Kľúče
Ja ho milujem! A ty mi hovoríš o nejakých hlúpostiach! Nechcem nič počuť! Závidíš mi, preto sa mi miešaš do života! Nechaj ma už konečne na pokoji! Rieš si svoje veci!
Lucia nekričala. Ona reveľkým hlasom, až dokonca starý sused pán Viktor, ktorý opravoval svoje auto v garáži, sa obrátil a počúval, čo sa deje. Viktor nikdy nebol zvedavý, takže to znamenalo iba jedno Lucia naozaj vykrikovala veľmi nahlas.
A pravdu povediac, na to mala…
Myslela si, že má. Pretože zamilovanosť bola pre Luciu stavom duše. Ak aj mala nejaké prestávky, boli také krátke, že si ich všimli len tí, ktorí Luciu poznali ako vlastnú dlaň. A takých bolo iba zopár mama, ktorá však už nebola medzi živými, a sestra, Jana. Ale Jana sa už dávno rozhodla, že Luciu chápať nebude.
A bez tej krásnej zamilovanosti Lucia akoby len prežívala, nie žila. Pohľad mala stratený, myšlienky sa rozutekali, nervy jej vypovedali službu tak, že sa jej kolegyne radšej vyhýbali:
Možno by si si mala dať nejaké ukľudňujúce tabletky, Lucka. Je s tebou nejako ťažko!
Lucia si hryzla spodnú peru, zaťala zuby a v duchu si myslela svoje o týchto čudných ženách.
Im sa žije isto ľahko! Manželia na nich čakajú doma, deti pobehujú okolo A ona? Ani dom, ani muž! Ani sa to nečrtá! Síce syna má, ale za vzorového dieťaťa by ho určite nikto neoznačil. Dokonca aj v porovnaní so svojimi bratrancami a sesternicami, jej Michal v každej oblasti zaostával. Deti Jany boli šikovnejšie. Starší, Samuel, vynikal vo futbale i v škole, a mladšia, Veronika, spievala a tancovala vo folklórnom súbore, ktorý pravidelne vyhrával všelijaké súťaže. Za necelých desať rokov toho stihla toľko, čo jej teta Lucia za celý život nevidela.
To bolo aj Lucii ľúto. Prečo je to tak? Veď aj ona sa v detstve venovala rôznym krúžkom, hoci nikdy pri jednom dlho nevydržala. Srdcu nerozkážeš! Ak ju to prestalo baviť, jednoducho odišla a našla si niečo iné.
A tak treba žiť! Počúvať svoj vnútorný hlas! Veď iný život už nebude. A radosť na striebornom podnose vám nikto neprinesie: “Len si vezmi, Lucka, všetko len pre teba! Nehanbi sa, my ti to nezávidíme!”
Túto pravdu Lucia pochopila dávno. Pozorovala sestru ako sa učí nad knihami, kým sama sa chystala na diskotéku:
Janka, všetko sa naučíš! A kto ťa potom bude chcieť za ženu? Na teba chlapci ani nepozerajú!
A načo mi sú teraz chlapci? A babka predsa hovorila niečo iné!
A čo? Ja si pamätám!
Ale nie celkom presne. Hovorila, že múdra žena nikdy neukazuje pred mužom svoj náskok, ak ho miluje. Veď to je rozdiel
Ale neotravuj mi s tým hlavu! Radšej mi pomôž upraviť vlasy! Peter na mňa už čaká!
Lucia utekala na rande, Jana si sadala s novou knižkou na pohovku. Dve hodiny ticha boli u nich doma vzácne.
Janu mala Lucia, samozrejme, rada. Ako inak. Veď iných nemala. A Janka poznala Luciu skoro tak dobre ako samú seba. Lucia nikdy nebola zlá. Trocha rozlietaná, nesústredená, neistá, ale rozhodne nie zlá. Naopak, jemnosti a láskavosti mala oveľa viac ako Jana. Lucia stále nosila domov túlavé mačky, psov, a aj keď musela sľúbiť, že byt nebude ako zoo, vždy sa o tie zvieratá starala sama. Rodičia jej to dovolili iba pod podmienkou, že nenaťahá domov ďalšie. To Lucia splnila a nikdy od Jany nepožiadala pomoc s venčením psa alebo čistením mačacích záchodov.
