**Dnešný zápis**
Dnes som si na chvíľu dala pauzu od stavebných prác a pustila som sa do spisania toho, čo sa odohralo za posledných pár týždňov. Cítila som, že som v tom všetkom trochu stratená, a preto som si chcela niečo zapísať, aby som si to mohla neskôr prečítať a pochopiť, kam sme až dorazili.
Kedy sa môžeme nastěhovat do vášho nového domu? spýtali sa priamo moji svokri, Janka a Ján, keď som ich stretla pri našom plotu. Nerozumeli ste? podžmúrila som a snažila som sa zachovať pokoj. Keď už ste všetko dokončili, tak sme si mysleli, že nás čoskoro pozvete, dodal Ján s typickým úškľabkom, ktorý často počujem od starších.
Marek mi pripomínal, že niekedy ľudia preháňajú a snažia sa vyťažiť z niekoho úsilie čo najviac. Často som sa pýtala, či to celé nebol len ich plán, aby sme do stavby vložili niekoľko rokov nášho života a všetky úspory, a následne sa o to nepýtali viac.
Nešli sme cestou, ktorú si vybrali niektorí naši rovesníci nekúpili sme si malé, drahé bytíky. Keď sme sa s Marekom spoznali, hneď sme sa dohodli, že v budúcnosti postavíme vlastný dom. Bolo to lacnejšie, rýchlejšie a výhodnejšie. Namiesto 30 štvorcových metrov sme získali až 130 za rovnakú sumu a to všetko v eurách, ktoré sú pre nás bežnou menou.
Budeme mať miesto aj pre deti a pre zvieratká, tešila som sa, keď som premýšľala o budúcom psíčkovi a mačiatku. Našťastie sme už mali pozemok patrí mojej tetičke Jana, ktorá ho po nájdení našich úmyslov prepisala na mňa. Na svadbu som vám nič veľkonočného nepodarila, takže vám darujem tento pozemok, aby ste mali kde vychovávať deti, povedala, keď som ju požiadať o pomoc. Pozemok totiž ležal nepoužívaný dvadsať rokov a bolo radšej, aby ho niekto využil.
Stavba nebola jednoduchá. Šetriť sme sa snažili, takže sme niektoré etapy robili sami po práci, cez víkendy a aj v daždi. Prišiel som k tomu, že som musela vyťať peniaze z dedičstva peniaze z predaja babkineho bytu som vložila do stavby. Keď sme napokon postavili steny a strechu, uvedomili sme si, akú cenu má každá odpracovaná hodina.
Dom ešte nie je úplne hotový chýbajú posledné detaily a vnútorné úpravy, ale už teraz je možné v ňom žiť. To nás naplnilo obrovským nadšením, pretože sme už začali trávit noci v novom priestore a pozývať priateľov na spoločné večere. Jediné, čo ma trápilo, bolo to, že sme nedostali pomoc od Marekovej rodiny, hoci sme ich viacnásobne žiadali o pomoc pri stave.
Starí rodičia často nemajú čas na také drobnosti ako výstavba plotu, sadzba vianočných stromčekov alebo doručenie chladničky a mali by aj veľký terénny automobil s prívesom, ktorý by im uľahčil život na vidieku. Nakoniec sme teda museli zaplatiť za doručenie.
Naozaj sú stále zaneprázdnení? A čím? zamyslela som sa. Pretože sú penzisti, povedal Marek s pokrčením ramien. Vždy som vedela, že možno skutočne niečo riešia, len ich načasovanie nevyhovuje našim požiadavkám. Malý červíček pochybností a nedôvery mi však hovoril, že niečo nie je v poriadku.
Dnes ráno mi Marek povedal, že dnes prinesú nový televízor. Pozrieme sa na neho? spýtal sa, keď som hľadala raňajky v novej svetlej kuchyni. Kedy príde? pýtala som sa. Povedali, že medzi 15 a 20 hod. Dal som im tvoje číslo, sľúbili, že zavolajú o hodinu. Poďakovala som mu a vybehla do vstupnej haly, keď okolo štvrtých hodín sa ozvalo klepanie na dvere.
