Nedám kľúče
Vieš, že sme to konečne dokázali? opýtala som sa Paľa, stojac uprostred prázdnej izby s kľúčom v ruke. Kov bol studený, ťažký a stisla som ho tak, že mi zuby zanechali na dlani drobné červené stopy.
Viem, povedal a objal ma odzadu, bradou mi zapichol do temena. Naše.
Naše. Slovo mi pripadalo také nezvyčajné, že som ho povedala nahlas, len aby som zistila, ako znie medzi ešte stále farbou páchnucimi stenami. Päť rokov nás s Paľom hádzalo po podnájmoch. Najskôr malá garsónka u Vierinej kamarátky v Petržalke, potom dve izby v starom dome pri Rači, potom ďalšia garsónka, už normálna, ale s domácou, čo chodievala neohlásene kontrolovať, či správne ukladáme jej hrnce. Päť rokov. Ja mám štyridsaťdva, Paľo štyridsaťšesť. Sme dospelí ľudia a trvalo nám päť rokov úspor, odriekaní dovoleniek, bočných brigád a jedného mamkinho daru k okrúhlinám, kým sme sa konečne postavili na podlahu, ktorá patrí nám.
Byt nebol veľký. Dve izby v paneláku na sídlisku Dúbravka, tretie poschodie, okná do dvora. Paľo tvrdil, že je to najlepší byt zo všetkých, čo sme pochodili, a ja som s ním súhlasila, hoci keď sme prvýkrát spolu s maklérom vošli, pritesno v predsieni ma trochu vyplašilo. Skrinku sa tam dá dať iba jednu a človek musí voliť, ktorú. Ale keď som potom nazrela do kuchyne tá mala východné okná a ráno tam chodilo slnko. Hneď som sa videla, ako sedím s kávou a pozorujem, ako sa pri dvore prebúdzajú holuby. A bolo rozhodnuté.
Nasťahovali sme sa v polovici septembra, keď práve skončila rekonštrukcia a steny ešte jemne voňali farbou. Paľo vláčil krabice, ja som ukladala riad, hádali sme sa, kam dať gauč, a smiali sa, že obaja ho chceme k oknu aj keď okno bolo iba jedno. Nakoniec sme ho dali doprostred a zistili, že je to vlastne lepšie. Suseda zospodu, pani Božena, staršia dáma, nám čoskoro zaklopala a doniesla kapustový koláč. Vraj je rada, že sa nasťahovali normálni ľudia. Vtedy som si povedala: tak toto je ono. Takto vyzerá vlastné.
Ale už ten prvý večer, keď sme sedeli na podlahe a jedli koláč rovno z formy, lebo stôl ešte nebol zložený, Paľo zrazu zvážnel.
Musím zavolať mame, povedal. Určite sa nahnevá, ak ju nezavoláme na kolaudáciu.
Odložila som kúsok koláča.
Paľo…
No Táňa, je to moja mama.
Vieme. Ja len prosím jeden deň. Jeden jediný len pre nás dvoch.
Dobre, odvetil. Jeden deň. V sobotu ich pozveme.
Prikývla som. Jeden deň sme mali. Aspoň niečo.
O svojej svokre, pani Božene, by som mohla rozprávať donekonečna, ale aj tak by som pointu minula. To hlavné na nej nie je, čo robí, ale ako. Nikdy nekričí. Nikdy sa hlavne nehádá. Vojde, porozhliadne sa po miestnosti, akoby hľadala, čo tu nesedí a vždy niečo nájde. Potom to povie tak, že vás vlastne chce len upozorniť. Táňa, len ti poviem, táto polička je trochu nakrivo, asi si to nevšimla. Všimla som si. Práveže som ju tak dala, pretože tá stena je krivá a inak sa nedá. Ale vysvetľovať to pani Božene je ako rozprávať vetru, prečo nefúka opačne.
