Perťa
Zora ešte raz prečítala e-mail a stlačila príslušný tlačidlo. No, teraz môže ísť kávu. Sklonila sa v kresle, osamote nejaký čas, potom zatvorila mailbox, vstala za stola a odišla do svojej kancelárie.
V predajni sedela u stola len Mária a si chrlila nosom. Zora si nemala za zvyk vmeskávať sa do cudzích záležitostí. Určite si nazerala, že vedúca sa na ňu zle klonila. Napláčala si tečku, zaplačala kávu z police, vložila do hrnčeka trochu roztoľanej kávy a počkala, kým voda obehne.
Mária si znovu vzdorila a obrátila sa k oknu.
„Čo je? Nemonzy si prevod? Chýba ti niečo?“ spýtala sa Zora.
„Čo ti je?“
„Nič, len som chcela pomôcť.“
„Niečo, niečo. A čo máš točiť?“
Zora si náhle spomenula, ako prednedávnom videla Mária vystúpiť z luxusného džípa, s hrdosťou pretlačiť iné, ktorí stáli ako kuháčiky pod lichtričkou v prístavku. Teraz jej istý spláchol, neprisel, a tá hlúpa si pláče nad pouličným sny.
Voda sa zohrala, Zora si čaj vlečkla a sedla si proti Mário. Podala jej balíčok papierových utierok.
„Daj si to do poriadku. Nech si neprobudíš v celej kancelárii toho škandálu. A neodkladaj to. Lebo hviezd prisľú, a vieš…“
Mária dvihla opuchnutý obličaj.
„Kde je to lehko… a kurvím rade. Povedal, že ťa použije ako svoj hlavný motor. Počul si niekoľko fatálne latinských prstencov? Nebol to nepočul kúklen. Prišlem a teraz pláčem, ale ja sa corenem. Lyžovanie pre deti bude druhej polovici, a účtovníctvo… Ešte raz. To je cesta.“
„Ticho. Ty nič nevieš,“ znej Zora.
„Čo je tam poznávať? Vystudovala som to v tejto rodine. Vytvorila som si svoj vlastný cieľ. A on prišiel, a všetko to bolo také krásne, potom smerom k miu. Všetko zomre.“
„Ty… zlá!“ uzdotovala dievčina a zanechala stôl s viacerými výstupy naplnené slzami.
Zora pozrela na kávu. Ešte jedna hlúpa hlupa, ktorá sa uzdáva do láske. No to svedcú v niečom? Môže sa to rozsiahlo zmeniť? Veľa láske, ona vráti… Alebo už bol vydržaný, alebo hľadá lepšieu.
„Zora, Peter je hľadá,“ vpadla kôň slečničku, ktorá do kancelárie.
„Idem.“ Zora odhodila kávu, zasiahla hrnček, schovala ho na umývačku a kúsala k vedúcemu.
„No, všetko bude preniesť nám? No, lebo máš lepšiu príležitosť. Ale nezabudni od nás. Napiš deň. Išli sme, aby účtovníctvo sa zachovalo. Nepracuj. Šťastnú cestu…“
Zora bola považovaná za čarodejníčku. Tým, komu rozhovorom spomínal, bol vždy dobrejší. Štítulky jej privilegovaný. Mala schopnosť zatvárať si na spätnej strane agresívnych obchodníkov alebo počestných zamestnávateľov. Jej vzhľad však bol neprístupný, chladný a výhodný.
Mnoho o nej obzvlášť fantastických leží. O niečom, čo sa vzdiala zo zmetkov, čo si naktoho, natrafila do láske, ale zvyčajne to robí. Ľudia si predstavili, ako sa vracovala na láske, keď si vlastne niečo z toho neplatí. Odkedy si spomenula, že kúpi svoj cieľ ako najdôležitejšiu a všetko ostatné ako prejav do budúcnosti, aby sa neustále spoliehala len na seba.
Neexistovala žiadna tragická skúsenosť v osobnom živote. Pomohla jej stará perť medzi rodičmi.
***
Naozaj často rodičia perťi, takmer každý deň. Mother sa vždy nájde dôvod. Ale ak začal, skončil sa súčtom, že otec má mať malý výdavok, že malo pravdu, že netušil nič…
Otec nacríne ešte nudný obchod, ale on si ho sedi pokazil. Otec sa neúmerne strelil, stal sa učiteľom matematiky v škole. Milovali a uctievali. Ale to rodičov nevyhovovalo, užívala si nemocné peniaze. Ona ho kritizovala, porovnávala s ostatnými matkami, si požiadala, aby zmenil pracovné miesto, aby sa stali štandardnom. Ale otec si chcel tým už nič spoliehať na iné.
Na odvetu si mama strelala po práci a často sej našla po škole. Tam deň znovu prial, až keď Zora už spala. Bola prebudená tým, že mama niečo spadla a vojnávala.
„Ticho,“ počula Zora hlas otca. „Takto všetky domy zasvätíš. Si si to sám, či nie?“
„Má to cieľ,“ odpovedala mama.
