Mesto dýchalo večerným životom — klaksóny búchali, kroky ozývali sa dlažbou a smiech sa vznášal z reštaurácií ovíjaných farebnými svetielkami. Pri stole číslo 6, pred elegantnou francúzskou reštauráciou, sedel Ján Kováč v tichosti, zámerne točil pohárom s červeným vínom.
Pred ním stála nedotknutá miska s humrovým rizotom. Vôňa šafránu a húb ho nechávala chladným. Myseľ mu blúdila niekde inde — zašpinená firemnými správami, plytkými rečami na galaprogramoch a prázdnotou ďalšej nezmyselnej ceny.
Vtedy ju počul.
Jemný. Krehký. Len o niečo silnejší než šepot.
„Prosím vás, pane… nechcem vaše peniaze. Len chvíľku.“
Otočil sa. A uvidel ju.
Kľakla si.
Na chodníku, kolená tlačila do studeného betónu. Jej tenké šaty boli poprášené, lem sa rozpadával. Vlasy mala stiahnuté do nedbalého drdola. V náručí držala novorodenca zavinutého v ošarpanom hnedom deku.
Ján nevedel, čo povedať.
Žena upravila dieťa a prehovorila znova, pokojne, no unavene.
„Vyzeráte ako niekto, kto by počúval.“
Čašník sa priblížil. „Pane, mám zavolať ochrankJán zavrtel hlavou a s úsmevom pozrel do očí žene, ktorá mu zmenila život, a zašepkal: “Dnes už nikam neodídeš.” .