Jej je sedemdesiatjeden. Celý život bola hlavnou účtovníčkou v chemickom závode a zvykla si, že jej slovo je posledné. Aj Paľov otec, tichý dobrák Karol, miluje ryby a staré československé filmy, s ňou diskutuje ako podriadený. Nie drsne. Prosto definitívne. Karol sa naučil nehádať. Aj Paľo, ktorý v tom vyrastal.
Došlo mi to už na treťom mesiaci s Paľom, keď sme k nim šli na návštevu. Pani Božena urobila parádny obed, všetko krásne, chutne. Spýtala sa ma, kde robím. Povedala som, že v reklame, dizajnérka. Prikývla a: No, to nebude asi ťažké. Bez zloby, len medzi rečou. Skoro som sa zakuckala rezňom, ale odvtedy som radšej mlčala a jedla.
Takto som to robila osem rokov. Osem rokov manželstva. A päť z nich, keď sme bývali po cudzích bytoch, mi pani Božena pravidelne pripomínala, že poriadni ľudia do štyridsiatky majú vlastné bývanie. Nie o nás, samozrejme spomínala susedku Janku, čo mala rozum, zobrala hypotéku ešte v tridsiatke. Alebo bratranca, čo si kúpil dvojizbák a pritom plat oveľa menší, Táňa, viem to. Vždy vedela všetko. O všetkom.
Teraz sme už mali svoje a v sobotu sme pozvali hostí. Paľova sestra Iveta s mužom, moja kamoška Marika a dvaja Paľovi kolegovia. A, samozrejme, pani Božena s Karolom.
Prišli ako prví. Zvonenie vo mne spôsobilo taký ten starý zvláštny strach, ani nie silný, skôr ako keď idete na skúšku, ktorú asi dáte, ale trošku sa bojíte. Paľo otvoril dvere. Pani Božena niesla pohár nakladaných uhoriek a koláč v krabici. Za ňou Karol s fľašou sektu a výrazom, že večer bude dlhý.
No, tak sme tu, povedala pani Božena a rozhliadla sa.
Pauza netrvala dlho, možno tri sekundy, ale už viem čítať jej ticho. Prezerala predsieň: jeden botník, zrkadlo, polička na kľúče. Vešiak, kupovaný v Domčeku, malom domácom obchode cez cestu.
Malá predsieň, skonštatovala napokon. Ani pohoršene, ani lichotivo.
Ale útulná, zahlásil Paľo.
No, hej, hej, už kráčala do izby.
Kráčala som za ňou, videla náš byt jej očami. Gauč nie pri okne, polica trocha nakrivo, lebo podlahy tu nikdy nesedia. Závesy som kúpila s béžovými pásmi, nech je svetlo a moderne, a teraz som tipovala, čo na ne povie.
Bledé ste zobrali tie sa budú špiniť.
Dajú sa oprať, namietla som.
Pozrela na mňa. Nie mrzuto, len ako na niekoho, kto vraví niečo očividné, no trošku mimo pointy.
Jasné, že dajú. Len spomínam, Táňa.
Karol sa potichu presunul do kuchyne a díval sa z okna. Bola som mu vďačná.
Hostia sa nahrnuli po siedmej. Bolo veselo a príjemne. Marika priniesla obrovskú kyticu chryzantém oranžových, skoro ryšavých, a rozžiarili kuchyňu. Iveta ma objala úprimne, až som cítila, a pošepla: Konečne vlastné, Táni, úprimne sa teším. Kolegovia Marek a Ondro si hneď sadli ku Karolovi a rozobrali kapre vo Vajnoroch tak horlivo, že ich bolo treba dvakrát volať k stolu.
Pani Božena sedela na čele stola. Nie preto, že ju tam posadili, ona si vždy sadne, kde chce. Pila málo, jedla poriadne, sem-tam niečo vrhla o susedoch z Kramárov, občas spýtala na ceny rekonštrukcií a prikyvovala hlavou, ako človek, čo už všetko vie.
