“Kedy bude večera hotová?”
“Keď ju urobíte, tak bude.” Svokra si posunula okuliare. “Mikuláš, tvoja žena chce, aby som šla variť? A ona len poleží? Zuzana, nepočúvajúc, vzala pár vecí a vyšla do chodby. Svokra za ňou. “Čo sa to deje? Kam ideš?”
“Na dovolenku! Majte sa!”
Zuzana s úľavou položila ťažké tašky na zem.
“Som doma!”
Z izby sa ozvalo nejaké mumlanie a potom sa objavil ten, čo mrmlal. Bol to muž, asi okolo štyridsiatky. Oblečený v teplákoch a papučiach.
“Zuzana, prečo kričíš? Nie si u seba na dedine. Správaj sa slušne.”
“Vlastne, mohol by si ma aj privítať. Vieš, že prišla výplata, treba nakúpiť jedlo.”
Muž hlasno vydýchol:
“Panebože! Aké jedlo?”
Otočil sa a odišiel do izby. Zuzana ťažko vzdychla. Všetko ju už unavovalo!
Pracuje na dvoch úväzkoch, aby bol domov v poriadku, a jej muž, podporovaný svojou mamou, už roky píše nejakú mýtickú knihu. Druhú. Prvú nikto neocenil, lebo nikto nerozumie umeniu!
Prezliekla sa, odniesla tašky do kuchyne. Od zajtra má dovolenku. Treba umyť celý byt, vyprasovať a poskladať veci. A to všetko pod dozorom svokry. Bola unavená.
Do kuchyne nakukla Katarína Pavlovná.
“Zuzka, čo si to rozsadla? Chceš kŕmiť muža? Celý deň pracoval, a teraz má čakať?”
“Veľa zarobil?”
Zuzana ani nevedela, ako sa jej to vyškriablo. Kedysi sa s úctou a obdivom pozerala na začínajúceho spisovateľa, ktorý jej rozprával, aký slávny bude.
Triasla sa od pohľadu svokry a snažila sa jej vyhovieť. Potom mlčala kvôli pocitu viny, lebo keď bola na materskej, ich rodinu živila svokra.
Katarína Pavlovná, ktorá už odchádzala, sa prudko otočila:
“Čo si to povedala?”
“Pýtala som sa, či veľa zarobil? Obyčajne, keď ľudia pracujú, nosia peniaze domov.”
“Ako sa opovažuješ? Mikuláš celý deň premýšľal o novej kapitole! Kde by si ty tomu porozumela! Nevieš, čo je pracovať hlavou!”
Žena frfla a vyšla von. Zuzana si zrazu pomyslela:
“A čo tu robím? Syn je už dávno u jej rodičov na dedine. On, ako vidíte, kričí, hrá sa a ruší, a to Mikulášovi vadí, aby mohol napísať ďalšiu zbytočnú a nezaujímavú knihu.”
Zuzana sa zdvihla a začala opäť vykladať jedlo z chladničky. Lenže teraz ho balila do veľkej tašky. Výplatu a dovolenkové dostala. Nakúpi chutné potraviny a darček pre syna cestou.
Vyšla do chodby, položila tašku a išla si zobrať nejaké veci. Mikuláš, bez toho aby odtrhol oči od televízora, sa spýtal:
“Kedy bude večera hotová?”
“Keď ju urobíte, tak bude.”
Svokra si posunula okuliare.
“Mikuláš, tvoja žena chce, aby som šla variť? A ona len poleží?”
Zuzana, nepočúvajúc, vzala pár vecí a vyšla do chodby. Svokra za ňou.
“Čo sa to deje? Kam ideš?”
“Na dovolenku! Majte sa!”
Nečakala na to, čo bude ďalej. Chytila ťažkú tašku a vybehla po schodoch dole, snažiac sa zavolať taxík. Áno, 60 kilometrov, no a čo. Raz sa dá!
Janko už bol v posteli, keď Zuzana vošla do rodičovského domu. Prebudil sa, pribehol k nej a pevne ju objal. Žena ho privitla k sebe. Akože chýbal…
Matka sa na ňu pozrela pozorne:
“Niečo sa stalo? Ako to, že si nechala Mikuláša? Kto sa oňho postará?”
Mama sa k zaťovi vždy správala správne. Teda nebrala ho vážne. Najprv po svadbe ešte chodievali na víkendy k jej rodičom, ale tesťová, keď videla, ako trávi dni, rýchlo mu to vymlátila z hlavy.
Stačilo pár návštev, keď Alžbeta Viktorovná budila zaťa o šiestej ráno a posielala ho pracovať na dvor alebo na záhradu, čím Mikulášovi všetka chuť oddychovať na vzduchu odišla.
“Končím, mami! Už mi to lezie na nos. Mám dovolenku na celý mesiac!”
Mama sa rozosmiala:
“No, a vďaka Bohu, aspoň si oddýchneš a pobudeš so synom.”
Zuzana sa uložila do postele so synom. Dlho nemohla zaspať, v mesačnom svete pozerala, ako jej chlapec vyrastá, a keď zaspala, ani si nevšimla.
Ráno ju zobudilRáno ju zobudila vôňa čerstvého chleba a spekaných koláčov, pretože po prvý raz za mnoho rokov nemusela sama stáť pri kachliach.
