou z dverí, držiac notebook, okuliarmi sklznutými na nos a tričkom s logom Linuxu. Matej, nebuď horký, povedal, upravujúc okuliare. Kvety sú ekológia, kyslík. Tvoj bicykel môžeš uskladniť v pivnici.
Matej sa obrátil a zdvihol hlas. Ekológia? Peter, ty sa tu občas objavíš, s kódom v hlave! Kde mám dať svoj bicykel?
Vstupná hala sa zmenila na bojisko, kde rozbité kvetináče symbolizovali vojnu medzi susedmi, každý videl v kvetoch niečo iné.
Nasledujúci deň konflikt nabral nový švih. Priniesla som z pivnice ďalšie kvetináče a demonštratívne zalievala petúnie, preháňajúc sa o nevychovanú mládinu. Môj župan sa hýbal pod slabým svetlom, kanvica sa trblietala. Matej sa vrátil po tréningu, našiel bicykel zase v rohu, obklopený prázdnymi kvetináčmi, a zavolal sestru.
Zdenka, čo je to za cirkus? zakričal, ukazujúc na kvetináče. Povedal som, že potrebujem miesto!
Zdenka, sediaca pri kuchynskom stole preplnenom poznámkami, odložila učebnicu. Matej, nevybuchuj. Hovorila som s Máriou, je naozaj sklamaná. Možno by si sa ospravedlnil?
Matej