V jednom momente Marika porozprávala vtipnú historku o svojej prvej podnájomnej, kde prietokový ohrievač fungoval, až keď ste ho tresli po bokoch. Všetci sa smiali, aj pani Božena sa pousmiala. Dodala však:
To preto, že mladí berú čo príde. Treba dôkladnejšie vyberať.
Marika viac nesmiala, doliala som jej vína.
Po dezerte Iveta s mužom odišli po deti k babičke. Potom Marek s Ondrom. Následne Marika, čo ma v predsieni objala a pošepkala: Drž sa, s takou intonáciou, že mi došlo dávala lepší pozor, než som myslela.
Zostali sme štyria. Paľo odpratával veci, ja som drhla riad. Karol podriemkal na gauči s ovládačom v ruke. Pani Božena prišla za mnou do kuchyne.
Pomôžem ti, povedala.
Netreba, zvládnem.
No tak dobré, keď netreba. Ostala pri okne a dívala sa do dvora. Potom sa ozvala: Byt je dobrý. Malý, ale dá sa vydržať.
Utierala som tanier.
Mne sa páči.
Áno, tebe vždy stačí to, čo máš. Je to pekná vlastnosť, Táňa, naozaj. Paľovi sa s tebou ľahko žije.
Nevedela som, či to je poklona. Asi ani ona sama netušila.
Chcela som sa opýtať, otočila sa priamo a jej tón sa zmenil. Nie mäkší, nie tvrdší len čisto vecný. Dáš mi kľúče?
Spustila som tanier.
Prosím?
Kópiu kľúčov. Aby som mohla prísť. Pomáhať vám. Paľo pracuje dlho, aj ty. Mohla by som poobede prísť, pozrieť, či je všetko v poriadku. Kvety poliať, prach utrieť. Ja mám čas som na dôchodku.
Mlčala som tri sekundy.
Pani Božena, je to od vás veľmi milé, ale pomoc nepotrebujeme.
Ako nepotrebujete? trocha sa zamračila, ale pokojne. Nejde o to, že nezvládate. Chcem vás len podporiť. To je rozdiel.
Zvládame.
Táňa, nebuď tvrdohlavá. Je to len kľúč. Nie som cudzie, som Paľova mama.
Vtedy prišiel do kuchyne Paľo, s poslednou hŕbou riadu. Pozrel na mňa, potom na mamu a niečo vycítil tanier odložil a zostal stáť.
Čo sa deje?
Nič, povedala pani Božena. Ja len chcem duplikát kľúčov, aby som mohla chodiť pomáhať. Veď je to normálne, Paľo. Veď aj tvoja teta Ela, keď bývali na Kramároch, vždy chodila a nik sa nesťažoval.
Paľo sa na mňa pozrel.
Táňa?
Vtedy sa to láme. Vôbec nie rozumom, ale niečím v hlbinách žalúdka. Osem rokov som prehĺtala a mlčala. Osem rokov si hovorila: no dobre, veď pokoj, veď nestojí to za hádku. A zakaždým vo mne niečo trošku zoslablo. Ale osem rokov je kopec malých kúskov.
Nie, povedala som.
Pani Božena nadvihla obočie.
Čo nie?
Pomaly som si poutierala ruky do utierky. Nie preto, že by som chcela naťahovať čas, len som potrebovala fyzicky pocítiť: stojím pevne na vlastných nohách. Že podlaha je naša. Že je to naša kuchyňa.
Nedáme vám kľúče. Je to náš byt a chceme, aby každý, kto príde, dopredu zavolal. A platí to pre všetkých, nielen pre vás.
Táňa, povedala moje meno tak, ako keď napomínate nevychované decko. Z toho robíš väčšie halo, ako treba. Hovorím len o pomoci.
Verím vám, povedala som. Chápem, že chcete pomôcť. Ale kľúče nie.
Pani Božena sa obrátila na Paľa: Povedz jej.