Pravdupovediac, občas sa zdalo, že zvieratá má Lucia radšej než ľudí.
Lucka, mama ťa prosí, aby si šla k babke pomôcť s upratovaním.
Choď ty, ja mám svoje veci!
Aké veci?
To je jedno! Dôležité. Murko kríva, musím ho zobrať k veterinárovi.
Kríva už týždeň.
A čo?! To je dôvod, aby som ho zamenila za babkine problémy? Babka ešte nie je taká stará, zvládne to! Ale Murko je mačka, o seba sa nepostará.
Potom sa dievčatá pohádali, každá odišla svojou cestou a Jana šla k babke, kým Lucia si obliekala svoju najlepšiu blúzku na stretnutie s Petrom. Murko bol len výhovorka, aby si nemusela kaziť deň upratovaním, ktoré nenávidela.
Školu dievčatá skončili každá inak. Jana s vyznamenaním, Lucia tak normálne. Bežne.
Lucia nikdy nemala problém s výberom povolania. Vždy chcela byť cukrárkou. Milovala koláče, torty v detstve stála pri cukrárskej vitríne, kým jej mama či otec nekúpili zákusok. Zákusky doma skoro nejedla. Skôr ich obdivovala a modelovala také isté kvety aj z plastelíny.
A zase sa ich cesty rozdelili.
Jana sa presťahovala k chorej babke, ktorej bolo treba pomáhať. Byt bol blízko univerzity, tak vyhovoval všetkým. Babka mala opateru, Janka mohla dlhšie spať a bola pokojnejšia. Boli ako spriaznené duše. Svojho nastávajúceho, Martina, predstavila babke medzi prvými.
Žite spolu, deti! Všetkým bude dosť miesta!
Svadba bola skromná, ale veselá. A Jana s manželom sa usadili u babky. Babka sa netajila tým, že byt nechá vnučke.
Tak to má byť, Janka. Lucke ostane dedova izba. Tá v spoločnom byte. Vám s Martinom byt. Škoda len, že vaše deti už neuvidím… Ale veľmi by som chcela!
Svojho prvého pravnuka babka ešte uvidela a aj podržala na rukách. Odišla, keď Samkovi boli dva roky. Posledný rok bojovala s následkami porážky, ale jej srdce to nevydržalo, a Jana plakala, keď sa lúčila s tou, ktorá jej dala toľko lásky.
Jankini rodičia babkine rozhodnutie prijali, veď si ich dcéra opateru zaslúžila.
Lucii to bolo vtedy úplne jedno. Bola po uši zaľúbená a nezaujímalo ju, komu čo pripadne. Mala predsa lásku!
I keď, ťažko nazvať to láskou. Lucia horela vášňou, jej partner o ňu až taký záujem nejavil. Vyhovovalo mu, že Lucia príde, uprace, navarí, operie, ale nikdy uňho ani neprespala.
Som starý samotár, Lucka. Pre mňa je to ťažké.
Svojimi očami pretočila k nebu a požiadal ju, nech mu uprace “ateliér” a potom ju vyprevadil so slovami:
Umenie, Lucka, vyžaduje obeť! Musím sa mu odovzdať celkom! Veď poznáš… láska, zodpovednosť, kopec toho som unavený!
Lucia len kývla a s pochopením sa usmiala, hoci jej portrét už roky zapadával prachom v rohu jeho ateliéru. Nikto predtým jej portrét nenamaloval. Bol to dôkaz, že je aspoň niečím zaujímavá.
Portrét dostala na pamiatku, keď mu oznámila, že čaká dieťa.
Šla v ten deň po ulici a prižmúrila oči do slnka. Jej predstavy lietali tak vysoko, že ledva dýchala. Nový život, čo v nej rástol tak nečakane a zároveň tak včas, bol pre ňu zázrak.
Ale tento zázrak sa rozplynul hneď, ako jej partner zamračene prerušil jej nadšenie v ateliére:
Aké dieťa? Ty si sa zbláznila?!
