Komora a stupnice
Vliezla do komory nie kvôli spomienkam, ale po zaváraninovú fľašu nakladaných uhoriek na šalát. Na najvrchnejšej poličke, za krabicou s vianočnými svetielkami, trčal roh obalu, o ktorom si myslela, že už dávno nemá miesto v jej byte. Látka stmavla, zips škrípal. Potiahla, a z priestoru sa vysunulo podlhovasté, úzke telo puzdra, skoro ako tieň.
Fľašu postavila na stoličku pri dverách, aby ju nezabudla, a sama si kľakla na päty, akoby tak bolo jednoduchšie nič nerozhodovať. Zips povolil až na tretí pokus. Vo vnútri ležala husle. Lak bol matný, struny ochabnuté, sláčik vyzeral ako stará metla. Tvar však spoznala okamžite, a v hrudi niečo cvaklo, ako vypínač.
Vybavilo sa jej, ako v deviatom ročníku nosila puzdro cez celé sídlisko, hanbiac sa, že vyzerá smiešne. Potom prišla stredná, práca, svadba, a jedného dňa jednoducho prestala chodiť do hudobnej, lebo musela stíhať iný život. Husle dali u rodičov do komory, potom sa presťahovali s vecami do nového bytu a tak tu ležali, zabudnuté medzi taškami a krabicami. Neurazené, prosto na ne nevyšlo miesto.
Zdvihla nástroj opatrne, akoby sa mohol rozpadnúť. Drevo bolo teplé pod rukou, hoci v komore bol chlad. Prsty našli hmatník automaticky, ale hneď jej prišlo trápne ruka si nespomínala, ako držať, akoby to bol cudzí predmet.
V kuchyni vrela voda. Vstala, zavrela komoru, ale puzdro nezaniesla späť. Nechala ho v chodbe, opreté o stenu, a išla vypnúť sporák. Šalát sa dal spraviť aj bez uhoriek. Prichytila sa pri tom, že už hľadá výhovorky.
Večer, keď už bol riad umytý a na stole ostali len omrvinky z chleba, priniesla si puzdro do izby. Manžel sedel pri televízore, prepínal stanice bez záujmu. Pozrel na ňu.
Čo si to našla?
Husle, povedala, prekvapená vlastným pokojom v hlase.
Aha. Ešte žijú? zaškeril sa, no bez hnevu, skôr domácka irónia.
Neviem. Zistím.
Otvorila puzdro na gauči, podložila pod ne starý uterák, aby nepoškriabala poťah. Vybrala husle, sláčik, malú škatuľku s kalafúnou. Kalafúna bola popraskaná ako zamrznutá kaluž. Prešla po nej sláčikom, chĺpky ledva zachytili povrch.
Ladenie bolo samostatným ponížením. Kolíky sa krútili ťažko, struny škrípali, jedna sa hneď utrhla a udrela ju do prsta. Potichu zahrešila, aby ju nepočuli susedia. Manžel si odkašľal.
Možno to daj radšej do dielne, navrhol.
Možno, prikývla, ale už v nej bublala urážka nie naňho, na seba, že to nedokáže ani naladiť.
Na mobile si našla aplikáciu s ladičkou, položila ho na konferenčný stolík. Displej ukazoval písmená, šípka lietala. Krútila kolík, počúvala, ako tón raz mizne, raz je privysoký. Rameno jej stŕplo, prsty boleli nezvyklým napätím.
Keď struny konečne nezneli ako elektrické drôty vo vetre, zdvihla husle k brade. Podbradník bol studený, cítila, akoby jej koža na krku zjemnela. Pokúsila sa narovnať, ako v hudobke, ale chrbtica odmietala. Musela sa sama Seba zasmiať.
Čo, bude koncert? spýtal sa manžel bez pohľadu z telky.
Pre teba, pousmiala sa. Drž sa.
Prvý tón ju samú šokoval. Nebola to nota, skôr úpenie. Sláčik sa triasol, ruka nevedela udržať priamu líniu. Zastavila sa, nadýchla, skúsila znova. Vyšlo lepšie, ale stále hanba.
Hanba už bola iná, dospelá. Nebola to tá tínedžerská, keď človek myslí, že ho sleduje celý svet. Tu nesledoval nik. Len steny, muž a vlastné ruky, čo zrazu patrili inému.
Prešla otvorené struny, pomaly, ako v detstve, potichu si počítala. Potom skúsila D-durovú stupnicu, prsty ľavej ruky sa plietli. Nepamätala, kde je druhý, kde tretí prst. Prsty boli hrubšie než kedysi, brušká sa netrafili presne. Nebola tam ani tá kdysi známa bolesť, len pocit, že koža je príliš jemná.