To je moment, ktorý si navždy zapamätám. Paľo stál pri chladničke, pozeral raz na mamu, raz na mňa. Videla som, že v ňom niečo bojuje proti niečomu. Reflex má z detstva vždy ustúpiť mame. Ale zároveň vedel, ako sme päť rokov šporili, ako sme odmietali dovolenku v Chorvátsku tri roky po sebe, ako som si privyrábala cez víkendy grafikou, len aby nám to vyšlo. Vedel, ako sme sa tešili, keď v katastri podpisovali papiere. Ako bol kľúč v mojej ruke studený a ťažký.
Mama, povedal, Táňa má pravdu. Kľúče nedáme.
Ticho v kuchyni bolo také husté, že by ste ho mohli krájať.
Vážne? spýtala sa pani Božena. Ani nie otázka, len konštatovanie.
Vážne. Keď budeš chcieť prísť, zavolaj. Vždy ťa radi privítame. Ale aby niekto chodil bez ohlásenia s kľúčom… to nie.
Dlho sa na syna dívala. Potom na mňa. Ustála som ten pohľad. Úprimne vnútri sa mi všetko triaslo, ale na tvári, dúfam, to nebolo.
Jasné, povedala napokon. Takto to teda bude.
Odišla z kuchyne. O chvíľu bolo počuť, ako zobúdza Karola v izbe a niečo mu ticho hovorí. O minútu oba stáli v predsieni. Karol pozeral na topánky, akoby ich videl prvý raz v živote.
Ďakujeme za večer, povedala pani Božena. Rovno, slušne. Blahoželáme k bývaniu.
Mama, začal Paľo.
Všetko v poriadku, Paľko. Je už neskoro. Ideme.
Odišli. Zavrela som za nimi dvere a oprela sa chrbtom. Paľo stál vedľa. Mlčali sme.
Ako si na tom? spýtal sa napokon.
Ešte neviem, priznala som. A ty?
Tiež neviem.
Vrátili sme sa do kuchyne. Uvarila som čaj. Paľo si sadol, díval sa, ako lejem vodu. Potom povedal:
Mal som to urobiť už dávno. Nie dnes. Už dávno.
Urobil si to dnes. To stačí.
Nahnevá sa.
Viem.
Na dlho.
Viem, Paľo.
Vzal šálku, podržal ju v dlaniach. Vonku bol tichý dvor. Kdesi v diaľke prefrčal vlak.
Bola si odvážna, povedal. Ty si bola prvá.
Nič som neodvetila. Len som sedela a cítila, ako to trasenie pod rebrami pomaly slabne. Nieže by zmizlo len je menej hlučné.
Nasledujúce dni boli čudné. Nie zlé, iba iné. Pani Božena nezavolala. Predtým Paľovi volávala každé dva, tri dni, vždy na niečo drobné: ako je, čo je nové, nezabudni na Jankine narodeniny. Teraz telefón mlčal. Paľo prvý týždeň stále častejšie kontroloval mobil. Všimla som si, ako ho berie do ruky, pozrie na displej a položí späť.
Ozvi sa jej ty, navrhla som raz.
Nie, povedal. Nech sa ona ozve prvá.
Pomyslela som si, že je to jeho boj a prestala som riešiť.
Zato zavolala Iveta. Na tretí deň po kolaudácii.
Táňa, mama ti nevolala?
Nie.
Ani nám. Oco písal, že sa tvári urazene. Čo sa tam stalo, prosím ťa?
Povedala som jej to vecne, stručne. Iveta mlčala celú dobu.
Chápem, povedala nakoniec. No si frajerka.
Naozaj?
Naozaj. Robila to aj nám, keď sme s Dušanom kúpili vlastné. Ja som vtedy ustúpila dala som jej kľúče. Chodila trikrát do týždňa. Dušan bol hotový. Nakoniec som sa akosi stratila ten kľúč a odvtedy mala smolu. Urazila sa skoro na štyri mesiace. Ale potom sa to zlepšilo.
