Dnes som si spomenula na svoje obavy pred svokrou. Keď som sa chystala vydať za Marka, kamarátky ma strašili príbehmi o hrozných svokrách. Každá mala svoj príklad: jedna s pôžičkou, druhá s intrikami, tretia s nenávisťou. V ich rozprávaniach boli matky manželov pravé príšery, ktoré ničia mladé páry.
Počúvala som, prikyvovala a postupne som začala naozaj veriť, že svokra bude problém. Keď sa náš vzťah s Markom prehĺbil, opatrne som sa ho pýtala na jeho matku.
„Navštevuješ ju často? Ovplyvňuje tvoje rozhodnutia? Pomáha ti finančne?“
Marek sa len smial:
„Čo je to za výsluch? Mama je normálny človek. Som jej vďačný, vychovala ma. Ale do nášho života sa nemieša.“
To ma trochu upokojilo. Ale semienka nedôvery už boli zasiate. Keď ma Marek prvýkrát zaviedol k Zorane Jánovej, čakala som ostražito. No bola milá a prívetivá. Úprimne sa tešila zo šťastia svojho syna a zasypala ma komplimentami:
„Aká si krásna! Vy a Marek budete mať nádherné deti! Už sa teším na vnúčatá…“
Všetko vyzeralo dobre. Zorana Jánova sa nemiešala, nenašantrokovala, nechodila bez pozvania. Občas potrebovala pomoc – manžel jej zomrel pred pár rokmi a ťažko sa s tým vyrovnávala. Ja som bola neutrálna – bez blízkosti, ale aj bez chladu. Až do rozhovoru s kamarátkami.
„Nechaj tak,“ mávla rukou Jana. „Najprv sú všetky ‚milé, úžasné‘, potom ukážu svoje pravé ja. Moja bola tiež taká, a teraz nos ohrýza, lebo nie som z jej kruhov. Never jej!“
„Presne tak,“ pritakala Lucia, ktorá prežila ťažký rozvod. „Moja najprv hovorila, ako ma miluje. Potom nás dostala do pôžičky, peniaze si nechala a teraz to splácame. Svokra je ako časovaná bomba.“
Snažila som sa oponovať:
„Ale Zorana Jánova nie je taká. Je milá, slušná, zdá sa…“
„‚Zdá sa‘ je kľúčové slovo,“ uškrnula sa Jana. „Počkaj, ona sa ukáže.“
A čoskoro prišla príležitosť na pochybnosti. Raz Marek pristúpil ku mne:
„Erika, mama potrebuje požičať peniaze. Chce kúpiť chatu. Budeš proti, ak jej dáme našu rezervu? Stále šetríme na hypotéku…“
Zamerala som sa:
„To nie je malá suma. Vráti nám to?“
„Samozrejme. Hovorí, že po otcovi zostali akcie, predá ich a peniaze vráti.“
„Hmm…“ Spomenula som si na rozhovor s kamarátkami. „Nepáči sa mi to. Prečo by teraz potrebovala chatu?“
Ale Marek trval na svojom. Veril jej. Nakoniec ma presvedčil.
Keď som to povedala kamarátkam, spustili kráľovskú drámu:
„No a je to tu! Už ti nikdy tie peniaze nevráti. Naivka jedna…“
Čas plynul. Čoraz častejšie som premýšľala, či nemali pravdu. Čo ak Zorana Jánova neplánuje vrátiť peniaze? Tá myšlienka mi nedala pokoj.
Keď raz prišla svokra navštevovať, rozhodla som sa to s ňou vybaviť. Vošla som do kuchyne, kde sedeli s Markom, a bez zábran som povedala:
„Potrebovala by som s vami niečo prebrať.“
Zorana Jánova sa usmiala:
„My sme tiež chceli niečo povedať, Erička,“ hovorila s prefíkaným pohľadom.
Sadla som si. Srdce mi tĺklo. O čom sa predo mnou šepkali? Čo chystajú?
Zorana Jánova vytiahla z tašky úhľadnú krabičku:
„Toto je pre vás. Sľúbila som vám svadobný dar, ale vtedy som na to nemala. Teraz je čas.“
Marek prikyvol:
„Otvori, drahá.“
Opatrne som zdvihla veko… a uvV krabičke ležal kľúč od nášho nového bytu, v ktorom sme si s Markom už toľko krát predstavovali náš spoločný život.
