KLASKY
Asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som bol ešte mladý a neskúsený, miestny obvodný lekár ma aj napriek všetkým mojim protestom poslal na hospitalizáciu na interné oddelenie.
Vtedy som mal dvadsaťtri rokov a moja manželka, Martinka, dvadsaťšesť. Martinka pracovala ako inžinierka v projekčnom ústave, kým ja som končil štúdium na fakulte. Boli sme zobratí dva roky a deti sme zatiaľ neplánovali plienky ani kočíky v tom čase medzi naše zámery jednoducho nepatrili.
Sám seba som považoval za pomerne dokonalého a vzorného muža s minimom chýb. Zato na Martinke som denne pozoroval stále viac a viac tmavých miest: nevyhovovalo mi, že podľa mňa venuje príliš veľa času svojej motorke namiesto mne. Bol som presvedčený, že ju dokážem zmeniť podľa svojich predstáv. Nakoniec sa ukázalo, že meniť musím predovšetkým seba.
Po náročnom skúškovom období moje telo vypovedalo službu ukrutne ma rozbolel žalúdok, zle mi bolo, nevedel som do seba nič dostať, ani jesť, ani piť.
– Chlapče, povedal mi šedivý doktor Eduard Chovanec, keď si opravoval okuliare na nose, zdravie si musíš vážiť už v mladosti a šaty zase novoty. A ver mi, lepšie ak mi nebudeš odporovať, Miško. Mal by si sa poriadne vyšetriť a liečiť. Nezahrávaj sa so zdravím, kolegovia sa o teba postarajú.
Podal mi papiere na hospitalizáciu a ja so slzami očiach a treskom v duši som sa vybral ubytovať na oddelenie.
Na izbe sme boli štyria dve dámy okolo päťdesiatky, stará tetuška nejasného veku v bielom bodkovanom šatke a ja. Tu babku volali Božena Andelová, mená zvyšných dám už moja pamäť neuchováva.
Vôbec sa mi nechcelo s niekým rozprávať mal som pocit krivdy voči celému svetu, najmä voči Martinke, ktorú som vtedy považoval za niekoho, kto sa ma chcel zbaviť a nepresadil, aby ma radšej liečili ambulantne.
So skrčenými kolenami a chrbtom otočeným k stene som ležal na úzkej posteli a v žiali som v duchu obviňoval všetkých naokolo zo svojich trápení.
Zober si tie tvoje dózy a tégliky nebudem to jesť! karhal som Martinku, keď mi opäť priniesla tašku s jedlom.
Ale Miško, doktorka hovorila, že parená morská ryba je presne to, čo teraz potrebuješ, vravela starostlivo manželka. Skús aspoň zemiak, sprav to pre mňa. Veľmi som sa snažila.
Ani nepros, odsekol som jej nahnevane. Radšej to daj túlavým psom, ani oni by to nejedli!
Martinka si povzdychla, sklamaná odchádzala a ja som rád prilieval olej do ohňa a hádzal za ňou ešte tvrdšie slová.
Viac za mnou nechoď! opakoval som jej dookola.
A predsa, navštevovala ma ráno aj večer, bez ohľadu na moje reptanie. Každé ráno ma na stolíku čakalo čerstvé, jej rukami urobené jedlo. Jedlo starostlivo zabalené, aby nevychladlo, ale vtedy som vôbec nevedel oceniť ani jej trpezlivosť, ani lásku.
Ako stíhala, to už dnes nechápem. Dnes si viem predstaviť, ako jej muselo byť ťažko, ale vtedy mi záležalo len na vlastnej bolesti.
Lieky, infúzie a injekcie nezabírali a ja som chradol doslova pred očami výrazne som schudol, oči aj líca vpadnuté, pod očami fialové kruhy. Po dôkladnom vyšetrení stanovili diagnózu: chronická gastritída. Poviete si, že nič vážne lenže pre mňa to bola skutočná skúška.
Po procedúrach som ticho ležal na rozvrzganej posteli a hľadel do prázdnoty. Bol som zlostný na celý svet a každý to cítil. Rozumel som tomu, ale sám som sa nevedel zmeniť.
Jedného večera išli obe spolubývajúce spať domov a ostal som v izbe len ja s pani Boženou.
Nespíš, Miško? spýtala sa ticho.
Nespím. Bolí ma žalúdok, zamručal som a otočil sa chrbtom.
Vieš, Miško, začala potom do tejto nemocnice prichádzam trikrát do roka, kvôli prevencii. Mám, rovnako ako ty, taký ten obyčajný žalúdočný problém dá sa to zvládnuť aj doma.
Nechcete mi snáď teraz prednášať o zdravom stravovaní? zašomral som podráždene. To mi radšej šetrite rady, viem toho aj tak dosť.