Takže dlhá urážka…
Možno. Ale potom bude lepšie.
To potom som si držala v hlave ako malý lampáš v dlhom tuneli.
Byt sa pomaly zabývaval. Na trhu v Lamači som kúpila obrovský kaktus v terakotovom črepe a postavila ho na kuchynský parapet. Vedľa som dala keramický hrnček s ježkami, dar od Mariky, ktorý som celé roky držala zavretý v krabici, lebo v podnájmoch máte pocit, že krásne veci treba strážiť. Teraz bol vonku. To bolo až nečakane príjemné.
Paľo konečne pripevnil poličku v kúpeľni tak, ako chcel, s malou lampou nad zrkadlom. V Svetelnom kútiku, malom obchode s lampami na konci ulice, sme kúpili stojanovú lampu s teplým jantárovým svetlom. Večer bola obývačka mäkká, skoro neskutočná, ale v dobrom.
Robila som z domu tri dni v týždni a byt bol cez ne naozaj môj. Varila som si kávu, pustila hudbu, ktorá mne vyhovovala a nemyslela na to, že kedykoľvek niekto vrazí dnu. Nový pocit. Najprv som nevedela, čo to je. Potom mi došlo: bezpečie. Doma. Tak by to malo byť lenže nie vždy to tak bolo.
Pani Božena stále mlčala.
Prešiel týždeň. Potom dva. Paľo bol u rodičov sám potichu, v nedeľu, povedal mi to až po návrate. Vraj mama bola chladná, málo hovorila. Karol pustil reč o zimnom rybolove a radšej sa tváril, že o nás nie je reč.
A ako sa má? opýtala som sa.
Urazená. Ale drží sa. Poznáš ju nebude plakať ani kričať. Len robí tvár.
Akú tvár?
Ukázal mi to: brada hore, pohľad mimo, kútiky úst dolu, ale iba mierne.
Zasmiala som sa a hneď sa trochu zarazila, že možno by som ani nemala.
Paľo, je ti to ľúto?
Je to ťažké, priznal. Ale neľutujem. Keby som vtedy povedal no jasné, mama, tu sú kľúče, nerespektoval by som sám seba.
Povedal to úplne obyčajne a presne preto som mu verila.
Ubehli mesiace ticha. Potom ďalší. Pani Božena volávala Paľovi už iba v nedeľu večer, stručne, pýtala sa, či nie je chorý, žalovala, že Karol asi so sebou potrebuje ísť k ortopédovi. O byte, ani kľúčoch slovo. Paľo odpovedal rovnako stručne a po zložení mal výraz, ako keď človek prejde cez tunel, ktorý smrdí, no vyjde celý.
O svokre som premýšľala viac než som čakala. Nie s hnevom. Skôr s novým pochopením, čo príde, keď človek vníma druhého nielen cez jeho úlohu v našom živote. Pani Božena bola celý život šéfka. Najprv v práci, potom doma. Budovala, rozhodovala, organizovala. Paľa aj Ivetu vychovala v podstate sama, Karol bol dobrák, čo šiel s davom. Byt v Kramároch dokázala získať v časoch, keď sa to považovalo za malý zázrak. Jej kontrola bola spôsob, ktorým prejavuje lásku. Inak to nevedela.
Neospravedlňovala som ju len som ju začala chápať. Je v tom rozdiel.
Marika sa na ňu vypytovala vždy, keď sme sa stretli. Najčastejšie spolu popíjame v malej kaviarni Medená kanvica pri Šafku nie že by sme si obľúbili interiér, skôr je tam ticho. Marika si vždy berie kapučíno a croissant, ja americano a občas tekvicový koláč, keď je sezóna. V novembri polievku vonku tresk, polievka zahreje.
Stále urazená? pýta sa Marika, hrnček pri brade.
Stále.
Dlho to vydrží.
Iveta tipuje štyri mesiace.
A teba to trápi?
Zamyslela som sa úprimne.