To nič, ozval sa manžel nečakane. No každý hneď nevie.
Prikývla, hoci nevedela, komu patrí to nič. Jemu? Sebe? Husliam?
Na ďalší deň išla do servisu pri električkovej zastávke. Žiadna romantika: sklenené dvere, pult, na stene visia gitary a husle, vonia lak a prach. Majster, mladý chalan s náušnicou, chytil husle sebavedome, akoby držal pracovný nástroj, nie spomienku.
Struny určite vymeniť, povedal. Kolíky premazať, podložku upraviť. Sláčik by trebalo previazať, ale to je drahšie.
Slovo drahšie ju automaticky naplo. V hlave sa vynorili platby za elektrinu, lieky, darček pre vnučku k narodeninám. Skoro povedala: Netreba. Ale spýtala sa:
A ak len struny a podložku?
To pôjde. Zahrajú.
Nechala tam husle, dostala potvrdenku, založila ju do peňaženky. Vonku sa cítila, ako keby dala opraviť nie vec, ale kúsok seba, ktorý sa má vrátiť funčkný.
Doma otvorila notebook, do vyhľadávača zadala hodiny huslí pre dospelých. Rozosmial ju ten pojem dospelí. Akoby to bola zvláštna rasa, čo potrebuje všetko pomalšie a láskavejšie.
Našla pár inzerátov. Niektoré sľubovali výsledky do mesiaca, iné písali osobitý prístup. Zavrela ich, lebo slová ju znervózňovali. Potom si ešte raz všetko otvorila, a nakoniec napísala správu pani učiteľke o pár ulíc ďalej: Dobrý deň, mám 52 rokov. Chcem obnoviť hranie. Je to možné?
Hneď po odoslaní to ľutovala. Chcela správu zmazať, ako by to bolo priznanie slabosti. Už však odišla.
Večer prišiel syn. Vošiel do kuchyne, pobozkal ju na líce, spýtal sa na robotu. Položila varič, ponúkla koláč. Syn si všimol puzdro v rohu.
To je husle? čudoval sa úprimne.
Áno. Našla som. Rozmýšľam… skúsiť.
Mami, vážne? pousmial sa zmäteno. Veď ty… už dávno.
Dávno, prikývla. Preto práve.
Syn sa usadil, obracal koláčik v rukách.
Načo ti to je? opýtal sa napokon. Veď máš dosť roboty.
Pocítila, ako sa v nej dvíha obranný mechanizmus: vysvetliť, ospravedlniť, dokázať, že má nárok. No vysvetlenia vždy znejú smiešne.
Neviem, priznala. Len to chcem.
Syn sa na ňu zahľadel trochu inak, akoby prvýkrát videl ženu, ktorá chce niečo pre seba, nie len mamu, čo všetko zvládne.
No… dobré, povedal. Len sa nepreťažuj. A susedom nech je trpezlivosť.
Zasmiala sa.
Susedia to prežijú. Budem hrať cez deň.
Keď syn odišiel, cítila sa ľahšie. Nie preto, že jej dal povolenie, ale lebo sa nemusela vyhovárať.
O dva dni vyzdvihla husle zo servisu. Struny svietili, podložka sedela presne. Majster jej ukázal, ako jemne natiahnuť struny, ako ich skladovať.
Hlavne nenechávajte pri radiátore, povedal. A držte ich vždy v puzdre.
Prikývla, ako učenica. Doma položila puzdro na stoličku, otvorila ho, dlho sa len dívala, akoby sa bála, že znova všetko pokazí.
Zvolila si najjednoduchšie cvičenie: dlhé sláčiky na otvorených strunách. Kedysi to bolo nudné trestanie, dnes spása. Žiadna melódia, žiadne hodnotenie. Len zvuk a snaha, aby bol rovný.
Po desiatich minútach ju bolelo rameno. Po pätnástich krk. Zastavila sa, husle vrátila do puzdra, zips zavrela. Vo vnútri sa zdvihla zlosť: na telo, na vek, na to, že všetko je ťažšie.
Išla do kuchyne, naliala si vodu, sadla si, hľadela von oknom. Na ihrisku sa tínedžeri krútili na kolobežkách, smiali sa nahlas. Bolo jej ľúto, nie ich mladosti, ale ich drzej bezstarostnosti. Padali, vstávali, bežali ďalej a nikomu nenapadlo, že je neskoro sa učiť rovnováhe.
Vrátila sa do izby, znovu otvorila puzdro. Nie preto, že musí, ale lebo nechcela skončiť rozhnevaná.
