Kľúče
Všetko to začalo jednoducho a hlasno:
Ja ho milujem! A ty mi hovoríš samé hlúposti! Nechcem to počúvať! Závidíš mi, preto sa staráš do vecí, do ktorých ťa nič nie je! Nechaj ma už na pokoji! Rob si svoje!
Jarmila nekričala. Ona doslova revala takým hlasom, že aj polohluchý sused Viktor Štefánik, čo sa vždy motkal pri svojich garážach, sa otočil a pozorne započúval. On nikdy nebol zvedavý, čo znamenalo len jedno Jarmila bola hlučná viac než obyčajne.
Dôvodov na to mala dosť… aspoň podľa nej.
Pre Jarmilu bolo byť zamilovanou stavom duše. Prestávky, ak sa nejaké objavili, boli také krátke, že ich zaregistrovali len tí, čo ju poznali dokonale. A tých bolo na svete len zopár mama a sestra. Mama už nežila a sestra Božena, odmietala Jarmilu chápať.
Bez lásky Jarmila len prežívala. Pohľad sa jej strácal, myšlienky lietali všetkými smermi a nervy jej pracovali tak, že sa jej kolegyne začali stránit, šeptajúc si:
Nepotrebovala by si sedatíva? Jarko, ty si teraz nejaká zvláštna…
Jarka zaťala pery, škrípala potichu zubami a myslela si svoje o tých “zdravých” ženách.
Im sa doma darí! Aj muži čakajú, aj deti skáču po bytoch… A ona? Ani dom, ani muž! Ani žiadny výhľad na niečo také! Má síce syna, ale že by bol vzorovým dieťaťom, to určite nie. Aj v porovnaní s bratrancami a sesternicami od Boženy jej Paľko prehrával na celej čiare. Boženine deti boli šikovnejšie starší, Mirko, hrával futbal a mal samé jednotky, a mladšia, Danka, tancovala a spievala v súbore, chodila po celom Slovensku. Tá dievčina za tých desať rokov videla viac než jej teta Jarka za celý život.
Aj to Jarmilu bolelo. Prečo tak? Veď aj ona chodila v detstve do rôznych krúžkov, ale nikde nebola dlhšie srdcu neprikážeš, ak ju niečo nebavilo, odišla. Taký je život, treba počúvať svoje vnútro, hovorila si. Inak vám šťastie nikto na tácke neprinesie: Tu máš, ber!
Túto pravdu pochopila dávno. Božena študovala a Jarka sa smiala, chystajúc sa na diskotéku:
Pozri sa, Boži, všetko vieš! A kto si ťa potom vezme za ženu? Veď babka hovorila, že žena nemá byť múdrejšia od muža!
To nie je pravda! A babka vravela len to, že múdra žena mužovi nikdy neukazuje, že ho predčí.
No nerýp do mňa! Radšej mi pomôž učesať vlasy! Jožo na mňa čaká!
Jarka sa vybrala na rande, Božka si sadla s knihou. Ticho v ich dome bolo sviatkom.
Boženu Jarmila ľúbila, aké iné mala na výber. A poznala ju dobre. Jarka nebola zlá, len citovo rozbúrená, často popletená, neistá, ale dobrosrdečnejšia než práve Božka. Jarka stále nosila domov mačky a psov z ulice, prosila, nech ich ponechajú. Otec s mamou vedeli, že nepoľaví, dovolili zvieratá s tým, že ďalší už nie a Jarka svoj sľub dodržala, zvieratá brala za svoje. Pravda, niekedy sa Božke zdalo, že má radšej zvieratá ako ľudí.
Jarka, mama prosila, nech ideš k babke pomôcť s upratovaním.
Choď sama, mám robotu!
Akú robotu?
Veď je to jedno! Dôležitú! Kubo, náš kocúr, kríva. Musí na veterinu.
Kríva už týždeň.
No a? To mám meniť babku za Kubovu labku? Babka nie je ešte taká stará, poradí si. A Kubo sa o seba nepostará.
