„Koho si to prinášaš do nášho domu, synak…“
Marta Jánová celý deň varila v kuchyni. Pripravila obľúbené šaláty, naplnila kapustové holubčeky, pekla voňavé kuracie s chrumkavou kôrkou. Dnes bol výnimočný deň – jej syn Juraj mal prvýkrát priviesť svoju nastávajúcu.
Dom bol vycídlený do lesku, obrus vyžehlený, koláč chladol na parapete. Marta si niekoľkokrát upravila vlasy, pozrela sa do zrkadla a s nervozitou čakala – tak veľmi chcela, aby sa jej budúcej neveste páčila.
Zaznelo cvaknutie zámku. Marta narovnala chrbát: „To sú oni!“ pomyslela si a už sa chystala vyjsť do chodby, keď počula tlmené hlasy.
„Juraj, to myslíš vážne? Toto je tvoj byt?… Je to ako nejaké múzeum,“ pohŕdavo odfrkla Zuzana.
„Ticho, Zuzka… Mama ťa počuje. Prečo to robíš…“
„Nech už počuje! Možno jej napadne, že tento bordel je dávno na vyhodenie!“ a so zlosťou kopla do starého sekretára v chodbe.
„Čo si to dovoluješ?!“ Marta vystúpila z izby, tvár jej zbiela, oči iskril. „Si u mňa doma, nie na trhovisku.“
Nastalo hrobové ticho.
Zuzana sa ani neospravedlnila. Pri večeri oškríľala nosom, jedla len málo a neustále naznačovala, že výbava je „komunistická“, a vôbec – žiť tu nebudú, kým nedajú byt do poriadku.
Marťe bolo zle až na fyzickú nevoľnosť. Potichu vstala, vyšla na balkón a pritlačila dlaň k hrudi. Po tridsiatich rokoch prvýkrát ľutovala, že syna vychovala sama. Muž odišiel, keď mal Juro ani nie rok. Všetko zvládala sama – prácu, výchovu, domácnosť.
A teraz práve tento dom stál tej cudzej žene v hrdle.
Keď Zuzana oznámila, že je tehotná, Marta mlčala. Už chápala: tento zväzok nič dobré neprinesie. Príliš odlišné hodnoty. Ale kvôli dieťaťu, kvôli synovi… Ponúkla: „Bývajte tu. Byt je veľký. Jednu izbu si vymaľujte podľa seba.“
„Jedna izba nestačí!“ odsekla Zuzka. „Chceme predať tento vetešník a kúpiť dva byty.“
„Nedovolím ti predať to, čo moji rodičia celý život budovali!“ Marta sa už neudržala.
Na druhý deň prišiel Juraj s papiermi. Žiadal vydelenie svojho podielu. Marta, bez pohľadu, podpísala.
„Predaj. Urob, ako uznáš za vhodné. Len vedz: s týmto domom nestrácaš len steny, ale kúsok našej rodiny.“
O týždeň Martu našli mŕtvu. Ticho, v noci, počas spánku. Juraj našiel jej fotky na parapete. Na jednej – držala jeho ako bábätko pri babkinom klavíri.
Stál v prázdnej izbe, kde teraz znelo už len echo.
A nábytok? Ten už Zuzka stihla predať.
O tri roky neskôr býval Juraj vo „svojom“ garsóniaku. Sám. Zuzka s dieťaťom – oddelene. A zreštaurovaný starý stôl so zeleným suknom stál v kúte. Vedľa – fotka mamy. A každý večer sa jej v duchu ospravedlňoval…
