Dnes som si opäť uvedomila, ako tenká je hranica medzi kolegiálnou pomocou a tým, keď ti niekto neustále podsúva svoju prácu. V mojom denníku si potrebujem zaznamenať túto situáciu možno mi to raz pomôže jasnejšie stanoviť hranice.
Keď k nám do oddelenia nastúpila Zuzana Pavlíková pred takmer dvoma rokmi, pôsobila veľmi sympaticky. Elegantná, vždy upravená žena, spoľahlivá, mama dvoch detí skutočne sme ju prijali medzi seba. Zo začiatku išlo o drobnosti: Len som sa zasekla u lekára, prosím, vezmi mi ten telefonát, alebo Musím vyzdvihnúť syna zo škôlky skôr, pomôžeš mi nahrať report do systému? Sú to len dve tlačidlá. V našom tíme je normálne si pomáhať, a nevidela som v tom problém.
Lenže časom sa tie dve tlačidlá nenápadne zmenili na rozsiahle úlohy. Zuzana mi začala písať tesne pred koncom pracovného času: Veď zostávaš v kancelárii do šiestej, a mne doma ochorel mladší syn. Všimla som si, že využíva môj súcit v našej kultúre má matka takmer nedotknuteľné postavenie, a tak na to dlhšie hrala. Nakoniec som však cítila, že už nemám z čoho brať.
Zuzana si budovala obraz unavenej, obetavej ženy, ktorá bojuje na všetkých frontoch domácnosť aj práca. O to viac ma trápilo, že plat máme rovnaký, no večery mi miznú a jej povinnosti sa čoraz častejšie ocitajú v mojej pracovnej náplni. Raz som jej slušne odmietla pomoc, a prišla typická pasívna agresivita: Ty nemáš deti, nevieš, aké je to, keď ťa všetko roztrhá na kusy. To bola presne tá pasca že moja únava nie je relevantná, že moje dôvody nie sú dostatočne dôležité.
Vyvrcholenie nastalo na konci kvartálu, kedy bolo potrebné dorobiť konsolidované tabuľky predaja precízna a časovo náročná práca. O 16:45 mi Zuzana poslala surové údaje s poznámkou: Školská besiedka bola presunutá, musím odísť. Dokonči to, prosím, tebe to zaberie päťnásť minút, ja už nemám kam dať dieťa. Zajtra ti to splatím. V tom momente mi došlo, že ak opäť ustúpim, definitívne prenechám svoje voľné večery jej problémom.
Vedela som, že priame odmietnutie povedie k cyklu výčitiek a napätia. Preto som zvolila iný prístup posunula som jej mail vedúcemu oddelenia, pánovi Vladimírovi Štefánikovi, neutrálnym tónom: Vladimír, pekný deň, preposielam Vám správu od Zuzany. Kvôli rodinným povinnostiam často necháva svoje úlohy na kolegoch a nevládze zvládať pracovné zaťaženie v rámci osemhodinového úväzku. Prosím, zvážte prehodnotenie jej objemu práce alebo možnosť čiastočného úväzku, aby mohla viac času venovať rodine bez toho, aby zaťažovala ostatných. Dnes som maximálne vyťažená a nemôžem prevziať jej úlohy bez straty kvality.
Stlačiť Odoslať bolo strašné v hlave mi bežala myšlienka, že som žalobaba, že ma bude kolektív nenávidieť. Ale už som mala dosť toho, že robím za niekoho iného.
Reakcia prišla okamžite. Vladimír nemal tušenie, že robím značnú časť Zuzaninej práce, z jeho pohľadu všetko fungovalo ako hodinky. Nasledujúce ráno si Zuzanu zavolal do kancelárie. Neviem, čo presne sa tam dialo, no keď vyšla von, bola červená a tichá. Odvtedy už neprišla s prosbou pomôž mi alebo dokonči mi report.
Niektorí by povedali: Treba byť milší, veď deti sú vzácne. Áno, ale láskavosť na úkor vlastnej pohody je už vykorisťovanie. Ak má niekto reálne ťažkosti, v slovenskej firme sa rieši flexibilný pracovný čas, home-office alebo dovolenka nie tajným prerozdelením práce na kolegov.
Môj krok nebol pomstou, iba som potrebovala jasne určiť hranice. Jednoduchá zásada: ak mlčky prevziaš cudziu prácu, dáváš tým signál, že ti to vyhovuje. Od Zuzany už mám pokoj. Náš priamy kontakt je iba formálny, vždy slušne podaný a oddelenie opäť funguje hladko. Ukázalo sa, že Zuzana zvláda svoje povinnosti, ak nepresúva zodpovednosť na iných.
Dnes som si stanovila hranice a cítim pokoj v duši už nikdy nebudem donekonečna suplovať niekoho kvôli jeho rodinným problémom. Niekedy je správne povedať nie, aj keď je to nepríjemné.
