KLASOKY
Asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som bol ešte mladý a neskúsený, náš obvodný lekár napriek mojim protestom rozhodol, že skončím v internej nemocnici.
Vtedy som mal dvadsaťtri rokov a moja manželka, Zuzana, mala dvadsaťšesť. Zuzka pracovala ako inžinierka vo vývojovej kancelárii a ja som práve končil štúdium na fakulte. Boli sme spolu dva roky a deti zatiaľ neboli v našich plánoch plienky a detské veci sme si nechávali na neskôr.
O sebe som si myslel, že som ukážkový manžel so skoro samými cnosťami. Zato na Zuzke, keď som sa na ňu pozeral, som každý deň nachádzal viac a viac chybičiek. Nepáčilo sa mi napríklad, že podľa môjho názoru venuje priveľa času svojmu bicyklu a nie mne. Bol som si istý, že ju prinútim zmeniť vlastnosti, ktoré sa mi nepozdávali. No ukázalo sa, že zmeniť som sa musel práve ja.
Po náročnej a stresujúcej skúškovej mi zlyhalo telo veľmi ma rozbolel žalúdok, bolo mi zle, nemohol som jesť ani piť.
Synku, chráň si zdravie kým si mladý a šaty kým sú nové, povedal mi so smiechom šedivý doktor Imrich Hrdlička, nastavujúc si okuliare na nose. A neprotireč mi, Miško. Musíš sa poriadne vyšetriť a liečiť. Všetko za teba vybavia moji kolegovia, modrý motýľ, ja sa vzdávam. Podal mi papier s poukazom a ja so slzami v očiach a trasľavými rukami šiel na prijímaciu kanceláriu.
Na izbe nás boli štyria dve panie zhruba päťdesiatničky, staručká babička v bielom bodkovanom šatôčku a ja. Starkú volali Terézia Mrázová, mená ďalších si už nepamätám.
Nechcelo sa mi s nikým hovoriť, bol som znechutený celým svetom a najmä mojou Zuzanou, ktorá, ako som si vtedy myslel, by najradšej, keby ma vyšetrili a liečili doma, a nie v nemocnici.
So skrčenými kolenami k bruchu, otočený tvárou k stene na úzkej nemocničnej posteli, som sa utápal v sebaľútosti a v mysli obviňoval všetkých za svoje trápenie.
Zober si tie poháre, nič z toho nechcem odvrkával som Zuzke vždy, keď mi naniesla tašky s jedlom.
Miško, ale doktor povedal, že treska na pare je presne to, čo teraz potrebuješ, trpezlivo mi vravela. Aspoň skús, dal som tomu všetko. Aspoň zemiakov trochu zjedz.
Nepros, zamračil som sa, nemám chuť. Tresku podhoď radšej túlavým mačkám, aj tak ju možno nezožerú.
Zuzka si smutne povzdychla, odchádzala a ja som jej ešte zaklincoval dušu tvrdými slovami:
Už za mnou nechoď.
Zuzka však chodila pred aj po práci. Každé ráno som našiel na stolíku čerstvé jedlo z jej kuchyne, fľašky dôkladne zabalené v deke, aby neochladli. Ale vtedy som jej trpezlivosť ani lásku nedokázal oceniť.
Kedy to všetko stíhala? Dnes viem, že so mnou to mala ťažké, ale v tom čase ma takéto maličkosti netrápili.
Tabletky, infúzie a injekcie mi veľmi nepomáhali. Slabol som, schudol, líca vpadli a pod očami som mal veľké kruhy. Nakoniec stanovili diagnózu chronická gastritída. Poviete si, nič vážne, ale pre mňa to bola skúška odolnosti.
Po procedúrach som ležal na posteli a civel do stropu, nemal som chuť s nikým hovoriť. Všetci sa mi vyhýbali, pretože zo mňa sálala len zlosť. Uvedomoval som si to, no nevedel som s tým nič urobiť.
Raz však zostali v izbe len ja a starká Terézia.
Nespíš, Miško? opýtala sa potichu.
Nespím. Žalúdok bolí, zamrmlal som a obrátil sa.
Vieš čo, Miško, začala tichučko, ja do tejto nemocnice chodím trikrát ročne preventívne. Tiež mám len obyčajnú gastritídu, ktorú by som pokojne zvládla aj doma.