Od učiteľky prišla odpoveď večer: Dobrý deň. Samozrejme, je to možné. Príďte, začneme postojom a jednoduchými cvičeniami. Vek neprekáža, treba len trpezlivosť. Prečítala to dvakrát. Slovo trpezlivosť bolo poctivé, upokojilo ju.
Na prvú hodinu cestovala s puzdrom v rukách, ako by niesla niečo krehké a vzácne. V električke si ju ľudia obzerali, niektorí sa šibalsky usmiali. Nasávala pohľady: Nech. Nech vidia.
Učiteľka bola drobná žena okolo štyridsiatky, s krátkymi vlasmi a pozornými očami. V miestnosti stálo klavír, na poličke noty, na stoličke detské husle.
Ukážte mi, povedala, poprosila, aby chytila nástroj.
Hneď zistila, že drží zle. Rameno dvihnuté, brada v kŕči, ľavá ruka tvrdohlavá.
Nebojte sa, povedala učiteľka. Nehrali ste dávno. Najskôr len stojme. Husle nie sú nepriateľ.
Bol to zvláštny pocit, stáť v päťdesiatdva čerstvo rokoch a učiť sa držať husle, ale zároveň v tom bolo čosi oslobodzujúce. Nik nechcel, aby bola skvelá. Cez to sa vyžadovala len jej prítomnosť.
Po hodine sa jej triasli ruky ako po cvičení. Učiteľka dala rozpis: denne desať minút otvorené struny, potom stupnica, neprekročiť viac. Lepšie menej, ale pravidelne, povedala.
Doma sa muž spýtal:
Tak čo?
Ťažké, priznala. Ale dobré.
Si spokojná?
Zamyslela sa. Spokojná, to nie je správne. Bolo to zvláštne, smiešne, trápne, ale akosi svetlé.
Áno, priznala. Je to, akoby som znovu hýbala rukami, nie len robila a varila.
O týždeň si trúfla zahrať malý kúsok melódie, čo si pamätala z detstva. Noty našla na internete, vytlačila v práci, schovala do zložky, aby sa nik nepýtal. Doma si listy postavila na improvizovaný stojan z knihy a škatule.
Zvuk bol roztrasený, sláčik občas zavadil o druhú strunu, prsty sa míňali. Zastavila, začala znovu. Po chvíli nakukol muž.
To je… pekné, povedal nesmelo, akoby nechcel pokaziť okamih.
Neklam, odvetila.
Neklamem. Je to… poznateľné.
Usmiala sa. Poznateľné, to bol skoro kompliment.
V sobotu prišla vnučka. Má šesť rokov, hneď si všimla puzdro.
Babka, čo je to?
Husle.
Ty vieš hrať?
Chcela povedať kedysi, ale vnučka nepozná kedysi. Pre ňu je iba teraz.
Učím sa, odpovedala.
Vnučka si sadla na gauč, ruky si položila na kolená ako na vystúpení.
Zahraj.
Cítila, ako sa vnútri všetko naplo. Hrať pred dieťaťom je ťažšie než pred dospelými. Dieťa počuje pravdu.
Dobre, povedala, vzala husle.
Zahrala tú melódiu, čo ju trápila celý týždeň. Na treťom takte sláčik uskočil, zvuk bol piskľavý. Vnučka sa nezatvárila. Naklonila hlavu.
Prečo to píska?
Lebo babka zle vedie sláčik, zasmiala sa.
Vnučka sa rozosmiala tiež.
Daj ešte raz, poprosila.
Zahrala znova. Nebolo to lepšie, ale neprestala zo strachu. Skrátka zahrala až do konca.
Večer, keď každý išiel po svojom, zostala v izbe sama. Na stole ležali vytlačené noty, vedľa ceruzka na vyznačovanie ťažších miest. Husle v puzdre, zips zatvorený, ale neuložené do komory. Stáli pri stene pripomienka, že už patria do jej bežného dňa.
Na mobile nastavila desať minút. Nie preto, aby sa tlačila, ale aby sa neunavila. Otvorila puzdro, vybrala husle, skontrolovala kalafúnu, napla sláčik. Zdvihla nástroj k brade, vydýchla.
Zvuk bol mäkší než ráno. Potom sa znova zlomil. Nezahrmela. Opravila ruku, pokračovala v dlhom sláčiku, počúvala, ako sa tón drží a trasie.
Keď timer zazvonil, ešte nedala ruky dole. Dohnala sláčik do konca, opatrne vrátila husle do puzdra, zavrela zips. Puzdro postavila späť ku stene, nie do komory.
Vedela, že zajtra to bude rovnaké: trochu hanby, trochu únavy, pár čistých sekúnd, pre ktoré sa oplatí puzdro otvoriť. A to stačilo, aby pokračovala.
