Kocúr, ktorý sa už takmer zmieril s tým, že skončí v samote že zamrzne, zomrie hladom, sklamaním a zúfalstvom zrazu pri sebe ucítil niečo malinké a teplé…
Vyhnali ho preč. Prosto ho vyhodili. Po desiatich rokoch života s tou istou rodinou.
Dôvod tomu dal doktor: vraj u novonarodeného dieťaťa by sa mohla objaviť alergia na srsť. Práve toto nejasné mohla by sa rozhodlo o kocúrovej budúcnosti.
Samozrejme, dospelého, desaťročného kocúra nikto nebral domov. Muž bez váhania a výčitiek svedomia odniesol kocúra nie k príbuzným, ale rovno na ulicu. Do vedľajšieho dvora, medzi záveje a mráz, aký býva len v zimnom Prešove. Dobre vedel, že kocúr už nenájde cestu späť. Sotva prežije ešte jednu noc rádiá hlásili treskúcu zimu.
Chladná vypočítavosť. Logika bez citu.
Ak by nezasiahlo čosi vyššie, všetko by sa tak skončilo. No osud to zariadil inak. Kocúr, pripravený vzdať sa a zaspať naposledy, ucítil niečo živé vedľa seba. Ticho sa pohol, otočil hlavu a zamrzol prekvapením.
Pred ním sa k sebe túlili dve drobné klbká s obrovskými, dôverčivými očami. Hľadeli naňho s nádejou, akoby na neho čakal celý svet.
No ešte toto… pomyslel si s unaveným šomraním. Ani zomrieť mi nedajú pokojne. Za čo je toto trest?
Mačiatka. Aj ich ktosi vyhodil. Dve bábätká do tej istej zimy, do rovnako nemilosrdného mrazu. Dôvod ktože vie. Ale bolo jasné: ak sa on vzdá, oni určite neprežijú. Zamrznú vedľa jeho vychladnutého tela.
Začal hýbať stuhnutými labkami. Prikryl mačiatka, pritúlil ich k sebe a začal ich dôsledne umývať. Prítulne sa k nemu schúlili, v očiach sa im blýskala dôvera akoby v ňom videli samotnú záchranu.
No teda, do čoho som sa to dostal… povzdychol si v duchu.
Brucho mu od hladu zvieralo ako kliešte. Čo potom tie malé? Zdvihol sa teda, kríval k smetným košom v blízkosti ešte cítil vôňu jedla.
S námahou našiel pár premrznutých kúskov fašírky a trochu kuracích drobkov. Doniesol ich mačiatkam, nech najskôr jedia ony, sám dojedol zvyšky. Najedené úhľadne zaliezli pod jeho brucho, zaspievali pradivú pesničku a upadli do spánku, túliaci svoje nosy.
Aj kocúra zalomil náhly spánok.
Prebudil ho hlas:
Maminka! Oci, pozrite! Tu je mačka s bábätkami!
Takmer sa uškrnul. No jasné mačka…
Ale dievčatko už také, čo obíde cudziu biedu, nebolo.
O desať minút bola späť. V jednej ruke voňavé jedlo zabalené v taške, v druhej stará, ale teplučká deka. Teraz už netrčali na holom snehu mali pod sebou mäkkú deku a trochu tepla.
Ešte ani hodina neubehla a dievča sa vrátilo aj s otcom. Otec niesol búdku zbúchanú z kúskov starej skrine. Na prednej strane zavesil papier s načervenalým nápisom: NECHAŤ NA POKOJI. NEVYHÁŇAŤ. KRMÍME ICH. BYT Č. 22.
Celý večer nosili susedia dobroty konzervy, zvyšky večere, krabičky s detskou výživou. Starosť a súcit zachvátil celý vchod.
Na druhý deň zasa prišli otec s dcérou pozrieť mačaciu mamu s mačiatkami. Mačiatka, keď sa najedli, už ani nedošli k Sivkovi zaspali na polceste.