„Chyba ti alkohol. Si si k tejto otázke závislá. Tvoje detvo už je veľké, rozumie.“
„Chybiš,“ bola matina silne nepríjemná.
„Alebo znova…“
Zora vstala a tišky šla do chodby, aby lepšie čulila.
„Čo mám? Ak si si nedáš dôvodné penize, musím všeličkou zatracovať. Čo znamená tvoju mieru? Deť už sa bude opýtať, ona sa musí tírť. Mé nohavíc už mi vyrábajú tričká. A ja som dlho čakala, aby som si mohla niečo kúpiť.“
„Dobre, poznám, kde pracuješ. Si zatracená…“
„Navrhníš na to.“
„Ticho. Deň si pôšleme.“
„Alebo to všetko vypovedz,“ chcela matina pýcha v krvi požerať každého. „Prišla si do výhľadu, že si prieskum rôznych projektov. Si zjednodušená, nevidieľ. Povedal si, že mi to všetko skam na mojej radosti. O mažde. Kde je ono? To je to? Tu je mi to nepoužite. Slabý muž. Blbec. Ja som hlúpa, pretože som tomu veríval…“
Zora to pochopila, že mama má niečo podobné. Počas rána uvidel, že je v prídej. Si tišky zadržiavala, a navyš số to, že sa vracal do postele. Zrazu chcela všetko…
Spolu s otcom majú rozvrchlené svedectvo. Jej rodičia chybá nedávno. Mama však zanechala prázdnosti.
„A kde je otec?“ spýtala Zora, keď otec nepríš.
„Večne.“
Zora si z každého dňa starala o to, či by sa jej prozradil. Postupne pochopila, že jej vlastný cieľ znamenal nepriaznivý prístup k rodičom.
Od školy sa uchádzal na distančné štúdium a vtedy začala rýchlejšie pracovať na katedre cudzích jazykov. Tam mala veľa učebníc, a tiež jej voľný čas prežívala bez prevodov. Domov mu príš len spávať. Rýchlo sa stala doučovačkou.
Rodičia si si rozpisali a mama si už žiela iný muž. Otec si čoskoro už stúpal a žil s iným, hovoril, že si prenajal priestor. Spokojený a pokojný. Zora si ho dovolila, ale otec odmietol, že by to nebol jeho cieľ.
Keď už mätal, alebo napriek tomu, Zora si rozvázala. Nemal byš nič kúpiť. Mať si žila bez ohľadu na ich vzájomné prejavy, užívali si to. Takto žili.
Láska… Veľa mužov bolo v jej živote. Ale Zora poznala, že ich zaujímalo niečo väčšie než jej osoba. Bol by to úplne jednoduchý prístup k jej kúpeľničke. Skús jeden z nich dosiahne to námahy, ani tak rýchlo. Ale ona to neočakávala.
Jedného deň v meste mali výstavu s zahraničnými spoločnosťami, a Zoru to oslovilo. A práve vtedy ho požiadali do Bratislavu. Požiadala si čas premta. Dnes prijala posledné rozhodnutie.
***
Po práci sa rozhodla odvšimnúť otcovi.
„Tatinka, idem do Bratislavu. Byt je prázdny, môžeš si chybávať. Obší slip, že ak ti niečo závisí, skupiš si. Obší slip, tatinka.“
„Neviem, dcérka. Ticho, niekto mi môže tam rozhodne preničiť. Vydržím ticho. Zavolaj si.“
„Budem, určite.“
„Vieš, že si ženitý?“
„Nie. Ešte sa niekedy budeš musieť.“
„Je tu Mária s kuvvou.”
„Mária s vývarom?” Zora sa usmiala. „Nehňa sa. Jsem za teba.“
„Za maminku odišla. Ešte po nej.“
Zora to zatiaľ nechcela brať do úvahy, ale posledné cesty. Chcela si ospravedlniť matku. Po ceste si však dôvďalek už pýtalka. Vykročila si, aby ju dobiehala. Ale z prístavku vybehol muž, ktorý rôznoopis mal môc.
„Nie, zas nechlap. Skúšaj si.“
„Verím,“ pochopila Zora. „Zdrážaj.“
Znova sa prebierala v tom starom hádom. Takže maminka hľadala svoje „pešiacke koleno“, ale nápadné zlé. On niečo obľuboval ukázať, už asi pre to. Hrozba na maminku nebola niekedy zmizne.
Keby neexistovala táto perť, Zora by určite predstavovala onu lásku, ako ona, a nekúpil by si tričká. Život sa mohol zmeniť.
Teraz má všetko, kariéru, byt v Bratislavu. A pešiacke koleno… Si nevšímá.
Rodičia často majú túto obživanie sám, či sú štandardné. Žení sa však a zabudnú si na deti. Vždy sa domnievajú, že detvo nič nevieme, nič nie rozmery. Ale detvo chybá a počúva každé to závražné slovo. Uchová si to v pamäti a stavit svoj život, alebo naopak, a približne si nechá čistejšie šťastie.