Koniec bol banálny a prázdny ako priepastná diera, do ktorej Lucia padla po tejto správe. Jej sny potichu praskli a rozleteli sa na kúsky také malé, že by ich nezlepil ani najlepší reštaurátor. Lucii už ani nenapadlo zachraňovať vlastnú hrdosť. Mlčky kývla na jeho výčitky a poprosila o portrét:
Na pamiatku…
Dovolil jej to veľkoryso, a večer ten portrét Lucia rozstrihala na kúsky:
Ešte budem mať svoje šťastie! Ty nie…
Ako dopadol jej bývalý, netušila, ani ju to nezaujímalo. Mala svoje starosti. Syn, o ktorom snívala, sa predsa narodil, ale ani jej veľkým šťastím nebol. Hľadala v ňom črty otca, jeho “genialitu”, a nachádzala len nič. Michal bol pokojný, tichý chlapec, nemal sklony k umeniu. Najviac miloval futbal a šach. Šachový krúžok si našiel sám, po škole chodil zamyslený, keď sa ho Lucia spýtala:
Čo ťa na tom šachu baví? Veď je to nuda!
“Nuda” to pre Michala nikdy nebola. Hra mu pripomínala tanec jednoduchý a krásny. Niekedy, keď študoval obzvlášť zaujímavú partiu, vstal a tancoval podľa hudby, čo mu znela v hlave. Robil to len vtedy, keď ho mamka nevidela. Lucia by mu to neschválila. Také tance ju strašili.
Tanec nie je pre chalanov! Prestaň s tým!
Jediná, kto Michala rozumela, bola jeho sesternica Veronika. Matkina nenávisť k sestre bola preňho záhadou, no stará mama vravievala, že rodina je rodina a to, čo osud dal, netreba odmietať. Prečo to mama neberie vážne, nechápal, ale babkine slová si pamätal. S bratrancom mal normálny, pokojný vzťah, no Veroniku mal naozaj rád. Vedela nájsť cestu k jeho zasnivanej duši, počúvala jeho rozprávanie o hudbe logiky a snoch.
Počuješ ju? Veronika sa fascinovane pýtala.
Áno. Tichá, ale krásna…
Aj ja ju počujem. Tuším… Ukážem ti!
A Veronika tancovala po izbe, snažila sa vyjadriť, čo jej srdce vravelo, keď jej brat dôveroval. Michal cítil nie je sám. Mal niekoho, kto ho pochopí a podporí.
No deti si nevolia, s kým sa budú stretávať. To závisí od rozmarov rodičov. Lucia mala tých rozmarov priveľa. Keď sa s Janou pohádali, zakaždým mohla Michalovi zakázať stretávať sa s bratrancami a sesternicou.
Michal sa proti mame brániť nevedel. Robil, čo vládal trucoval, robil hladovky, lebo vedel, že mama nakoniec povie: “No dobre, rob si čo chceš! Už ma nebavíš!”
Dlho ani len netušil, prečo sa jeho mama s Janou háda. Nevedel, že keď sa narodil, Jana Lucii vždy pomáhala, kým jej Lucia nevyčítala, ako babka rozdelila byty.
Je to nespravodlivé! Som rovnaká vnučka ako ty!
Luci, ja som to nechcela! Ak chceš, predajme byt a rozdeľme si peniaze! Nechcem sa s tebou hádať!
Nie! Nechcem tvoje almužny! Babka ťa vždy milovala viac, preto ti dala všetko! Mňa nikto nikdy naozaj nemiloval!
To nie je pravda! A čo ja? A rodičia?
Čo je to za lásku, keď ma nechápete? Myslíš, že mi na tom byte záleží? Chcem len vedieť, že aspoň rodina ma má rada!
Lucia…
Dosť! Už nič nehovor, nechcem počuť!
Urážka zapustila medzi sestrami koreň a začala z každého vyťahovať staré krivdy. Lucia si v duchu pripomínala: Pozri, Lucka, pamätáš, keď Janke kúpili bábiku v ružových šatách, hoci ty si chcela tú farbu? Janka s tebou nechcela vymeniť! Také maličkosti Ale všetky tieto veci bábiky, handry, špirály, ktoré dala rodičia Janke, bývanie, práca, deti iné než jej “čudný” Michal, to všetko sú tehličky, z ktorých je postavený dom jej nádejí krivý, škaredý, nedokončený, prázdny. Pretože všetko, čo to mohlo napraviť, sa vždy ušlo iným, hlavne sestre.
