Ako môžeš neveriť vlastnej matke?
Zuzana si pamätá šťastné detstvo, aj keď teraz má dvadsaťpäť a už stihla spoznať životné radosti, aj ťažkosti a klamstvo.
Keď mladý a šarmantný poručík Ján, čerstvý absolvent vojenskej akadémie, požiadal svoju priateľku Martu o ruku, tá tomu nemohla uveriť. Chodili spolu viac ako dva roky, kým Ján študoval, a ich stretnutia boli vzácne. Kadetov nepúšťali na voľno často.
“Marti, poďme rýchlo podať žiadosť, vezmeme sa, potom odídem na nové miesto služby, zariadim sa. A ty prídeš neskôr, vyzdvihnem ťa,” hovoril Ján, šťastný, že skončil školu, dostal hodnosť a čoskoro bude aj ženatý, vážny muž.
“Súhlasím,” radostne odpovedala Marta. Dlho sa túžila dostať preč od domova, od opitého a stále sa hádajúceho otca, a ani matka jej veľmi nechýbala.
Mertina matka sa za otca zastávala, keď bol triezvy, nosila mu jedlo, a potom sa všetko opakovalo. Na dcéru nikto veľmi nedával pozor. Hlavne aby mala čo jest a čo obliecť. Otcov výplatu matka z neho vydobila s výsmevom, kým ju celú neprepil.
V podstate nezažila nič dobré.
“Keď budem mať dcéru,” snívala Marta, “budem ju milovať a vychovávať inak. A žiadne hádky, lebo za takého človeka, ako je náš otec, sa nikdy nevdám. Nájdem si slušného chlapíka.”
Marta prišla za Jánom do odľahlej východoslovenskej dediny, kde slúžil. Dedina bola malá, ale hneď dostali jednopokojový byt. Ján sa prihral – polovica nábytku bola vojenská, zvyšok dokúpil.
“Janko, som tak šťastná, teraz sme spolu a nikto iný nepotrebujeme. A tu som pani domu,” usmiala sa Marta a Ján ju šťastne objímal.
O rok a pol neskôr sa im narodila dcérka Zuzka. Tu už Marta krúti