Zle si ma pochopil, synak, odvetila pokorne Božena, Nechcem ťa uraziť. Vieš, pripomínaš mi mňa samú keď som bola ako ty, tiež som bola pichľavá a tvrdohlavá.
Začal som počúvať. Božena sedela ticho, s láskavým pohľadom, a ja som mal pocit, akoby sa izba rozžiarila.
Krpatá, so zhrbeným chrbtom, bola ako postavička z rozprávky, ale vyžarovalo z nej také teplo! Jasné modré oči, ktoré svietili dobrotou.
Všimol som si, že ju navštevujú ľudia vedľa pacientov aj sestry, lekári. Rozprávali jej svoje trápenia, ona im počúvala bez prerušení a na konci im niečo potichu pošepla. Ľudia odchádzali objať ju, niekedy so slzami, často s úsmevom.
Na rozlúčku jej nosili malé darčeky keksíky, fľašu kefíru, ovocné alebo zeleninové výživy, čokoládky, vždy úprimné poďakovania. Ona každému s láskou poďakovala a nežne objala.
Vieš, Miško, ak chceš, porozprávam ti jednu príhodu. Je z môjho života, šibalsky sa usmiala. Ale jej oči zostávali smutné, ako by niesli toľko bolesti, že mi až bolo hanba za svoju nevďačnosť.
Vrásky na chvíľu zmizli a zrazu bola ako malé prestrašené dievčatko.
Prepáč mi, Božena, povedal som. Rád by som si vypočul tvoj príbeh.
Skôr si daj polievku, ukázala mi na hrniec zabalený v deke.
Poslúchol som. Prvýkrát v ústach ma sústo neznechutilo, práve naopak, hneď mi uľavilo. Zjedol som polievky viac než polovicu a konečne som sa cítil lepšie.
Tak čo, troška súhlasíš? opýtala sa Božena Chutí?
Chutí veľmi, ďakujem, priznal som.
Veľa naraz nejedz, žalúdok si musí zvyknúť. A k tomu váž si ľudí okolo seba, najmä svoju Martinku. Miluje ťa, nebozkávaj sa na ňu pre nič za nič. Ale dosť bolo napomínania. Chceš počuť môj príbeh, ktorý som ešte nikdy nikomu nepovedala?
Božena na chvíľku stíchla, upila si z hliníkovej šálky čaj, namočila do nej suchár a pokračovala:
Vyrastala som v rodine s tromi súrodencami. Najstarší brat Štefan zomrel v detstve na zápal pľúc, najmladšia sestrička Emka umrela ako maličká na šarlach. Otec pracoval v Žiline v továrni, mama sa starala o domácnosť a deti. Bola výbornou krajčírkou pol dediny chodilo v šatách, ktoré ušila.
Milovala som knihy, dobre mi to išlo v škole, tak som išla na pedagogickú školu v Košiciach, kde pripravovali vychovávateľov pre dedinské školy. Ako mladá učiteľka som sa vrátila do svojho rodného domu.
Začali ma chodiť pýtať chlapci z dediny. Všetkých som odmietala. Sadali si u nás v kuchyni, ale každého som poslala preč.
Fúha, čo je to za Jura? Furman? Nepôjdem za neho, smrdi mu z rúk nafta a hnoj. Milan? Ten je večne opitý, Pavol, akordeonista, parádny šibal. Ondro, pastier, nevie ani čítať o čom sa s ním budem baviť? Radšej ostanem sama, než žiť so nevzdelaným dedinským chlapom!
Rodičia len krútili hlavou, ale nevedeli ma zlomiť.
Až nám raz do dediny Slatiná prišiel nový školský riaditeľ z mesta vysoký, štíhly, svetlooký fešák. Všetci žiaci ho rešpektovali, bol kľudný, rozvážny a dobrosrdečný a zadarmo doučoval zaostávajúcich. A tak sme sa s Adamom zobrali.
Boženka, hovorila mi mama, neskrývaj svoje slabiny pred mužom, vypočuj si ho, buď pokorná.
Ale ja som mamu neposlúchla a všetko robila po svojom.
S Adamom sme spolu učili, po troch rokoch sa nám narodila prvá dcéra, Zuzanka. Bola slabá, chorľavá, so srdcovým defektom. Zomrela v jedenástich, tesne pred vojnou. Druhá dcéra, Elenka, po otcovi krásna aj šikovná.
Adam chodil často na rokovania do Bratislavy a nosil mi látky mamka šila pre mňa nové sukne, blúzky. V dedine som bola najväčšia parádnica. Ale, vyberala som si: látky mi nikdy nevyhovovali, farby, vzory stále som niečo mala.