Ale je Jana lepšia? Nie! Nemá ten “let”, tú radosť a život v plných obrátkach bez ohliadania sa na bežný deň! Teba, Lucka, bolí len to, že vieš milovať naplno, a kľúče od šťastia dostáva ďalšia! A pozná Jana tie kľúče? Ani náhodou!
Občas krivda trápila aj Janu, ale asi mala menej zlých spomienok, alebo inú povahu. Jej “hniezdo” zo zranení bolo tenké, skôr pár halúzok než pevná stavba. Stačí zafúkať a rozletí sa, pripravená uvoľniť cestu k sestre. A Jana zafúkala vždy, ako vládala, keď Lucka znovu vykrikla:
Ty mi nie si sestra! Takto sa správa rodina?!
Janu z toho bolelo srdce, mala pocit, akoby bola ryba vyhodená na breh voda je tak blízko, no nejde sa do nej dostať… Treba veľa síl, aby chytila každý dobrý okamih, čo ich ešte spája. Roztrhnúť sa to dá ľahko, no spojiť skoro nemožné.
Rodičia im jeden po druhom odišli v jeden rok, akoby sa dohodli. Zúfalstvo sestry pohltilo.
Janka, čo teraz?! Prečo?! Veď boli ešte mladí! Ešte mali žiť!
Lucka, osud sa nepýta. A zdravie nie je nič zaručené. Robili sme, čo sme mohli. Zvyšok nemôžeme ovplyvniť Jana objímala Lucku, ktorá sa triasla v slzách.
Je to nespravodlivé!
Život nie je vždy fér. Zdá sa, že by mal každému dať, čo si zaslúži, ale v skutočnosti…
Máš pravdu Všetko je inak…
Keď sa Lucia vzdala dedičstva v prospech sestry, Janka si aspoň na chvíľu vydýchla. Lucia našla zmierenie vo vybavovaní papierov ku bytu.
Myslela som, že aj ten mi vezmeš.
Zahučala to, keď si nervózne sťahovala na hlavu kapucňu a pozerala mimo sestru. Čakali na Jána, ktorý ich mal vyzdvihnúť pri notárke.
Prečo si taká, Lucka? Sme si cudzie?
Neviem, Janka. Sme rodina. Ale nikdy si ma nechápala.
Ale ty mňa… Ale je to tak dôležité?
Áno! Lucia rozhadzuje rukami. Keď si nerozumieme, načo byť spolu?!
Možno aby sme sa aspoň pokúsili pochopiť? Veď nič v živote nie je zadarmo! Veď to vieš?
To teda viem lepšie ako ty! Tvoj život je jednoduchý! Manžel, dom, deti. Ja som vždy sama!
Lucka, nie je to úplne pravda… Čo Michal?
Michal? Ten je len pre seba. Už je dosť veľký. Doma takmer nie je. Stále je u vás!
To preto, že sa u nás cíti dobre. Je tu pokoj…
Vidíš! O čom hovorím! Janka, si hrozná! Voláš ma zlou matkou?
Lucka, kričíš! Kedy som povedala, že si zlá? Zasa si niečo myslíš!
Celú cestu! Ty si dokonalá! Tvoje deti sú úžasné! Ja nie! A môj Michal zasa nie! Ty by si mala radšej sedieť doma!
Panebože, Lucia! Čo to hovoríš? Počuješ sa?!
Ján prišiel, našiel Janu samu, uplakanú.
Prečo je ku mne taká? Čím som si to zaslúžila?
Objal ju a snažil sa ju utešiť.
Má ťažkú povahu. Život ju ešte neopracoval.
Jana prestala plakať:
Nehovor tak! Čo ak jej naozaj niečo hrozné urobíme?
Je dobre, že ti ju je ľúto. To znamená, že ťa ešte stále potrebuje. Aj keď sama to nechápe.
Možno… Aj tak je to predsa moja sestra! A či už to chápe, či nie, budem ju mať rada!
Lepší slabý mier ako dobrá hádka. Jana sa snažila so sestrou vždy zmieriť. Nitka medzi nimi bola tenká, vyblednutá, ale stále tam bola. Nedovolila, aby sa pretrhla.