Sestry sa pohádali, Božena išla pomáhať babke a Jarka si vytiahla najlepšiu blúzku. Jožo už čakal vonku a Kubo bol len výhovorka, aby nemusela upratovať.
Školu tiež skončili rozdielne. Božena s vyznamenaním, Jarka tak akurát. Výber povolania bol však jasný. Jarka vždy snívala byť cukrárkou, od mala ju fascinovali zákusky a torty aj keď ich ani nejedla, skôr len obdivovala a potom tie krémové kvety modelovala z plastelíny.
A sestry sa opäť rozdelili.
Božena sa presťahovala k babke, ktorá už nevládala, byt mala blízko univerzity, kde študovala. Všetkým to vyhovovalo. Babka mala opateru, Božka čas navyše na spánok i pokoj. Babku mala rada, bála sa o ňu.
Bývajte deti! Miesta je dosť.
Svadbu mali rýchlu, skromnú, veselú. Božena a jej muž Štefan zostali bývať u babky, ktorá im otvorene povedala o svojich zámeroch:
Jarka zdedí dedkovu izbu v spoločnom byte, vy moj byt. Len škoda, že vašich detí sa už možno nedočkám…
Babka ešte videla svojho pravnuka Mirka, aj ho na rukách podržala, potom zomrela. Božena plakávala dlho a horko, lebo babka jej dala všetko teplo, čo mala.
Rodičia Boženy babkine rozhodnutie akceptovali, dcéra si byt zaslúžila. Ani Jarka proti nenamietala práve bola po krk v novom vzťahu, nezaujímalo ju kto, čo a komu pripadne. Bola zamilovaná!
No nazvať to láskou bolo preháňanie. Jarka horela vášňou, no jej vyvolený sa na ňu ani nepozeral. Vyhovovalo mu, keď prišla, poupratovala, navarila, ale nikdy ju nenechal prespať.
Som samotár, Jarka, je to pre mňa ťažké.
Jarka s povzdychom prijímala výhovorky. Ale aspoň dostala portrét pamiatku keď mu oznámila, že čaká dieťa.
Toho dňa svietilo slnko, v duši mala krídla. Ale všetko sa zrútilo, keď on zamračene prerušil jej nadšenie:
Aké dieťa? Si sa zbláznila?!
Koniec bol banálny i bolestivý. Sny krehko popukali na príliš ostré kúsky nevysvetliteľné, nezlepiteľné. Ani hrdosť sa nesnažila zachrániť. Mlčky prikývla na všetky výčitky, poprosila o portrét.
Na pamiatku…
Dovolil jej to a ihneď, keď prišla domov, portrét roztrhala na márne kúsky. Vravela si:
Ja ešte budem šťastná! Ty nie!
Ako dopadol bývalý, nezistila, ani sa netrápila. Mala dosť starostí. Vytúžené dieťa sa narodilo, ale veľa radosti jej neprinieslo. Hľadala v synovi gény otca, jeho tvorivosť nenašla nič. Paľko bol pokojný chlapec, nevedel kresliť, radšej si vonku kopal loptu alebo hrával šach. Našiel si krúžok, chodil tam každý deň, Jarka sa čudovala:
Čo tam robíš? To musí byť nuda!
On sa nenudil. Šach mu bol ako tanec krásy a logiky. Niektoré partie si doslova zatancoval sám v izbe, no len keď ho mama nevidela tanec je pre chlapcov hanba, povedala by.
Jediná, kto mu rozumela, bola sesternica Danka. Vzťahy medzi mamou a jej sestrou nechápal, ale babka hovorila: Rodinu si nevymyšlíš. S Dankou ho spájalo čosi vzácne.
Počuješ tú hudbu? opýtala sa Danka s úžasom.
Hej, potichu ale krásna je…
Aj ja ju cítim… Ukážem ti!
Dotancovala po miestnosti a Paľko vedel, že nie je sám. Má niekoho, kto ho chápe a podrží.
Lenže deti nemajú na výber, koho vidieť a koho nie; rozhodujú dospelí. A Jarka často zakazovala Paľkovi stretávať sa so sesternicou a bratancom po hádkach s Boženou.
