Denník, 15. október
Kľúče od nášho bytu som si zobral späť. Už od mamy nedostane ani cent…
Zuzana stretla Andreja na ulici. Ponáhľala sa do športového klubu, ale semafor stále svietil na červeno. Rozhliadla sa – medzi autami vznikla medzera. Rozbehla sa cez cestu.
V tom okamihu z za rohu vyrazilo auto. Vodič tiež ponáhľal. Keď semafor prešiel na želenú, pridal plyn. Auto a Zuzana sa mali nevyhnutne stretnúť. Ale vodič stihol dupnúť na brzdu a vytočiť volant. Nikto sa nezranil. Semafor prešiel na červenú a premávka zastala.
Zuzana zamrzla uprostred cesty s privretými očami, čakajúc náraz. Namiesto neho počula krik muža, ktorý vystúpil z auta.
„Čo to robíš? Ak ti nezáleží na živote, aspoň mysli na ostatných! Čo skáčeš pod kolesá? Nemohla si počkať? Taká somarina!“
Zuzana otvorila oči. Pred ňou stál štyridsiatnik s pokrúteným hnevom.
„Preboha, prepáčte,“ zložila ruky ako v modlitbe. „Môj syn má súťaž. Bol by smutný, keby som neprišla. Tak sa tešil… Už aj tak som meškala. Šéf mi nedovolil skôr odísť. Musím stihnúť jeho vystúpenie. Každá minúta sa počíta.“ Zrazu sa odmlčala.
Vodič ju pozorne počúval. Už nekričal – bol to pekný muž. Zuzana sa začervenala.
Semafor prepol a autá sa pohli. Muž ju chytil a odviedol na chodník.
„Ponáhľala si sa do športového klubu?“ opýtal sa pokojnejšie.
„Áno. Ako to viete?“
„Ty si to povedala. Sadni si, odveziem ťa.“
„Ale nie, to nemusíte…“
„Sadni!“ zarazal ju.
Zuzana nastúpila. O tri minúty stála pred klubom. Muž vystúpil tiež.
„Ďakujem, ja sama…“
„Nie o teba ide.“
„Ocko!“ Z auta vybehla mladistvá dievčina s batohom.
Objali sa, nastúpili a odišli. Zuzana na ne zhrozeno hľadela. Potom sa spamätala a ponáhľala sa dnu.
Takto sa Zuzana s Andrejom zoznámili. Niekdy z náhodného stretnutia a dopravnej nehody vznikne láska.
Zuzana stihla synovo vystúpenie. Práve keď oznámili ich vstup, vošla do sály. Syn skončil tretí.
„Tak, do kaviarne? Oslavíme tvoje víťazstvo?“ opýtala sa, keď Miško vyšiel z šatne.
„Veď som nevyhral. Len tretí,“ mrzuto poznamenal.
„Len tretí,“ zopakovala Zuzana. „Koľko chlapcov súťažilo? A víťazov boli traja – a ty medzi nimi! Som na teba hrdá. Nabudúce budeš prvý.“
„Trochu som sa bál. Poďme domov. Som unavený. Myslel som, že neprídeš.“
O tri dni neskôr Zuzana znova videla toho muža pred klubom.
„Vy? Znova po dcéru?“
„Volám sa Andrej. Nie, jej tréning skončil pred dvoma hodinami. Čakal som na teba.“ Zaváhal. „Chcel som sa spýtať, či tvoj syn vyhral. Stihla si?“
„Áno, vďaka vám. Bol tretí.“
„Super! Takže to nebolo zbytočné riziko.“ Zasmiali sa.
K nim pristúpil chlapec.
„Tvoj syn?“
„Áno, Miško. A toto je Andrej…“
„Bez titulov. Len Andrej.“ Podal ruku.
Miško mu ju podal a Andrej mu ju pevne stiskl. Pri ich dome Andrej navrhol, aby o víkende išli na súťažA keď sa po rokoch spomínali na túto náhodnú nehodu, vždy smiali, lebo viedla k láske, ktorá vydržala navždy.
