“Kedy sa chystáš odísť, Zuzanko?”
Mama stála v kuchynských dverách, opretá o futrá. V rukách držala šálku čaju, v hlase lhostajnosť zmiešanú s niečím takmer pohŕdavým.
“Čo tým myslíš… odísť?” Zuzana sa pomaly odvrátiła od notebooku, ktorý jej zohrieval kolená. “Mami, ja tu bývam. Ja… pracujem.”
“Pracuješ?” Mama sa skrúpala a na tvári jej prebleskol krivý úsmev. “No áno. To ty sediace pri tom internete. Píšeš svoje básničky? Alebo… články? Kto to vôbec číta?”
Zuzana razne zatvorila notebook. Srdce ju zabolalo. Nepočula to prvýkrát, že jej práca “nie je skutočná”, ale zakaždým to bolo ako facka.
Veď sa snažila. Práca na voľnej nohe nebola ľahká, nekonečné úpravy, termíny, texty do rána, klienti, ktorí chceli všetko hneď a neplatili včas…
“Mám stále objednávky,” vydýchla. “A peniaze tiež. Platím za energie, ja…”
“Nič od teba nechceme,” mávla mama rukou. “Len situácia je taká, Zuzka. Si dospelá, chápeš to. Tomáš s Evou chcú byť spolu s deťmi. Majú dve. Deti, Zuzka. Je im tesno v ich jednoposteľovej, veď to vieš.”
“A ja čo? Ja nie som rodina?” vyrástla zrazu. Hlas jej zatrkol.
“Ty si sama, Zuzka. Ty si pre seba. A oni majú deti, rodinu. Ty si u nás rozumná, samostatná. Nájdeš si, kde bývať. Možno konečne pôjdeš do normálnej práce. Ľudia chodia od deviatej do piatej, mimochodom, nie sedia pri notebooku v noci.”
Zuzana mlčala. V hrdle jej stál knedlík. Vysvetľovať bolo zbytočné. Mama nikdy nepochopila, čím sa zaoberá.
Ani raz sa neopýtala: “A čo píšeš? Kde si to môžem prečítať?”
Len výčitky, zhovievavé pohľady, vety ako: “Radšej by si išla do pokladne.”
Sama. To slovo jej znelo v ušiach. Ako rozsudok. Ako dôvod ju vyškrtnúť z bytu, zo života, z rodiny.
Keď sa otec vrátil z práce, rozhovor pokračoval. Len teraz v izbe bol on, mama a ona ako na nejakom domácom súde.
“Tomáš s manželkou veľa dokázali,” začal otec, sadajúc si do kresla. “Obe pracujú, dve deti. A ty… Áno, si šikovná, že nesedíš s rukami v lône. Ale už je čas brať život vážne.”
“Tati, ja tu žijem. Ja nie som lenivá! Zarábam, aj keď doma, aj keď v pyžame! Platím za jedlo, za energie, nesedím vám na krku!”
“Ty nechápeš,” prerušil ju. “Nejde o peniaze. Ide o potrebu. Tomáš má dve deti, počuješ? A mladšiemu len rok a pol. Potrebujú tento byt. Je im ťažko.”
“A mne je ľahko?!” vyrástlo z nej. “Podľa vás ja nemám ťažkosti?! Mám 28, nemám podporu, ani muža, ani deti. Len prácu, ktorú ani neuznávate!”
Vymenili si pohľady. Akoby ich unavovala. Akoby všetko, čo teraz hovorí, bola rozmar, nie bolesť.
“Si silné dievča,” mama smutne pokrútila hlavou. “Zvládneš to. Tomáš s Evou oni ani nemajú čas rozmýšľať…”
“A ja ho mám?” pomyslela si, ale nahlas nepovedala. Lebo už nemala silu.
“Kam chcete, aby som išla?” chrapľavo sa spýtala. “Neprosím vás o nič. Ani o peniaze, ani o pomoc. Len o kútik. Len o pochopenie.”
“No… nájdi si prenájom,” nespojito povedala mama. “Dnes žije tak všetka mládež. A ty predsa nepracuješ… oficiálne. Takže bez väzby.”
“Vy vôbec počujete, čo hovoríte?!”
Zuzana si nepamätala, ako ten večer skončil. Pamätala si len, ako dlho sedela na parapete, pozerala sa do tmavého dvora.
Zrazu začalo pršať, kvapky stekali po skl