Vieš čo… Je to nepríjemné. Nie preto, žeby som ľutovala, čo som povedala. Ale preto, lebo ticho tlačí. Niekedy si vravím, že možno stačilo byť jemnejšia, inak to formulovať.
Inak by si pointu stratila.
Asi áno.
Táňa, nič zlé si neudelala. Len si povedala nie.
Viem. Ale niekedy je aj nie obrovské veľa.
Na chvíľu sme len tak mlčali.
Pamätáš, ako si spomínala, že bývalá domáca chodila bez varovania?
Pamätám.
Ako ti bolo?
Spomenula som si na tú malú paní v hnedom kabáte, Nina sa volala, čo chodila každú stredu. Niekoľkokrát častejšie. Zaklopala, vošla, prebehla kuchyňu, kúpeľňu. Vraj len kuknúť. Raz som stála v chodbe v župane, čerstvo zo sprchy, a ona oproti mne akoby bola pani domu. Lebo bola. A ja nikto.
Bola som na nič.
Tak vidíš. Teraz si doma. Fakt doma.
Mal pravdu. Bola som doma.
December prišiel s mrazmi a rýchlou tmou. Ozdobili sme malý živý stromček z trhu. Veselšie výzdoby sme vozili v jednej škatuľke s nápisom Vianoce. Medzi nimi skleného deda Mráza s odpraskaným nosom, ktorého som kúpil na svoju prvú výplatu, ešte pred Paľom. Vždy visel prvý.
Na Silvestra sme boli iba my dvaja. Starý český film, mandarínky a niečo smiešne, čo som navarila od rána. O polnoci sme si pripili pri otvorenom okne, bolo -8°, hneď sme ho zabuchli a smiali sa zimou.
Dobrý rok, zasmial sa Paľo.
Napriek všetkému?
Práve preto.
Chápala som. Rok bol dobrý, lebo mal v sebe aj ťažké. Prešli sme ním spolu.
O ôsmeho januára zavolala pani Božena. Nie Paľovi mne.
Videla som jej meno na displeji a chvíľu som len pozerala.
Tatiana, povedala, vždy ma oslovuje oficiálne, keď ide do tuhého.
Pani Božena.
Chcela som vám zapriala všetko dobré do Nového roka. Síce neskoro.
Ďakujem, aj vám.
Pauza.
Ako sa máte?
Dobre. Zvykáme si.
Stromček ste mali?
Mali. Živý.
Správne. Živý je najlepší.
Znova ticho. Sedela som v kuchyni, dívala sa na kaktus. Prežil december v pohode vyzerá spokojne.
Táňa, povedala a v eseji jej hlasu bolo niečo nové. Ani mäkké, ani ostré, skôr akési úsilie, akoby niesla ťažkú tašku, ale nechcela to dať najavo. Chcela by som prísť. Niekedy. Ak vám to nebude vadiť.
Nevadí, povedala som. Dajte vedieť dopredu, dohodneme sa.
Áno. Ozvem sa.
Dobre.
Tak potom. Pozdrav Paľa.
Pozdravím.
Zložila. Ešte som chvíľu sedela. Potom som vstala, naliala si vodu a vypila ju do dna.
Paľovi som to povedala večer, keď prišiel z práce.
Ozvala sa? sadol na gauč a tváril sa, či sa tešiť, alebo byť v strehu.
Ozvala. Príde. Ale najskôr zavolá.
Len to?
Len to.
Chvíľu mlčal.
Tak teda.
Tak teda.
Vzdychol. Ani s úľavou, ani s napätím, len tak, ako keď niečo dlhé sa kúsok pohne.
A ty? Tešíš sa?
Zamyslela som sa poctivo.
Ešte neviem. Uvidíme, keď príde. Tento príbeh ešte nekončí, Paľo. Toto je len ďalší krok.
Áno, uznal. Ďalší krok.
Zavolala na konci januára. V piatok večer, keď sme boli obaja doma.
