KOLÁR
Zhruba pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som bola ešte mladá, neskúsená a tak trochu naivná, mi obvodný lekár napriek mojim protestom určil nástup na interné oddelenie nemocnice vo Zvolene.
V tom čase som mala dvadsaťtri rokov, môj manžel Janko dvadsaťšesť. Janko pracoval ako konštruktér v projekčnej kancelárii, kým ja som dobiehala posledné mesiace štúdia na vysokej škole. S Jankom sme boli manželia už dva roky, no deti v tom momente našu domácnosť neobohacovali plienky, dupačky a detské hračky sme do budúcnosti zatiaľ neplánovali.
Pokladala som sa za vzornú ženu bez výrazných nedostatkov. Zato Janka som skúmala akoby pod mikroskopom a každý deň som na ňom nachádzala ďalšie tmavé škvrny. Vadilo mi predovšetkým, že sa venuje svojmu motocyklu snáď viac než mne. Bola som presvedčená, že ho dokážem zmeniť podľa svojich predstáv. Ako veľmi som sa mýlila! Nakoniec som zistila, že zmeniť musím najmä samú seba.
Po náročnej skúškovej mojej telo protestovalo poriadne ma rozbolel žalúdok. Bývalo mi zle na vracanie, nič som nezvládla zjesť ani vypiť.
Dieťa moje, povedal mi vtedajší šedovlasý MUDr. Emilian Zelený, keď si upravil okuliare na nose, šetri si zdravie odmala a šaty, ak sú znovu. Nebuď tvrdohlavá, Katka. Potrebuješ dôkladné vyšetrenie a liečenie. Žiadne výhovorky, ručím za teba len do tejto chvíle. Podal mi lístok na hospitalizáciu a ja som so slzami v očiach pomaly kráčala vybavovať prijatie.
V izbe so mnou boli štyri dve panie okolo päťdesiatky, staršia babička v bielom bodkovanom šatku a ja. Tá babička bola pani Terezka Horváthová, mená ostatných žien som už dávno zabudla.
Nemala som chuť s nikým zvlášť rozprávať bola som na všetkých urazená, najmä na Janka. V duchu som si vyčítala, že manžel ma odkladal do nemocnice a nezainteresoval sa o ambulantné ošetrenie.
S pokrčenými nohami, chrbtom otočená k stene, som ležala na úzkej posteli, utápajúc sa v sebaľútosti a obviňujúc úplne všetkých za svoje trápenie.
Vezmi si tie poháre a obedáre toto ja jesť nebudem, vyčítavo som hovorila Jankovi, keď mi prinášal čerstvé jedlo.
Katka, no tak aspoň ochutnaj. Doktor povedal, že varené ryby sú to najlepšie pre tvoj žalúdok. Snažil som sa… Aj zemiaky, prosím, aspoň lyžičku.
Ani to neskúšaj, oponovala som mu nasrdene. Rybu dones mačke na ulicu, tá by to snáď tiež nejedla.
Janko si len povzdychol a s očividným sklamaním odišiel. Ja som však ešte pridala v hneve a vymýšľala ďalšie ostré poznámky, ktoré som mu hádzala do chrbta. Každý raz som akoby vítazoslávne vravela, nech už za mnou viac nechodí.
Janko však chodil. Pred prácou aj po práci. Každé ráno mi na nočnom stolíku nechával čerstvo navarené jedlo, dôkladne zabalené v deke, aby nevychladlo. Keď na to dnes myslím, obdivujem, kde na to bral čas a silu. Vtedy ma to však vôbec nezaujímalo.
Ani tablety, ani injekcie, ani infúzie neprinášali úľavu. Chudla som pred očami líca som mala vtiahnuté, pod očami tmavé kruhy. Po niekoľkých vyšetreniach stanovili diagnózu chronická gastritída. Poviete si, nič hrozné? Pre mňa to bola skúška trpezlivosti a sily.
