— Zuzka, prisahám, ak ten Ján Hruška ešte raz zaklopká na strop, podám naňho žalobu za šikanu! — Jozef, stojac v predsieni, zuřivo utieral stopy psích labiek z linolea. Jeho hlas sa triasol od hnevu a tričko mu bolo mokré od potu, napriek chladnému večeru. Dunčo, vinnicky vrtiac chvostom, žul gumovú kačičku pri dverách.
— Jozef, ticho, deti spia, — Zuzka, sediac na gauči s pletením, unavene si prešla rukou po čele. Ihly sa jej zastavili a na kolenách mala nedopletenú čiapku pre dieťa. — A nie na súd, to je priveľa. On len… vyčítá. Skúsim sa s ním porozprávať, vysvetlím mu to.
— Vysvetliť? — Jozef hodil handru do vedra, oči mu zablýskli. — Včera v prízemí krical, že Dunčo „smrdí“ a „kazí mu kvety“! Zuzka, náš pes ani nechodí na záhradku!
— Viem, viem, — Zuzka odložila pletenie, hlas mala jemný, ale napätý. — Ale je to sused, Jozef. Ak začneme vojnu, nedá sa tu žiť. Upečiem koláč, skúsim ho obmäknúť.
Jozef frflol, pozorujúc Dunča, ktorý pustil kačičku a teraz lízal zem.
— Koláč? — pokyval hlavou. — No dobre, skús. Ale ak nám ešte raz napíše sťažnosť správcovi, neviem, či sa udržím.
Zuzka a Jozef, mladý pár s ôsmim ročným Miškom a šestročnou Evou, žili v tomto petposchodovom bytovom dome už päť rokov. Keď si prišli Dunča, snívali o veselých prechádzkach a detskom smiechu, ale pedantický sused zhora, Ján Hruška, vyhlásil šteňaťu vojnu. Ich schodisko sa stalo arénou susedských potýčok a dom vonel nielen psou srsťou, ale aj sťažnosťami.
—
Všetko začalo týždeň po tom, čo prišiel Dunčo. Zuzka, vracajúc sa z ranej prechádzky, si všimla, že gerbery v kvetináčoch pri vchode, ktoré Ján Hruška zavlažoval s maniakálnou presnosťou, boli rozšliapané. Napadlo ju, že to boli deti z dvora, ale večer niekto zaklopkal na dvere. Na prahu stál Ján Hruška — vyhňaný, v vyžehlenej košeli, s notesom a perom ako vyšetrovateľ v akcii.
— Zuzana Jozefovna, to váš pes mi rozdupkal gerbery? — jeho hlas bol suchý a okuliare sa leskli v matnom svetle žiarovky. — Tri roky som ich pestoval a teraz sú zničené!
— Jan Hruška, prepáčte, — Zuzka sa zľakla, držiac Dunča za obojok. — Ale on je stále na vodítku, dáva— Ale on je stále na vodítku, dáva naň pozor, možno to boli mačky? — usmiala sa nervózne, zatiaľ čo Dunčo radostne vrtel chvostom, ako keby chcel povedať, že za to naozaj nemôže.