Bol som presvedčený, že je to doručenie, hoci sa mi podozrenie zvyšovalo, že si ich zatiaľ nevolali. Otvorila som dvere a na prahu stáli Janka a Ján. Ach, Irenka! zvolala Liliána, ktorá sa odvoláva na ich mená. Nemyslela som, že prídete. Ján sa usmial: Vstúpíte?
Zaviedli sme ich do priestrannej obývačky, ktorá prechádzala do kuchyne. Liliána hovorila: Aký krásny dom máte! Lepšie je postaviť dom, než si kúpiť byt dom je pevný, práve dostatok miesta pre všetkých!
Opýtali sa: Kedy sa môžeme nastěhovat do vášho domu? Ja som sa napäťila: Ešte ste niečo nepochopili? Ján odpovedal, že keď sme všetko dokončili, mali by nás čoskoro pozvať. Zahanbila som sa a povedala, že sme neplánovali dom na štyri osoby. Nemáme miesto pre všetkých, povedal Ján. Liliána dodala, že chcú svoje malé bytové úspory prenajať, keď už majú kde bývať.
Mareka som povedala, že som sa nezhodla na ich nápad, no on som ubezpečil, že nebude mať nič proti tomu. Cítila som, ako sa pod záchvatom zúfalstva mi rozpadá nálada nevedela som, ako im povedať nie. Zároveň som bola vďačná Marekovi za podporu.
Ján sa snažil o čaj, a keď zavolal kuriér, že zabudol zatelefonovať, povedal, že už je pri nás. Pomohli sme preniesť veľkú krabicu televízora a Ján bol nadšený: Obrovský! Kam ho povýšame? Ukázala som mu prázdnu stenu. Budem večer na gauči a pozerám správy.
Nemáme ani anténu, povedal Ján. Tak čo potom pozeráme? Prázdny displej? Odpovedala som: Filmy, seriály a aplikácie. Už nikto nepoužíva anténu, okrem nás starých. Liliána sa smiala a povedala, že požiada Mareka, aby im anténu nainštaloval.
Po chvíli prišiel Marek motorom svojej terénky. Hneď som ho pritiahla smerom do vstupnej haly a šepkla: Tvoji rodičia prišli a chcú sa nastěhovat. On sa rozprášil: Čože?
Ján vyprával, že prišli len poobzerať si náš dom a že im veľmi spoznal. Marek reagoval: Ak sa narodí dieťa, nebudeme mať dostatok miesta. Liliána ho upokočovala, že na poschodí je ešte jedna detská a jedna hosťovská izba. Marek dodal, že často máte hostí na noc, niekedy aj párty sme mladí.
Liliána: Neznášaš hluk? Marek sa usmial: Budete musieť byť tichší.
Ján tvrdil, že už povedali Irenke, že chcú prísť a prenajať si ich byt, aby si niečo zarobili. Marek poznamenal: Nemáme miesto. Liliána sa opýtala: Ako sa to dá? Naozaj nie sú pre vás rodičia miesto? Marek povedal: Ako vidíte, nevedeli ste ani doviezť chladničku! Nikdy ste neprišli, teraz chcete na náš dom zarábať. To nebudem akceptovať.
Ján a Liliána si vymenili pohľad a povedali: Ideme, Lili, máme čas. Vstal a odišiel s ňou do vstupnej haly. Keď ich odchádzali, hneď som sa otrela k Marekovi a objala ho: Ďakujem ti, bál som sa, že sa postavíš na ich stranu.
Prečo by som mal? odpovedal pokojne. Videl som, ako sa trápíš, keď odmietajú pomôcť. Nemôžem ich nechať žiť z nášho domu len preto, aby si z toho niekto urobil zisk.
Zapláchol som ho a povedal: Vďaka, miláčik! Teraz si aspoň pochutnaj na večeri.
Takto som si dnes zapísala všetko, čo sa udialo. Dúfam, že keď sa za pár rokov pozriem späť, budem vedieť, že som zvládla ten chaos, že sme si postavili dom pre seba a že sme si navzájom boli oporou, aj keď niekedy rodičovske očakávania prekvapili viac, než sme chceli.