Všetky predpísané procedúry som trpne prijímala, večer som sa dívala do prázdna. Nikoho som nepustila k sebe vyžaroval zo mňa len hnev a smútok.
Jednej noci zostali v izbe len ja a pani Terezka ostatné ženy išli domov na priepustku.
Nespíš, Katka? ticho sa opýtala babička.
Nespím. Bolí ma brucho, odvrkla som zachmúrene hlavu na druhý bok.
Vieš, Katka, pokračovala po chvíli pani Terezka, do tejto nemocnice chodím každý rok preventívne trikrát. Poviem ti, doma by som si so svojim obyčajným žalúdkom isto poradila aj sama.”
Vy mi chcete asi rozprávať o zdravom stravovaní, však? Ani nezačínajte, viem to všetko aj sama!
Nie, Katka, zle si ma pochopila, jemne ma opravila pani Terezka. Vlastne si mi veľmi pripomenula mňa samotnú pred polstoročím. Všetko si brala na seba, bola som tvrdá, hádavá a nevďačná.
Vtedy som sa prvýkrát ozvala a otočila k nej tvárou. Pani Terezka sedela na posteli, milo na mňa hľadela a ja som zrazu vnímala z jej pohľadu teplo a súcit. Jej jemne modré oči mali v sebe zvláštnu žiaru. Pripomínala mi malú postavičku z rozprávky, ale plnú vnútornej sily.
Všimla som si, že za ňou často prichádzajú ľudia z iných izieb, aj personál. Rozprávali jej svoje trápenia, ona len prikyvovala a súcitne načúvala. Odišli občas so slzami, občas s úsmevom. Pri odchode jej doniesli balíček piškót, jogurt, niektorí aj lacné čokoládky či detské ovocné výživy. Pani Terezka každému ďakovala úprimným objatím.
Vieš, Katka, ak chceš, poviem ti jednu príhodu zo života. Nikdy som ju nikomu nevyrozprávala, povedala ticho.
Cez vrásky jej tvár zjemnela a na okamih sa mi zdala akoby ešte krehkejšia.
Prepáčte, pani Terezka, ospravedlnila som sa. Veľmi by som rada počula váš príbeh.
Ale najprv si daj polievku, čo mám pri posteli vo fľaši ochutnaj aspoň trošku, navrhla mi.
Poslúchla som. Chcela som sa znechutene uškŕňať, no ovládla som sa. Prvý hlt a zázračne naozaj brucho prestalo bolieť. Zjedla som skoro polovicu polievky, a ešte mi aj chutila.
No, vidíš, si sa najedla, usmiala sa Terezka. Ale neprejedz sa po malých dávkach. Budeš čoskoro v poriadku. Lenže, Katka, musíš v sebe nájsť trochu viac rešpektu a úcty najmä k manželovi. On ťa má rád. Nauč sa neodtláčať ho a prestaň byť taká tvrdá. No, a teraz ti poviem niečo, čo som ešte nikomu nevravela.
Dala si dúšok čaju z hliníkového pohára a pokračovala.
Vyrastala som v chudobnej rodine, nás detí bolo sedem. Starší Ignác zomrel v detstve na tuberkulózu, najmladšia Evička na týfus, mala kapánek sedem rokov. Otec makal v továrni v Brezne, mama šila pre všetkých v dedine. V mamou ušitých šatách chodili snáď dve tretiny Železníka to bola naša rodná dedina.
Rada som čítala, učila som sa dobre, po škole som hneď šla na pedagogickú a ako mladá učiteľka sa vrátila domov. Mládežníci sa uchádzali o moju ruku, ale všetci z dediny mi pripadali obyčajní. Vysmievala som sa im vraj za akého koniara či pastiera by som ja šla? ‘Matka, nechcem byť ženou obyčajného chlapa,’ vravela som. ‘Radšej zostanem stará dievka!’
Jedného leta nám do Železníka pridelili mladého, uhrančivého riaditeľa školy vysoký, šuhaj odniekiaľ z Banskej Bystrice, modrooký. Deti ho zbožňovali, každému pomohol, nikdy nič nepýtal. O pár rokov sme boli svoji, volal sa Viktor.