V tridsiatom treťom prišiel hladomor. Hneď prvé týždne sme delili zásoby na tridsať malých kôpok, aby vydržali do ďalšieho mesiaca. Doteraz nevyhadzujem semienka z tekvice alebo melóna.
Na deň pripadli na nás všetkých dve, maximálne tri zemiaky, hrsť krúp, cibuľa, mrkva, trošku slnečnicových či tekvicových jadierok, lyžica bravčovej masti a pohár tmavej múky. To všetko som balila do viazaničiek a skrývala. Keby sme to nezvládli, zomrieme od hladu ako tiekajú susedia všetko naraz zjedli a potom im zostali len prázdne bruchá.
Za dedinou boli polia s pšenicou. Pole bolo strážené vo dne v noci. Túžba zobrať aspoň pár klasov bola veľká, ale za krádež z JRD hrozilo väzenie.
Jednu noc sme sa s Adamom vybrali na pole nazbierať aspoň pár klasov, žalúdky nás zožierali. Deti sme uspali, a potichu prešli záhradami až k pšenici.
Začali sme zbierať, keď tu zrazu dupot kopýt! Hliadkujúci gazda! Zhodili sme klasy a utekali sa schovať do šeľmických kríkov na opačnom konci poľa. Našťastie si nás nevšimol!
Domov sme šli naprázdno. No doma som si všimla, že nemám sukňu pri úteku sa niekde stratila! Ak ju nájdu, každý v dedine vie, že patrí mne, a hneď ma mohli zatvoriť!
Začala som plakať nahlas, zobudila deti a plakali sme spolu.
Dosť už, povedal Adam všetci spať, nech nás nepočujú susedia. Ráno sukňu nájdem.
Nespala som ani minútu, v duchu som sa videl vo väzení, deti ako siroty.
A predsa, Adam ráno sukňu našiel pod klasmi a priniesol ju. Zachránil mi život.
Božena položila prázdnu šálku na stolík, starostlivo ma prikryla, a pokračovala:
Odvtedy som sa k nemu začala správať inak s rešpektom a úctou, ktorú si zaslúžil. Prehltla som svoju pýchu a nikdy som o ňom nehovorila zle.
A potom? spýtal som sa.
Ledva sme prežívali, ale nikto z rodiny nezomrel od hladu. Prišla vojna. Adam odišiel narukovať dobrovoľne na východný front. Zostala som s Elenkou sama. Nemecké jednotky obsadili Slatinú. Za to, že som odmietla s nimi spolupracovať, podpálili nám dom. S mojou dcérou
Hlas Boženy sa zachvel.
Oni oni ju ponížili. Elenka neprežila tú potupu. Vtedy som bola tehotná, od žiaľu som potratila. Mali sme mať syna
Zaplakala nahlas. Postavil som sa a opatrne ju objal.
Sedeli sme tak spolu až do svitania.
O čom sme sa rozprávali, už neviem.
Keď slnko celkom vyšlo a zalialo izbu svojim svetlom, Božena šeplo:
V štyridsiatom treťom mi prišiel úmrtný list Adam nezvestný, pravdepodobne padol. Po vojne som cestoval po všelijakých dedinách, býval z kufra, učila deti vo viacerých školách. Na dôchodku si ma vzala neter do Bratislavy do paneláku. Sem do nemocnice chodím na kontroly, aj aby som jej menej prekážal, a ušetril peniaze. Tá moja Tamarka má rada sladké, kúpim jej vždy čokoládu z dôchodku teší sa, akoby som jej diamanty daroval, a stále mi vraví, nech radšej šetrím
Obdivoval som túto ženu ako v takej krehkej babke môže byť toľko sily a láskavosti? Prežila toľko utrpenia a ostala dobrou, stále pomáha iným. A ja večne nespokojný, a pritom mám všetko: milujúcu ženu, rodinu pri sebe.
Napokon sa mi začalo dariť lepšie. Pomaly som začal jesť, bolesti odišli.
O rok sa nám s Martinkou narodil synček Milan, o pár rokov neskôr vysnívaná dcérka. Dali sme jej meno Božena.
Odvtedy akoby mi padol závoj z očí. Konečne som zbadal, aký dobrý človek je moja Martinka! Starostlivá, šikovná a trpezlivá. Urobil som veľké zmeny vlastné chyby, na ktoré som hľadel na druhých, som začal hľadať v sebe.
A keď ma hnevá niečo na manželke, vždy si spomeniem na príbeh pani Boženy o klasoch a na to, ako trpezlivo sa ona starala o druhých a ako moja Martinka zachraňovala mňa. A vždy, keď som ja začal pomáhať druhým, bol som šťastnejší.
Neraz si vravím: možno som vtedy ochorel pre ten svoj mizerný charakter? Čo na to poviete?
