Kto hľadáte? Zdenka Šimonová s Jánom vyšli na zápražie a pozerali sa na návštevu. Hľadám Zdenku Šimonovú! Som jej vnučka, presnejšie pravnúčka. Som vnučka Jozefa najstaršieho syna Zdenky Šimonovej.
Zdenka sedela na lavičke zalitej slnkom a užívala si prvé teplé dni. Konečne prišla jar. Len Boh vedel, ako Zdenka prežila túto zimu.
“Už by som ďalšiu nezvládla,” pomyslela si Zdenka s úľavou. Nebála sa už odísť. Naopak, čakala na ten moment. Peniaze už dávno našetrila. Oblečenie kúpila.
Nič ju na tomto svete nedržalo.
***
Kedysi mala veľkú rodinu manžela, Šimona Jána, vysokého muža, a štyri deti tri chlapcov a dievča. Žili v harmóne, pomáhali si, málokedy sa hádali. Deti jeden po druhom vyrastli a rozleteli sa do sveta.
Dvaja najstarší synovia študovali na vysokých školách a potom odišli pracovať do miest. Prostredný v škole neprospieval, no vybudoval si úspešný biznis, ktorý ho nakoniec zaviedol do zahraničia, kde zostal. Aj dcéra nezostala v rodnej dedine odletela do hlavného mesta a čoskoro sa vydala.
Spočiatku deti rodičov často navštevovali. Písali listy, a keď prišli mobilné telefóny, začali volať. Jedného po druhom prišli vnúčatá. Zdenka občas vytiahla starý ošúchaný kufor a vydala sa k niektorému z detí pomáhať s výchovou.
Postupne aj vnúčatá vyrastli z babičkinej starostlivosti. Čím ďalej, tým menej ju volali, tým menej zvonil telefón. A na návštevu už deti ani nepomysleli nemali čas. Práca, rodina, vlastné deti, ktoré rástli.
Dôvodom pre príchod do rodného domu bola správa, že otec Šimon Ján zomrel. Zdalo sa, že taký silný a zdravý muž sa dožije stovky. Ale dopadlo to inak.
Po pohrebe sa deti rozišli. Spočiatku matke volali, ale postupne hovory ustali.
Zdenka sa snažila volať sama, ale rýchlo pochopila, že deti majú iné starosti, a ustúpila. Takto žila posledných desať rokov. Raz za čas niekto z detí na ňu spomenul a zavolal, a vtedy sa žena celý týždeň usmievala.
Raz sedela Zdenka na lavičke a rozmýšľala.
Dobrý deň, teta Zdenka! za plotom stál mladý muž a usmieval sa. Pamätáte ma?
Zdenka prižmúrila oči:
Ján! To si ty?
Áno, teta Zdenka! potešil sa chlapec a vošiel do dvora.
Ján bol synom susedov, ktorí sa bez hádky ani deň nezaobšli. Pokiaľ si Zdenka pamätala, bol stále hladný. Zo súcitu mu dávala jedlo, oblečenie po svojich deťoch a nechávala ho prespať, keď jeho rodičia usporiadali ďalšiu pitku.
Rodičia Jána dlho takto nevydržali. Zomreli. Janka odviedli do detského domova a odvtedy ho Zdenka nevidela a veľmi za ním túžila.
Kde si bol tak dlho, Ján? potešila sa žena.
Najprv v detskom domove, potom som slúžil v armáde, potom som študoval. A teraz som sa vrátil domov. Chcem našu dedinu povzniesť!
Čo už je tu na povznesenie? mávla rukou Zdenka. Všetci odišli.
Nič! Nezahyniem!
A Zdenka začala žiť iný život. Ján sa dal do práce u Najdiaka najväčšieho farmára v dedine.
Vo voľnom čase opravil svoj starý dom po rodičoch a na Zdenku nezabúdal pomáhal jej v dome. Zdenka sa rozžiarila. Volala ho “synčekom”. Takto žili tri roky.
Odchádzam, teta Zdenka povedal raz Ján s ospravedlnením. Najdiak sa úplne zmenil. Chce, aby sme pracovali, ale nechce platiť. Idem zarobiť. Nehnevajte sa!
Ale čo ti, Ján, kde by som sa hnevala? Iď s Bohom!
Zdenka zostala opäť sama. Niekedy ju samota dohnala k slzám. Takto trávila dni v očakávaní svojho konca. Ale niečo ju stále držalo na tomto svete.
****
Dobrý deň, teta Zdenka! ozval sa známy hlas. Zdenka pozrela na plot a uvidel