Paľko bol bezmocný, bojoval, ako vedel nejedol, trucoval, kým to mama nevzdala a povedala si svoje:
Rob si, čo chceš! Už ma tvoje fňukanie unavuje!
Prečo sa jeho mama s Boženou hádajú, Paľko dlho nevedel. Až neskôr zistil, že po jeho narodení Aľa pomáhala, kým ju Jarka nevyhodila, keď sa dozvedela o babkinom rozhodnutí o dedičstve.
To je nespravodlivé! Ja som rovnaká vnučka!
Jarka, to som nežiadala. Predajme byt a rozdeľme peniaze, nechcem sa hádať!
Nie! Nechcem žiadne tvoje omrvinky! Babka vždy milovala viac teba! Aj mama s otcom!
Akože? My ťa milujeme!
Keby ste ma rozumeli, tak hej! Byt som ani nechcela! Ja chcem aspoň v rodine cítiť, že ma niekto ľúbi!
Jarka…
Daj pokoj! Nechcem nič počuť!
Otrávenosť medzi sestrami rástla, driapala ich starými krivdami. Jarkino hniezdo plné bolesti bolo pevné, Boženine také, že vietor by ho rozfúkal. Božena sa vždy snažila to prekonať, ale Jarka ju zakaždým, keď už-už mala pusu na smiech, vrátila späť výkrikom:
Ty nie si moja sestra! Kto by toto svojej rodine robil?!
Keď rodičia obom zomreli naraz, zúfalstvo oblapilo obe.
Božka, ako je to možné?! Veď ešte mohli žiť!
Jarka, osud sa nepýta. Robili sme, čo sme vedeli. To ostatné… nie je v našich rukách. Božka objímala, Jarka sa zvíjala v slzách.
Je to nespravodlivé!
Život nie je vždy fér. Len sa nám tak zdá…
Tak to je, povedala jej Božka, a Jarka ju prekonala v slzách.
Božena sa vzdala nároku na rodičovský byt v prospech sestry. Jarka si zariadila papierovačky.
Myslela som, že aj ten byt zoberieš, odhodila Jarka, hľadiac stranou.
Prečo si taká, Jarka? Veď sme rodina…
Neviem, Božka. Zdá sa, že áno. Ale nikdy si ma nechápala.
A ty mňa… Ale je to vôbec dôležité?
Samozrejme! Ak sa ľudia nechápu, načo byť spolu?
Možno, aby sa pokúsili pochopiť. Nič nie je zadarmo, nemala by si to dobre vedieť?
To áno… Tvoja cesta je ľahká muž, dom, deti, a ja? Sama navždy…
Nie je to tak… A čo Paľko?
Paľko je už svojbytný. Sotva ho doma vidím. Viac času je s tebou než doma!
Je u nás spokojný…
No vidíš! Stále! Ty ma označuješ za zlú matku? Čo som ti spravila?!
Jarka, nekrič. Kedy som to povedala?
A tak sa to so sestrami stále motalo. Keď to už takmer vyzeralo, že budú rozdelené navždy, Božena vždy urobila všetko preto, aby aspoň malá nitka ostala. Nevzdávala sa.
Jarkine vzťahy boli ako jesenné listy prišli, odfúklo ich preč. V každom dala všetko: učila sa strieľať pre polovníka, miešala vnadidlá pre rybára. Chcela niekomu odovzdať kľúče od svojho šťastia, lenže nik nechcel tie kľúče prijať…
Počas jej ďalších románov býval Paľko častejšie u tety Boženy. Ani Štefan, ani Božka proti tomu nič nemali, brali ho za svojho. Chlapci mali poschodovú posteľ, spoločný stôl, dvojičné počítače a chlapčenské hádky s Dankou:
Danka! Takto je to neférové! Daj tímový režim!
Božena pravidelne referovala Jarke o synovi:
Je bystrý, Jarka! Mal by ísť na matematické gymko.
Takto mi to vyhovuje, že je s Mirom v jednej škole. Daj naňho pozor!
