V tom dychtivom júlovom dni Alžbeta Štefanová od rána umývala okná, tĺkla vankúše a pripomínala dcére, že by už mohli s Jankom zajtra do dediny — cesnak je zrelý. Zuzana sa vymieňala: práca, povinnosti, deti, no matka bola neoblomná ako vždy.
“Čoskoro skončí leto a vy len hnijete v tom meste!” rozhorčene vykríkla do telefónu. “Jahody prejdú, zemiaky zmodrajú a vy stále len v tých telefónoch!”
Dohodli sa teda: prídu o víkende, pomôžu na záhrade a večer si pokecajú, oddýchajú si.
Janko sa netešil. Po poslednej návšteve ostal vŕtať nepríjemný zážitok, ktorý mu v hlave utkvel. Vtedy si len chcel pridať k fazuľovej polievke trochu klobásy — a tesťová mu ju doslova vyrvala z rúk. Tak rýchlo, že sa od šoku málem zadusil.
V sobotu vyrazili skoro ráno. Pracovali rýchlo a uspokojivo: vytrhali cesnak, roztriedili, zložili. Zdalo sa, že teraz príde oddych, večera, pokojný večer. Janko sa osprchoval a vošiel do kuchyne. Zuzana s matkou prestierali. Vôňa fazuľovice mu šumela v hlave. Aby nečakal, otvoril chladničku, vzal klobásu, chcel si namažať chlieb — a vtedy…
“To si nedovol!” vystrelil hlas Alžbety Štefanovej.
Klobása okamžite zmizla späť v chladničke. Janko stál ako prikovaný. Nič mu nedávalo zmysel.
“Čo sa to tu deje, mama?” zbledla Zuzana.
“Klobása je až na raňajky! Teraz bude polievka! A nekaz si chuť!” odsekla tesťová.
Janko sa posadil, ochutnal fazuľovicu, no žiadne mäso v nej nebolo. Opýtal sa aspoň na pár kúskov klobásy. Znova odmietnutie.
“Čo furt s tou klobásou?” rozčúlila sa Alžbeta. “Už ste polku zjedli! Viete, koľko to stálo? Kúpila som ju na celý týždeň!”
Janko odsunul tanier. Chuť do jedla mu prešla. Vyšiel von. Zuzana ho neskôr nasledovala. Muž ležal na pohovke a hľadel do stropu.
“Poďme domov. Nedokážem tu byť. Každý pohyb sleduje, akoby som jej kradol. Ani chlieb si neviem namažuť, aby mi ho nevyrvala z rúk.”
“Tu ani nie je obchod,” povedala Zuzana provinilo. “Len autobus s potravinami raz za týždeň.”
“Mali sme vziať jedlo, nie čerešne a marhuľky!” zavrčal Janko. “Zajtra odchádzam. Potom ťa prídem zaľudia. Lebo bez mäsa tu dlho nezdržím.”
“Poďme spolu,” rozhodla sa Zuzana.
A tak odišli skoro ráno. Zuzana matke ufúkla, že Janka z práce volali. Tesťová ich sprevádzala nevrlým pohľadom.
Ubehol takmer rok. K Alžbete Štefanovej viac nešli. No ona k nim — samozrejme. A čo bolo najpodivnejšie: ich holubičku otvárala ako vlastnú. Brala si, čo chcela, bez pýtania. Dokonca aj Janko sa zasmial:
“Pozri, klobása! Ale jej, zdá sa, tu všetko môže…”
No na jar začali znova telefonáty:
“Tak kedy prídete? Záhrada na vás nepočká.”
Janko sa najprv vyhýbal. Ale Zuzana navrhla rafinovaný plán:
“Privezieme jedlo s sebou. Aby mama nemusela počítať, kto koľko zjedol.”
Súhlasil — pod podmienkou, že cestou zastavia v supermarkete. A tak opäť stáli na prahu domu v dedine. S taškami.
“Čo to máte? Zase marhuľky?” nakrčila nos tesťová, no keď nahliadla do tašiek — syr, mäso, klobása — zarazila sa.
“To preto, aby ste nemuseli počítať, koľko gramov som zjedol,” usmial sa Janko.
Alžbeta Štefanová frfla, no nič nepovedala. Neskôr v kuchyni, keď nikto nepočul, zašepkala dcére:
“Keby ste vždy priniesli vlastné jedlo. Mne by bolo ľahšie a vám pokojnejšie.”
Zuzana mlčky prikývla. Bolo jej smiešno aj trpko. Ale hlavné bolo, že Janko bol opäť ochotny prísť. Aj s potravinami. Hlavne bez výčitiek a hádok. A to, ako ukázala prax, je tiež svojim spôsobom rodinné šťastie.