Venoval sa škole, ja s ním, a po troch rokoch sa nám narodila prvá dcéra Janka. Slabá, chorľavá. Lekári vraveli, že srdce má podlomené. Dožila sa len jedenástich, ešte pred vojnou zomrela. Druhá, Vladka, bola celá po otcovi. Šikovná, krásna, rozumná.
Viktor často chodieval do mesta na konferencie a nosil mi odrezky látok mama mi šila šaty, bola som v dedine prvá móderná, ale mne stále niečo vadilo. Raz farba, raz materiál, raz vzor.
Prišiel Tridsiaty tretí Obrovský hlad. Každý mesiac sme delili zásoby na tridsať hromádok. Všetko vzácne sme balili a schovávali inak by sme nemali čo jesť a skončili ako susedia najedli sa v jeden deň, potom už len hlad a smrť.
Za dedinou obrovské pole s pšenicou, prísne strážené. Myšlienka nazbierať aspoň pár klasov bola silnejšia než strach z trestu.
Jednej noci sme sa s Viktorom vykradli a začali zbierať klásky. Zrazu sa v tichu rozľahli konské kopytá! Strážnik prechádzal polom. My s Viktorom sme odstrčili nazbierané klásky, bežali cez pole, hodili sa do kríkov. Našťastie si nás nevšimol. Doma som zistila, že som strhla so seba sukňu keď som ju vyprázdňovala spod kláskov, musela zostať na poli! Všetci v dedine by ju poznali, nebol by problém identifikovať ju.
Už som mala pred očami zatváraciu celu, deti ako sirôtky. Viktor mi sľúbil, že hneď ráno ju pôjde hľadať. Noc som nespala, len ticho plakávala. Keď ráno Viktor prišiel so sukňou, objala som ho a v duchu si sľúbila nikdy viac si nedovolím zostávať nevďačná.
Čo bolo potom? Ešte nás čakal rok tvrdého hladovania, no Pán Boh nás ochránil. Po dvoch rokoch začala vojna, Viktor šiel na front, ja s Vladkou sme zostali samy. Prišli Nemci, vypálili nám dom odmietla som spoluprácu. Moju Vladku ju zničili… neprežila. Bola som tehotná, ale zo žiaľu som stratila dieťa. Mali sme mať syna…
Po vojne som putovala po dedinách, učila, žila v školských bytoch, nosila len prázdne kufre. Po dôchodku si ma vzala neter do Komárna. V nemocnici sa občas objavím tu ma ošetria, menej ju obťažujem a ušetrím pár eur na čokoládu pre Tamaru rada jej vnúčke kúpim sladkosti z dôchodku. Smeje sa, akoby som jej zlato doniesla! A vždy mi hovorí, nech na ňu nemíňam, že stačí, keď mám úsmev.
Počúvala som Terezkin príbeh, dojali ma jej zážitky. Nerozumela som, kde sa v útlej žene berie toľko sily a láskavosti, po všetkom, čo zažila. Učím sa od nej ja mám všetko, muža, domov, blízkych, a predsa v sebe nachádzam neustále nespokojnosť.
Môj stav sa začal zlepšovať. Znovu som začala jesť a bolesti prestali. Po roku sa nám s Jankom narodil syn Martin, o štyri roky dcéra. Dali sme jej meno Terezka.
A od tej chvíle, ako by mi spadol závoj z očí. Zistila som, že môj Janko je vlastne úžasný človek starostlivý, šikovný, trpezlivý. Musela som opraviť samu seba a dať si pozor na svoje požiadavky.
Keď sa ma zmocní vzdor alebo hnev, spomeniem si na príbeh pani Terezky o kláskoch a na časy, keď sa Janko o mňa s láskou staral. A keď ja dnes pomáham iným, som šťastnejšia.
Možno som vtedy tak ochorela len pre vlastný tvrdohlavý charakter? Čo myslíte?