Paľo, povedala, môžeme prísť v nedeľu? Ak vám to pasuje.
Počkám, spýtam sa Táni.
Pozrel na mňa, prikývla som.
Môžete, mama. Na jednu.
Dobre. Upečiem jablkový koláč. To máš rád.
Mám.
V nedeľu prišli presne na čas. Pani Božena v tom istom kabáte, len s iným tmavomodrým šálom. Karol niesol koláč, obalený v utierke.
V predsieni to bolo trápne. Pani Božena sa rozhliadla, čakala som, ale o predsieni nič nepovedala. Len sa vyzula a vošla do izby.
Stromček už sprataný? opýtala sa, hľadiac do rohu.
Sprataný.
Škoda. Živý je krajší.
Popíjali sme čaj. Karol rozprával o kolene, vraj nič vážne, len roky. Pani Božena sa spýtala na prácu. Povedala som o novom projekte logo pre malú pekáreň, klient si vybral najneočakávanejší návrh, no na prekvapenie najlepší. Pani Božena počúvala. Bez predstieraného záujmu, len tak, normálne.
Takže aj v tom je niečo, uznala. Aj v tvojej robote. Keď si človek vyberie sám.
Hej.
Dobre teda.
Po čaji Karol poprosil, aby som mu ukázala výhľad z kuchyne, vraj na fotkách vyzeral dobre. Paľo šiel s ním a ostali tam rozoberať kapre, opäť.
Zostali sme s pani Boženou v izbe. Sadla na gauč a pozrela na lampu.
Dobrý svetlo, povedala. Teplý.
Nám sa páči.
Na chvíľu bolo ticho.
Vieš, ja by som nechodila každý deň. Vieš to.
Pozrela som na ňu. Ona na mňa nie, len na lampu.
Možno naozaj nie každý, povedala som.
Trošku mykla kútikom úst. Nie urazene, spíš ako človek, čo vie, že ho už prečítali, a nič s tým.
Kľúče nepýtam, povedala. Len aby si vedela.
Viem.
Dobre. Popila z hrnčeka. Dobrý čaj. Aký to je?
Horská lúka, vymyslela som si. Malá firma, náhodou som kúpila, výborný.
Potom mi napíš názov.
Napíšem.
Vonku bolo mliečne šedo, ale nie smutno. Ten typ januárového svetla, keď je nebo biele, všetko vyzerá jemne, akoby namaľované akvarelom. Na parapete stál kaktus, vedľa hrnček s ježkami. Pani Božena sedela na našom gauči s naším čajom. Nebolo to ani dobré, ani zlé. Prosto bolo.
Vo februári zavolala znovu. Vo štvrtok večer či môžu v sobotu prísť. Jasné, že môžu. Doniesla slivkový lekvár z letného varenia a Karol nejakú rybu v plastovom obale, vraj ešte z lanského rybolovu.
Paľo potom vravel, že nečakal, že to takto spraví. Myslel, že budeme čakať dlhšie, alebo vymyslí nový manéver.
Ešte možno vymyslí, zasmiala som sa.
Možno, súhlasil. Ale zatiaľ nie.
Zatiaľ nie.
Upratovali sme po ich odchode riad. Paľo umýval, ja utierala. Vonku už bola tma, na dvore svietili lampy. Niekto venčil psa, chlpatého, svetlého, strčil nos do snehu a zakašľal.
Ako myslíš, že to pôjde ďalej? spýtal sa Paľo.
Chytila som do ruky práve utretý tanier. Obyčajný, biely, s modrým lemom, kupovaný prvý mesiac spolu.
Neviem, povedala som. Uvidíme.
Vonku pes konečne našiel, čo hľadal, zavrtel chvostom. Pán ho pohladil za uchom. Kráčali ďalej a svetlo z lampy ostalo ležať ticho na snehu.
Paľo?
Hmm?
Nič, len tak.
Usmial sa. Položila som tanier do police. Na našu poličku. V našej kuchyni. V našom byte.
