Konečne!
Keď sa Zuzana vydávala za Jozefa, ani ju nenapadlo, že jej novomanžel má zlý zvyk. Boli spolu len krátko. Jozef jej rýchlo navrhol sobáš, a keď to urobil, bol trochu pod vplyvom.
„Zuza, vezmi si ma,“ povedal a dýchol na ňu pálenku.
„Jozo, si opitý? A v takom stave mi robíš návrh?“ Nahnevala sa len trochu, lebo sa tiež chcela vydať – takmer všetky kamarátky už boli vydaté.
„No veď som z radosti, dúfam, že neodmietneš!“ smial sa. „Tak čo, aká je tvoja odpoveď?“
„Dobre, súhlasím. Ale s podmienkou, že alkohol budeš piť len na sviatky.“
„No veď hovorím – samozrejme, len na sviatky! Dnes je napríklad sviatok – požiadal som ťa o ruku!“
Mladá a naivná Zuzana to nebrala príliš vážne. Netušila, že Jozefov otec pil celý život. Možno to ovplyvnilo aj syna, hlavne keď mu otec občas ponúkol „šálku čaju“.
Jozefova matka, Alžbeta, sa hnevala, keď manžel nalieval synovi.
„Sám tú špinu chlastáš celý život a ešte učíš syna…“ Muž sa len smial.
„Drž hubu, mama! Nech si Jozefo zvyká – je chlap!“
Po svadbe mladomanželia bývali v Zuzaninej jednopizmovej garsónke, ktorú zdedila po babke. Spočiatku bolo všetko v poriadku. Jozef pracoval, občas prišli z práce s pivným dychom, ale vždy mal dôvod.
„Mišo nás pozval, narodil sa mu syn – ako nepíť? Boh prikázal,“ odpovedal, keď sa Zuzana pýtala. „Fero mal narodeniny, to je dôvod. Jankovi sme vozili dosky na chatu, tak nás pohostil. Dôvodov bolo veľa – všetky dôležité. Nemohol som odmietnuť.“
Zuzana porodila syna Tomáška, no Jozef pil ďalej. Domov sa neponáhľal, k synovi takmer neprichádzal.
„Prečo sa nestaráš o dieťa? Veď je tvoj,“ hnevala sa manželka.
„Ty sama hovoríš, aby som na neho nedýchal výpary,“ odpovedal Jozef.
„Prestaň piť! Koľko krát ti to mám hovoriť?“ prosila Zuzana.
Prešlo osem rokov. Celé tie roky Jozef pil, už skoro denne. Najprv ho vyhodili z jednej práce, potom z druhej. Zuzanina svokra bola zarmútená. Videla, že nevesta je výborná človek, vážila si ju, a Zuzana k nej mala rovnaký vzťah.
„Zuzana sa celé roky snaží bojovať s Jozefovým zvykom, ale on neprestane. Každým rokom je to horšie,“ povedala svojej staršej sestre.
„Ani nehovor, Alžbeta. Je mi Zuzany ľúto – taká dobrá žena a matka,“ súhlasila sestra.
Prešli ďalšie dva roky. Tomáško chodil do tretej triedy. Zuzana ťahala rodinu sama, Jozef nepracoval, len svokra dávala peniaze a kupovala vnukovi oblečenie. Jozef už ani nevyzeral ako kedysi pekný chlapec – znížil sa. Polovica zubov chýbala, stratil ich v bitkách a pádoch, vlasy mu rúdli. Ale najhoršie bolo, že nemal žiadne city – ani k žene, ani k synovi. Absolútne nič.
„Zuzana, rozveď sa s tým Jozefom a vyhoď ho. Ako to môžeš tolko rokov znášať?“ hovorili jej mama, kolegyne z práce, susedia – všetci to videli.
Zuzana však svojho naničhodného muža ľutovala. Bola dobrosrdečná, všetkých bezdomovPo rokoch bolesti a samoty Zuzana konečne našla šťastie s Tomášom, ktorý ju a Tomáška miloval takých, akí sú, a ukázal im, čo znamená skutočná rodina. .