Je to preňho ďaleko. Ak spí doma, je nevyspatý.
Nech je u vás, ak treba. Vieš, čím prechádzam. Už sa mi to hádam upraví.
Vieš že áno. Nech je u nás.
Vďaka! Karol je úžasný! Prijal Paľa a chce, aby sme boli rodina!
Požiadal ťa?
Ešte nie, ale blízko k tomu! Teraz nesmiete rušiť! Pomôžte mi! Je to posledná šanca na šťastie!
Božena mala o Karolovi pochybnosti bol samoľúby, povýšenecký, nevhodne vtipkoval. Jarka to nevnímala, žila pre nový vzťah, nevšimla si, že syn sa jej odcudzuje.
Jedného večera prišla Božka domov a deti jej napovedali, že s Paľkom čosi nie je v poriadku. Vbehla do izby chlapcov, kde ležal, k lícu si prikladal ľad.
Paľko… čo sa stalo?
Nič…
No Božena už poznala, že niečo je zle. Vyliezla na poschodovku, objala ho. Mal pod okom veľkú modrinu. Vyšlo najavo Karol naňho fyzicky zaútočil, keď sa ho snažil zastaviť, ako v hádke zvieral ruku jeho mamy.
A vtedy Paľko pochopil nový otčim nemiluje jeho matku; šlo mu len o jej majetok.
Božena sa rozčúlila, naložila Paľka a šla za sestrou. S Jarkou to lomcovalo:
Ja ho milujem! Nechápeš?!
Koho?! Toho, čo ublížil tvojmu dieťaťu?! Vieš, čo robíš?!
Už dávno nie je môj syn, ale tvoj! Ty si zobrala všetko!
Čo som ti vzala?!
Svoj život! Moje kľúče!
Aké kľúče?
Božena na moment stíchla. Stáli pred panelákom, kričali, čakal na nich Štefan v aute. Chcela ju objať ako mama kedysi.
Jaké kľúče, Jarka?
Od šťastia… Ty ich máš! A ja?
Až v tom momente Božena pochopila. Ticho Jarku objala:
Poď sem… Ty si nie hlúpa, ale veľmi zraniteľná. Túžiš po láske stále… Ale svoje kľúče nesnaž sa nasilu strkať do nesprávnych dverí. Potom tá pravá ostane navždy zamknutá. Pochopila si?
Neviem, Božka. Ale čo ak… už nikdy nikoho nenájdem?
Ty potrebuješ najprv prijať, že si niekomu dôležitá mne, Paľkovi. Ostatné príde…
A ak nie?
Tak tvoje kľúče na tie dvere nemajú patriť. Chceš celý život stáť na chodbe a neotvoriť?
Nie…
Vidíš, to je ono! Pôjdeš za synom?
On mi neodpustí…
Paľko vie o živote viac než si myslíš. Ale nebude to ľahké. Je veľmi zranený.
Hádam aspoň niečo spravím správne…
Tak choď! Si matka. Vstávaj! Poďme, Štefan ťa odvezie. Máš v priehradke servítky, uprac sa! Ideme! Deti čakajú!
Nakoniec si Jarka nájde životného partnera, oveľa neskôr, múdrejšieho a pokojného. Paľko ostane žiť u Boženy, tam, kde sa cíti doma, sestrička mu narastie v matkinej novej domácnosti, a Jarmila sa skutočne naučí, že vzťah je hlavne o tom, kto tvoje kľúče naozaj prijme.
Keď pôjde Paľko na univerzitu do Bratislavy, na stanici objíme rodinu, potrasie si pravačkou s otčimom a povie mu:
Dávaj mamke na mňa pozor!
A ten, už so šedinou, vážne prikývne:
A ty sebe, synak. Počkáme na teba.
A ja si do denníka píšem svoj dnešný záver: Kľúče od šťastia si nikdy netreba nechať vytrhnúť z ruky niekomu, kto sa o ne nestará, aj keby to bola láska. Lebo tie pravé dvere možno nenájdeš už nikdy. Najväčšie šťastie je, keď si doma s tými, čo ťa vedia pochopiť.
