Eva študovala na univerzite a ako väčšina študentov si privyrábala, väčšinou nočnými smenami. Matka jej nemohla pomáhať a iba na jeden štipendijný príjem sa v veľkom meste nedalo prežiť.
Po letnej skúškovom období si zobrala voľno a na tri týždne odišla za mamou. Vracala sa odpočinutá, vyspatá, naložená zeleninou zo záhrady a pohármi s džemom, ktoré jej mama starostlivo uložila do tašky.
Eva vystúpila z autobusu na prístaništi. Po dlhej ceste sa jej taška zdala dvakrát ťažšia. Dotiahla sa k zastávke a s úľavou položila svoj bremeno na lavičku.
Miesto návratu do mesta ju neskôrovalo. U mamy bolo fajn, ale už dva roky žila sama, zvykla si byť paniou na svojom pohári. Chýbali jej ruch mesta, kamaráti. Keď začala pracovať, mohla si dovoliť prenajať si byt a odísť z internátu.
Bývanie bolo malé, v sídlisku, ale hlavne – lacné. Okná viedli na pustatinu porastenú vysokou trávou, za ktorou stála husto lesná stena. V noci nevidno žiadne svetielko, no ráno slnko zaplavilo byt jasným svetlom. A v zime bolo svetlo aj v noci od bieleho snehu, ktorý pokrýval pustatinu.
Vtedy niekto ticho zaskučal. Eva sa pozrela pod lavičku a uvidel špicatú hnedú mordičku. Vo veľkých vystúpených čiernych očiach stálo výraz túžby a strachu. Až teraz si všimla vodítko, ktorým bol pes priviazaný k lavičke. Sadla si do drepu. Nôžky odčehnala od nej hlbšie pod lavičku, jemne sa trasúc.
„Neboj sa. Poď von.“ Eva opatrne potiahla za vodítko.
Nerado, so štekaním, nôžky vyšli spod lavičky, pripravené každú chvíľu sa tam vrátiť.
Ale Eva pevne držala vodítko.
Pes dýchal rýchlo, jazyk mu visel z papule. Stál nezvyčajne horúci august. Preto sa nôžky schovávali v tieni lavičky pred úporným slnkom.
Eva pochopila, že pes chce piť. Nedaleko stál stánok s nápojmi a drobnosťami.
„Hneď som späť,“ pošepkala nôžkam a išla ku stánku.
„Malú fľašu vody, prosím,“ požiadala neprívetivú predavačku. „Nemáte náhodou prázdnu plechovku od konzervy?“
„Nechcete radšej jednorázový pohár?“ usmiala sa žena.
„Nie, pre psa by to bolo ťažké. Tam pri lavičke sú priviazané nôžky. Neviete, ako dlho tam sedia?“
Žena prižmurila oči, pozrela smerom k lavičke a vzdychla.
„Ľudia sú krutí. Otvárala som stánok o ôsmej, videla som, ako prišlo auto, muž vyviedol psa, priviazal ho k lavičke a odišiel. Nikdy sa nevrátil. Myslím, že ho opustil. Tu máte. Len je neumytá.“ Podala Evine plechovku od šprotov.
Poďakovaná zaplatila za fľašu vody, ktorá tu stála dvakrát toľko ako v iných obchodoch, a vrátila sa k lavičke. PEva si myslela, že srdce jej pukne žiaľom, ale keď pocítila, ako ju Fiona láskavo olízla po tvári, uvedomila si, že láska sa nikdy nestráca – len mení svoju podobu.
