Vieš čo, musím ti porozprávať, čo sa stalo s kocúrikom, ktorého našli pred panelákom v Bratislave. Predstav si, bol to domácich miláčik, čistý rozmaznanec menom Šaňo. Úplne sa stratil zo všetkého toho chladu a strachu nikdy predtým nebol vonku! To bol parádny šok. Behal z jednej strany na druhú, mňaukal tak žalostne, že ťa až pichne pri srdci. Škrabkal na tú ľadovú vchodovú bránu, dokonca ju chcel ohlodať zúbkami. A furt, koho videl, ten bol pre neho záchranca suseda, deti zo susedstva, úplne hocikto, stačilo, že dakto prechádzal okolo. Kocúr sa im ovíjal okolo nôh, triasol sa, hľadel do očí s prosbou o pomoc. Vyhodili ho rovno z tepla, s domácej pohodičky pri radiátore a vonku fujavica, sneh a studený vietor.
Vieš, čo bola za tým za logika? Jeho panička si zmyslela, že si domov prinesie ďalšiu mačku, lebo vraj videla pekné inzeráty na britské modré. Ale podmienkou bolo urobiť testy tej pôvodnej mačky teda Šaňa. Dali ho testovať a bum laboratórium ukázalo, že je nositeľom vírusu mačacej imunodeficiencie. Lenže on bol úplne v poriadku, ten vírus bol len niekde v pozadí, imunita to držala a u ľudí či psov to vôbec nič neznamená neprenáša sa to.
Ale panička si povedala: Tu mám chorého kocúra, čo ak je to ešte aj nebezpečné? Ani si nič nenaštudovala, ani nevolala veterinárovi, proste ho šmarila na ulicu. A von v zime! Vraj lepšie je sa ho zbaviť, než riskovať, že by toho druhého nakazil.
Chvalabohu, všímavá teta v dome vieš, tá na vrátnici zbadala, že Šaňo sa už netočí pred dverami, len leží na snehu, stiahnutý do klbka a ledva dýcha. Bol na konci síl, mrzol. Keby ho nikto nebol vzal dnu, asi by už neprežil. Teta ho zobrala do svojej miestnosti, položila mu moju starú zimnú bundu k radiátoru a dala mu trochu zo svojej pohánkovej kaše na obed. V ten moment to bola preňho úplná spása, ako nový život teplo aj jedlo ho postavili na nohy.
Potom si ho prišli vziať ľudia z útulku. Mal riadne prechladnutie, teplota, všetko možné, ale dostal lieky, dali ho dokopy a zasa je fit. Teraz je z neho krásny a zdravý kocúrik, má tri roky, už je kastrovaný, očkovaný, má veterinárny pas. A ver či never, je stále taký túlivý, až ti to je ľúto objíma ťa labkami okolo krku, pradie ti do ucha, vlastné pesničky, teší sa z každého dotyku! Hoci zakaždým, keď ho dobrovoľníci dávajú naspäť do klietky, smutným pohľadom dáva najavo, že chce byť znova doma. Je to čistokrvný bytový kocúr, potrebuje pohodu, deku a svojeho človeka, čo ho bude mať rád.
Toto ti je životný príbeh, že? Chudák kocúr, kvôli neznalosti a strachu skončí v snehu, a pritom všetko, čo chcel, bolo trochu lásky a tepla. Dúfam, že nájde normálnu rodinu, čo mu to všetko vynahradí.