Nechcete mi snáď kázať o zdravej strave, precedil som cez zuby poznám všetko aj sám.
Zle si ma pochopil, synku, ja nechcem kázať. Pripomínaš mi mňa samú, tak pred päťdesiatimi rokmi…
Trochu som sa upokojil a pozrel na ňu. Bola nízka, krehká, výrazný hrb na chrbte a prenikavo modré oči, ktoré žiarili dobrotou. Hoci bola ako malý rozprávkový trpaslík, vyžarovala z nej hrejivá ľudskosť.
Za starou paniou pravidelne chodil personál, pacienti aj návštevy z iných izieb. Všetci jej čosi vraveli, ona ich len ticho počúvala, prikyvovala a občas niečo pokojne šepkala, na to jej odpovedali úsmevom alebo slzami.
Na rozlúčku jej nosili maličkosti balíček suchárov, ovocný džús, občas ovocné pyré, čokoládu alebo marmeládky. A ona každého objala, poďakovala a potom si potichu utierala oči.
Ak chceš, poviem ti príbeh zo svojho života, povedala Terézia a usmiala sa. Jej oči však zostali smutné.
Prepáčte mi, bol som hrubý. Rád si vás vypočujem.
Ale najprv si daj polievku s knedličkami, ukázala na zabalený pohár na komode.
Poslúchol som. Najprv som chcel znechutene zaujať postoj, ale ovládol som sa. Po prvom súste ma bruško uvoľnilo a prestalo drviť! Zjedol som takmer polovicu a polievka mi aj zachutila!
No vidíš, už si sa najedol, chúďa. Ale pomaly, nepreháňaj to, žalúdok musí zvyknúť. Budeš jesť často, po troškách. Všetko sa zlepší, len sa nauč ľudí vážiť, hlavne svoju ženu. Má ťa rada nedrž si nos hore a prestaň byť rozmaznaný. Ale dosť o tom, teraz ti poviem niečo z môjho života.
Terézia sa napila z hliníkovej šálky, namočila suchár a začala rozprávať:
Vyrástla som vo veľkej rodine, nás detí bolo sedem. Starší brat Jaro zomrel na zápal pľúc, najmladšia sestra Katka na šarlach, keď som mala sedem.
Otec pracoval vo fabrike, mama sa starala o nás a šila pre polovicu dediny. Rada som čítala, v škole sa mi darilo. Po maturite som šla na pedagogické, stala sa učiteľkou a vrátila sa do rodnej dediny. Chlapci sa o mňa zaujímali, ale každého som odmietla.
Mami, ved kto je ten Paľko? Gazda? Nechcem zaň smrdí dobytčím hnojom! A Mišo, ten je zasa večne opitý. Viktor, čo hrá na harmonike ten je zas uličník. Ondro je pastier, s ním by som ani nevedela poriadne hovoriť. Pracovať, keď je človek nezaujímavý? Nikdy!
Mama len krútila hlavou, ale viac nenaliehala.
Potom nám do dediny Dolinovce prišiel nový riaditeľ školy, mladý, vysoký, modrooký. Deti ho ľúbili, bol pokojný, milý, doučoval žiakov a peniaze za to nikdy nezobral.
Onedlho sme sa vzali.
Terézia mi pohladila plecia a pokračovala:
Mamka opakovala: Dievča, nedávaj tomu mužovi pocítiť svoju hašterivosť, maj úctu, boj sa pýchy. Ja ju neposlúchla a správala sa podľa seba.
Obaja sme učili, o tri roky po svadbe sa nám narodila krehká dcérka Zora, chorá na srdce. Neprežila zomrela, keď mala jedenásť, krátko pred vojnou. Druhá dcéra, Anička, bola múdra a krásna.
Muž chodieval do mesta na porady, nosieval mi látky, mama mi z nich šila nové šaty. V dedine som bola prvá módna nik nemal krajšie blúzky, ale mne nič nebolo dosť dobré: ani vzor, ani farba.
V tridsiatom treťom bol hlad. Delili sme potraviny na tridsať kôpok, aby nám vydržali. Dodnes nevyhadzujem ani jadierka z melóna. Na deň pre rodinu pár zemiakov, hrstka krúp, cibuľa, mrkva, pár semienok a lyžica bravčovej masti, pohár tmavej múky. Viazala som to do batôžkov a skrývala, lebo keby sme to zjedli naraz, do konca mesiaca by sme nemali nič.