A podvečer, keď sa rodina vracala, kocúriky s radostným pískaním pribehli dievčatku v ústrety.
Sivko všetko pozoroval z búdky, zíval. Prísť nemienil. Už mu srdce raz niekto zlomil a znova veriť sa zdráhal.
Mami, prehovorila dievčinka. Veď si nepokŕmila mamu týchto mačiatok. Aj ona musí byť hladná…
Nezveličuj, mávla rukou žena. Dospelá je, poradí si.
Aká mama, zahundral otec, veď je to kocúr, nie mačka.
Ale čo to hovoríš? zamračila sa žena, veď sa stará, umýva… to bude určite mačka.
Pozri lepšie, zasmial sa muž. Chýba jej mamovský vzhľad aj čokoľvek, čím by kojila.
Žena si čupla, obzerala Sivka, potom mu opatrne prešla rukou po brušku. Sivko nespokojne mykol ňufákom a pozrel na ňu vyčítavo.
Preboha… zašepkala žena. Veď to je naozaj kocúr!
Hm, trafila sa, myslel si Sivko.
Takže ty… v tejto ukrutnej zime… si sa o malých staral sám? Hrial si ich a kŕmil?
Sivko sa ani nepohol. Na čo jej slová? Pre neho boli dôležité už len tie deti, ktorým túžil nájsť lepší domov a potom sa nenápadne vytratiť.
Osud však rozhodoval ďalej.
Žena neodišla rozplakala sa.
Maminka, šepkalo dievča a túlilo mačatá. Pozri naň. On bol isto domáci… asi ho teraz vyhodili…
Áno, dodal otec. Niekto si povedal, že je navyše. No on sa namiesto čakania na smrť stal mamou pre týchto. Odložil svoj záver, aby oni mohli žiť.
Ty mi to robíš naschvál? zahuhlila žena cez slzy. Vieš, že sa rozplačem.
Len hovorím pravdu, povedal muž pokojne.
Žena pristúpila k Sivkovi, opatrne ho zodvihla a pritisla si ho na hruď.
Sivko stuhol, bol pripravený vyskočiť namiesto toho zamňaučal a rozpriadol. Sám nechápal, prečo.
Čakal, že ho len vykŕmia, dajú do poriadku a znovu vypustia von. Lenže…
Ocitol sa vo vani. Umývali ho šampónom. Pobúrene vrešťal, no dievča ho hladilo a mama utešovala.
Potom mu dali teplý uterák, mäkký gauč. Voňavé krmivo. A mačiatka, ako vždy, znovu usnuli zahriate pod jeho bruchom.
Skutočný hrdina, šepkala žena, keď ho hladila po chrbte. Málokto by mal také srdce
Snažia sa mi zalíškať, zívol Sivko. No dobre. Keď vstanem, možno ich len trošku poškriabem.
Ale namiesto škrabnutia sa zase rozpriadol. Dievča sa smialo.
Nech je, nechám ich na pokoji. Možno sú naozaj dobrí, pomyslel si Sivko.
K sebe si oprel mačiatka a začal im lízať ušká. Žena znovu utierala slzy.
Ženy sú veru čudné, usmieval sa už len v duchu. Umývajú, potom plačú. Asi ich hryzie svedomie.
Pevne objímal spiacich drobcov. Netušil, že bol pravde blízko práve mama predtým zakázala vziať domov pouličnú mačaciu rodinku. Preto tú búdku postavili otec s dcérou.
A tak teraz spali traja Sivko so svojimi nájdenými mačatami, všetci v jednej chlpatá kôpke.
Rodina stála vedľa a v tichu sa dívala na starého kocúra, ktorý sa ukázal byť lepším ako mnohí ľudia.
Ale veď my sme neobišli, však? šepla potichu dievčinka.
A ocko s mamou len prikývli.
Možno to bol ich najlepší skutok za dlhý čas.