Muži v živote Lucie prichádzali a odchádzali vždy ostali po nich len pochybnosti a smútok. Prečo je taká zlá, že každý, komu chce odovzdať kľúče k svojmu šťastiu, ich nechce? Vždy bola ochotná prispôsobiť sa záujmom partnera. Keď miloval poľovačku, naučila sa o psech a zbraniach. Keď ho bavilo rybárčiť, vyrábala návnady a varila príkrmy. Snažila sa kľúče od šťastia podsunúť hocikomu, ale nebrali ich
Michal býval počas maminých “vzťahov” najmä u Jany. Ani Jánovi, ani Jane to neprekážalo; dávno ho brali ako vlastného. V Samkovej izbe bola poschodová posteľ a v izbe dvoch chalanov sa večer hralo cez počítač:
Veronika, bojuješ nefér! Dajme tímovú hru! Proti tebe sa nehrá!
Jana, keď Lucii oznámila synove úspechy, len povzdychla:
Je veľmi bystrý, Lucka. Mohol by chodiť na matematické gymnázium.
Nech je so Samom v škole, mám to takto výhodnejšie. Vždy viem, čo sa deje. A pomôžeš mi!
Lenže má ďaleko dochádzať, keď je doma.
Tak nech u teba býva. Vieš, čo mám teraz doma. Konečne sa mi niečo črtá.
Viem. Nech zostane.
Ďakujem! Tomáš je skvelý, prijal Michala, chce, aby sme boli jedna rodina!
Požiadal ťa o ruku?
Ešte nie. Ale všetko k tomu speje! Teraz mi hlavne nepokazte šancu! Pomôžte mi! Je to môj posledný pokus o šťastie!
Lucia, veď sa neboj…
Jana vedela svoje. Sestrin nápadník sa jej ani trošku nepozdával. Trošku namyslený, trochu povýšenecký, s čudným zmyslom pre humor. Jeho vety boli často dvojzmyselné… Ale vydržala to. Michala chránila, so sestrou sa nehádala. No vedela, že Tomáš Luciu len využíva.
O tom, že Tomáš chce predať byt, ktorý Lucia zdedila po rodičoch, sa Jana dozvedela náhodou.
Po práci prišla domov a povzdychla si nad haldou špinavých topánok v predsieni. Chlapčenské gumáky boli také špinavé, že si neodpustila poznámku:
Chlapci! Kto je doma?! Čo je toto za bordel?!
Veronika vykukla z izby a rýchlo dvere zavrela.
Mama…
Čo sa stalo? Vyzeráš, akoby ti niekto ublížil.
Mami, nezľakni sa! Tam…
Čo?! Veronika! Hovor! Inak skolabujem!
Tam Michal… Veronika vzlykla a zovrela mamine ruku. Dali sme mu ľad, ale nepomáha…
Viac Jana nepočúvala, objala dcéru a mierila rovno do izby.
Michal ležal hore, tvárou k stene, na líci mal obklad.
Miško! zašepkala. Čo sa stalo?
Nič…
Hlas mal zadúsený a Jana hneď vedela niečo sa stalo. Michal nevedel klamať, pred tetou nemal žiadne tajomstvá.
Jana vyliezla hore k nemu, objala Michala, dotkla sa modriny na líci. Tomáš?
Odpoveď bola jasná. Michal plakal, vtláčal sa k tete, nebál sa hanby. Vedel, že teta ho pochopí. Veď nie je fér, aby dostal facku len preto, že sa zastal mamy. Dospelý chlap mu povedal:
Ty ma budeš učiť?! Kto si ty?! Vytri si nos! A keď sa rozprávajú dospelí, nemáš čo skákať do reči!
Takého Tomáša ešte nevidel. Všetko, čo bolo naň vyparádené, odpadlo. Miško pochopil ten muž jeho mamu nemiluje. Jediné, čo ho zaujímalo, bol byt.
Veronika raz povedala:
Keď niekoho ľúbiš, to je hneď vidieť. Naozaj je to také zložité, Miško?
Veľmi…
Zvláštne… Hudbu vieš vidieť. Prečo nie lásku?
Neviem…
Mne je ľúto tvojej mamy.
Aj mne…
Miško sa na Tomáša vrhol. Odtrhli ho rýchlo a tvrdo. Pred očami mu zatemnelo, ďalšie, čo videl, boli mamine vystrašené oči a šepot:
Miško, prečo si to urobil?