Za dedinou bolo pole s pšenicou, strážené deň-noc. Túžba po hrsti kláskov bola obrovská, ale človek sa bál trestu kvôli krádeži.
Raz sme sa s mužom pod rúškom noci vybrali nazbierať trochu kláskov deťom už škvŕkalo v bruchách. V noci sa mi snívalo, ako si dávam do úst chlieb s maslom.
Deti sme uspali, vykradli sme sa na pole. Zbierali sme pár kláskov, keď tu zrazu začuli trkot konských kopýt! Strážnik povozník! Schovali sme sa v kroví na druhej strane poľa. Nevšimol si nás. Domov sme prišli naprázdno navyše som zistila, že som stratila sukňu. Zošmykla sa mi z tela, keď som sa schovávala alebo vytriasala klásky z podolku!
Terézia ticho cmúľala suchár, ja som ju počúval s otvorenými ústami.
Od beznádeje som revala ako divý. Vedela som, že ak tú sukňu nájdu, čaká ma basa, každý v dedine ju poznal! Plakala som, až sa deti zobudili a plakali so mnou.
Poliarel sa na mňa muž a povedal: Dosť. Rýchlo do postele, nech tu neplačeme, aby nepočuli susedia. Ráno sukňu nájdem.
Celú noc som nespal, predstavoval si seba za mrežami a deti ako siroty. Ale Poliarel ráno sukňu skutočne našiel skrytú v klasy pod rúškom noci.
Odvtedy som si muža začala vážiť, tak ako si zaslúžil. Už som ho nekritizovala, len s vďakou v ňom videla to dobré.
A čo potom? opýtal som sa.
Potom? Len ťažko sme prežívali. Vďaka Bohu, nikdy sme nehladovali až na smrť. Neskôr začala vojna a môj muž musel narukovať na front, zostali sme s Aničkou samy. Nemci obsadili Dolinovce, a keď som odmietla s nimi kolaborovať, vypálili nám dom. Anička Terézii sa zachvel hlas. oni jej ublížili. Dcéra to nezvládla, zomrela. V tom čase som čakala ďalšie dieťa, stratila som ho od žiaľu. Mali sme mať syna.
Starká sa rozplakala. Zdvihol som sa z postele a objal ju.
Takto sme spolu zostali do rána. Nepamätám si presne, o čom sme sa rozprávali.
Keď slnko prebudilo nový deň, povedala ešte:
V štyridsiatom treťom mi poslali oznámenie, že môj muž je nezvestný. Hľadala som ho všade, nikde som ho nenašla. Po vojne som prežila v rôznych dedinách ako učiteľka, neskôr ma vzala do bytu neter Mirka. Sem do nemocnice chodievam často, tu pomôžu mne aj ja tu menej zaťažujem Mirku. Kupujem jej čokoládky z dôchodku, aj keď ma hreší, že nemám míňať.
Pozeral som na tú drobnú ženu a nechápal, kde sa v nej berie toľko vnútornej sily a dobroty. Toľko zažila nikdy nezatrpkla, ešte dokáže rozdávať pochopenie a nádej druhým. Keby som jej povedal, čím všetkým je pre mňa obdivuhodná, neverila by. A ja som si do tej doby na všetko sťažoval, hoci mám milovanú ženu a blízkych pri sebe.
Čoskoro sa mi stav začal výrazne zlepšovať. Pomaly som začal jedávať, bolesti ustúpili.
O rok nato sa nám so Zuzkou narodil synček Martin a o štyri roky neskôr vytúžená dcérka, ktorú sme pomenovali Terézia.
Odvtedy sa mi otvorili oči. Uvedomil som si, aký je Zuzka skvelá žena starostlivá, šikovná a trpezlivá. Veľa vecí vo mne sa muselo zmeniť a svoje výčitky voči nej som dal bokom.
Vždy keď ma chytí hnev, spomeniem si na rozprávanie pani Terézie o klasoch a najmä na to, ako sa o mňa Zuzka láskavo starala, keď mi bolo najhoršie. A vtedy mi dôjde, že keď sám začnem pomáhať iným, cítim sa šťastnejší.
Myslím, že vtedy som možno ochorel aj kvôli vlastnej tvrdohlavosti a nespokojnosti. Lebo šťastie, pokora a láska si musíme pestovať ak nie, zostaneme smutní a osamelí.