To stačilo. Michal si zbalil veci do ruksaku a šiel za Janou. Tam sa nemusel hanbiť. Tam mu rozumeli.
Jana len zavolala sestre. Keď Lucia nezdvihla, zavolala manželovi:
Jano, kde si? Fajn! Nechoď hore! Zvez ma k Lucke. Idem hneď von.
Deti poslali do izby s Michalom, Jana vybehla. V aute stručne vysvetlila, čo sa deje.
Rozhovor s Luciou bol od začiatku napätý. Lucia vyšla pred panelák, revala, že Tomáš sa zbalil, nadával a odišiel.
Nechápeš! Ja ho ľúbim! kričala na Janu, odmietala odpovedať a ospravedlňovať sa.
Koho, Lucia?! Koho ľúbiš? Muža, čo udrel tvojho syna?! Premýšľala si niekedy? Máš šťastie stále po ruke a ty si to nevšímaš! A Miško?! To je nič?! Čím ho zradíš nabudúce?!
Už je dávno viac tvoj než môj syn! Zobrala si mi ho! Doma ho nevidím! Ty si mi zobrala všetko!
Čo som ti zobrala?!
Život! Moje kľúče!
Aké kľúče?
Jana sa zarazila. Stáli, kričali na celý dvor. Toto chceli rodičia? Babka ich takto učila? Kde zmizlo všetko, čo ich spájalo?
Jana ju znovu objala, ako kedysi mama.
No poď, Lucka! Prečo si taká…
Hlúpa? To chceš povedať? Lucia sa chcela vytrhnúť, ale Jana ju držala.
Nie. Jemná si… Veľmi krehká. Lásky máš stále málo. Chápem to, ale nežiadaj odo mňa, aby som pochopila, ako možno dieťa vymeniť za niekoho cudzieho. To nie je správne, Lucka. A kľúče… Ja tvoje nezobrala! Ja mám svoje vlastné. Ale medzi nami je rozdiel.
Aký?
Ty stále svoje kľúče niekomu dávaš, ja si svoje držím.
Ktorý spôsob je správny?
Neviem. Život ukáže.
Už mi ukázal… Lucia vzlykla. Ako mám teraz žiť? Nikto ma nepotrebuje.
Ja ťa potrebujem! Nestačí? Michal tiež! Ani to nestačí?
Neviem…
Skús chlapsky začať z tohto. Ostatné možno pribudne.
A ak nie?
Potom tvoje kľúče jednoducho nepasujú do tej správnej brány. A keď ich nasilu dávaš, nikdy dvere neotvoríš. Ostaneš v chodbe? Bez cieľa?
Nie!
No vidíš! Pôjdeš za synom?
Neodpustí mi to…
Vie viac o živote než ty, Lucka. Ale ľahké to nebude. Je veľmi sklamaný.
Asi viem…
Tak s tým urob niečo! Si mama? Alebo len teta?!
Jana!
No čo?! Šup do auta! Koľko ťa mám naťahovať?! Jano, podaj jej servítky! Nech sa dá do poriadku! Poďme, už čakajú deti!
Nakoniec Pavol druhého otca dostane, ale oveľa neskôr. Lucia si konečne nájde, čo hľadala. Aj keď Miško zostane žiť u Jany, zvolí si jej dom a nie nový byt, kde zaznie krik jeho nevlastnej sestričky, Lucia sa bude snažiť ukázať, že ho má rada a vždy naňho čaká. Jej nový muž bude múdry, dá Michalovi čas, a raz ich zväzok bude silnejší než tie pokrvné.
A keď sa bude Michal lúčiť na vlakovej stanici pred nástupom na vojenskú službu, objíme rodinu, otcovi pevne podá ruku a poprosí:
Dávaj pozor na mamu!
A vysoký muž jemne sšedivejúcimi vlasmi vážne prikývne:
A ty na seba, synu. Čakáme!
Viem.
Niekedy je najväčšou istotou, že niekto drží tvoje kľúče nie k svojim, ale k tvojim vlastným dverám. Možno je šťastie práve v tom, že sa prestaneme snažiť za každú cenu tie kľúče odovzdávať druhým a začneme nimi odomykať svoj život tam, kde patria. To som dnes pochopil.
